Čo sa dialo na Klepáči

Zimný zraz muzikantov a pesničiek v starom mlyne Klepáč sme si vymysleli preto, aby sme dostali na jedno miesto plno muzikantov, ktorých máme radi a ich muziku tiež. Nebránime sa ani účasti iných ľudí, práve naopak, pozvanie platí paušálne pre všetkých, kto túto muziku majú radi. Nie je nás veľa a tak sa dá povedať, že folk sa na Slovensku vrátil do undergroundu. Bratislaváci, ktorí boli ochotní prísť vo februári do Hornej Mlynskej doliny, sa tak akurát zmestili do rozľahlej mlynice a tešili sa spolu s nami zo stretnutia s muzikantmi, pre ktorých rádiá a televízie nemajú miesto a ak majú, tak skôr české, než naše domáce.

Pomiešali sme program z kapiel, ktoré sa nám už minulý rok veľmi páčili a medzi ne sme zaradili neopozeraných muzikantov. Piatok opäť patril čiste bratislavskému folku. Začala skvelá kapela Café Edit. Krásna muzika silne ovplyvnená rôznorodým folklórom, z ktorého ja osobne mám najradšej ten írsky, ale všetky sú pekné a zaujímavé.

Peter Janků spája skúsenosti divadelníka a novinára a úsmevu sa pri jeho pesničkách neubránite. Najmä ak máte radi satiru, ktorá skôr hladí, než bičuje.

Frontmanmi skupiny Mysami sú Ivan Weiss a Rado Tiňo, ktorý obidva koncerty konferoval. Ako dobre informovaný správca servera folk.sk dokázal vypĺňať pauzy zaujímavými informáciami z minulosti aj súčasnosti slovenského folku.

Záver piatkového koncertu obstarala skupina Prešporok. Podiel rocku v jej folkrockovej muzike stále rastie, ale aj ja, stará folková konzerva, musím uznať, že tej ich muzike to pristane.

V sobotu ráno sa organizačný štáb odobral na jazero pred mlynom korčulovať a tam dramaturg namlátil sebe pozadie. To bola tiež jediná nepríjemnosť počas celého festivalu. Dobre mi tak!

Zvukári Alex a Jano, aj osvetľovač Viktor boli presne o pol štvrtej zase na svojich miestach a začal sa druhý koncert. Skupinu Rolničky sme si pozvali proste preto, lebo v nej hráme a doteraz radi počúvame naše pesničky. Navyše sme sa opäť tešili z prítomnosti našej Majky, ktorá sa po materskej opatrne vracia do kapely.

Len čo sme odložili nástroje, išli sme si vypočuť Simonu Martausovú z Považskej Bystrice. Je skutočne príjemné stretnúť dievča, ktoré namiesto stupídnych „hitov“, ktorými by sa mohla presláviť, siaha po témach, zasahujúcich dušu. Sama hrá na gitare, ale sprevádzal ju ešte šikovný gitarista a celkový dojem bol skvelý. Simona má čo povedať a vie to povedať pesničkou. Úprimne spieva o tom, čo ju teší, aj o tom, aký lepší svet by rada zažila. Nevidí svet čiernobielo, ale má jasný pohľad na dobro a zlo, ktorý je mi veľlmi sympatický. Simona spieva výborne a po svojom.

Jasoň zo Sklených Teplíc je kapela, ktorá nezapiera svoje trampské korene, ale nijako zanovito sa ich nedrží. Tu skĺzne k ľudovke, inokedy sa vráti k ohňu. Mám zvlášť rád pesničku „Do diaľky nás čosi tlačí“, ale aj „Mamka“ či „Delfíny“ ma vždy potešia.

Mince vo fontáne prišli z Liptovského Mikuláša s muzikou, ktorá nezaprie popové a rockové sklony gitaristu Vlada Slavíka aj basáka Rada Kaplana, ktorý, bohužiaľ tentoraz chýbal. Zato Ivetin hlas opäť kapelu nezameniteľne reprezentoval a nechýbal Peter Potoma s unikátnym perkusným nástrojom-ako inak by ste nazvali elektrifikovaný plastový kanister, ktorý má širší zvukový register, než Cajon?

Mirku Miškechovú som počul prvý raz na lanskej Kremnickej Bašte. Ak dáma tesne za prahom dospelosti píše pesničky s hlbokými textami, ktoré pristanú hádam aj žánru šansónov, je to pozoruhodné. Zastretý hlas znie naliehavo, ale nie príliš pateticky a navyše Mirka pôsobí aj na javisku veľmi civilne a veselo, občas v správnom kontraste k obsahu svojich piesní. Sprevádzali ju dvaja džentlmeni na gitare a basgitare, celkový dojem výborný.

Bardejovský Slnovrat sa svojimi pesničkami hlási k hodnotám, ktoré sú mi sympatické. Oceňujem, keď z piesní kapely spoznám, že sa hlási ku Kristovmu učeniu bez toho, aby to explicitne o sebe vyhlasovala. Pesničky Slnovratu sú chytľavé, strieknuté popíkom a krásne zaspievané. Rado Tiňo sníval o tom, že by spevákovi Ľudovi dal nahovoriť knihy čo má doma, aby mohol jeho hlas počúvať z prehrávača. Ja by som chcel na striedačku Katku a Ľuda.

Z Českej republiky sme si pozvali skupinu Madalen zo Zábřehu. Dve desaťročia muzicírovania dávajú kapele istotu a pesničky v rozmedzí od swingu cez trampské pesničky až po vokálne postavené chóry  s výraznými ženskými hlasmi znejú v ich podaní naozaj skvele.

No a napokon sa na javisko nasťahoval Robo Hulej so svojím ansámblom Spod Budína. Prijal by som aj viac pesničiek z repertoáru niekdajšej skupiny Úsvit, ale oraváci sa čoskoro pustili do repertoáru, ktoré Robo, pracovník firmy na recykláciu tonerov do tlačiarní, nazýva „recykláciou ľudoviek“. Jednoducho vracajú ich do obehu v novom balení. Som skeptik k prepracovávaniu originálov do inej podoby, ale musím uznať, že Spod Budína to robí majstrovsky a piesňam našich pramatiek neubližuje. V ich podaní znejú jednoducho autenticky. Dokonca aj prefláknutô „červenô jabĺčko“ im odpúšťam. Som rád, že vôbec dorazili uprostred obdobia treskúcich mrazov, v ktorých im doma zamŕzajú vodovodné trúbky v domoch a medvede hnedé metamorfujú na ľadové.

Tento rok sme si nočné hranie obstarali len my, organizátori, pretože temer všetci účinkujúci po koncerte odcválali za ďalšími povinnosťami a tí čo zostali, pospali. Ale bolo to aj tak príjemné zakončenie dvojdňového muzicírovania.

Je veľmi pravdepodobné, že Hudobná spoločnosť Gran a združenie Klepáč aj budúci rok spoja sily a podobnú akciu zopakujú. Nečakajte, že sa o nej dozviete z médií, tie majú iné starosti. Sme underground, informácie šírime samizdatom, na internetových stránkach a na facebooku. Kto chce, nájde si nás. Pre istotu si spravte v kalendári krúžky na dátumoch 8. a 9. februára 2013.