Nachádzate sa tuAko som skákal do reči Zuzke Mojžišovej.
Ako som skákal do reči Zuzke Mojžišovej.
Slovenská ľudová tvorba je obľúbená a takmer nevyčerpateľná studnica inšpirácie pre muzikantov pôsobiacich na všetkých frontoch hudobného diania. Samozrejme, že neobchádza ani ten, ktorému sa venuje náš internetový magazín, ba čo viac, snáď nepoznáme folkovú skupinu alebo pesničkára, ktorý by si "nepožičal" aspoň jednu ľudovku, aby ju šíril ďalej, trošku pozmenil či úplne sprznil. Do tej tretej skupiny rozhodne nepatrí Zuzana Mojžišová, ktorá sa spracovaniu ľudovej piesne venuje omnoho dlhšie, ako ju poznám. Zmeny, ktoré sa udiali medzi ľuďmi okolo nej v poslednom čase, ma prinútili urobiť s ňou rozhovor. Moje "tešenie sa" naň neprekazil ani fakt, že Zuzka v zápale práce občas zabudne na dohodnuté termíny, ale to sa stáva mnohým. Pozvanie na džús neodmietla, mnou doporučený čierno-ríbezľový jej chutil, ale vás asi zaujíma niečo iné, že?
Aký je tvoj vzťah k ľudovej hudbe?
Moji rodičia sa zoznámili v Lúčnici a obaja mali vzťah k folklóru, takže veľmi radi spievali a zabávali sa na túto nôtu. V tomto prostredí som vyrastala a už od piatich rokov som chodila do folklórneho súboru. Ale môj vzťah sa samozrejme menil, vyvíjal. Najprv sa mi páčil ten štylizovaný, súborový folklór, no keď som trošku dospela a šla som na vysokú školu, oslovil ma viac autentický folklór. V dobe, keď začala prekvitať world music, som zistila, že toto je pre mňa najschodnejšia cesta, pretože je tam i podstata ľudovej hudby, ale obsahuje i to moderné. V dnešnej dobe počúva čistý, klasický folklór málo ľudí. Z tohto hľadiska je teda môj postoj k nemu pozitívny, aj keď si myslím, že folkloristi chápu tento žáner z trochu iného uhla pohľadu - odsudzujú to a myslia si, že ho hanobíme, ale zdôrazňujem, že tým, v akom prostredí som vyrastala a ako mám ľudovú pieseň rada, sa jej snažím skôr pomôcť prežiť v dnešnej dobe populárnej hudby.
A z týchto pohnútok vznikla aj Jej družina? Kedy to bolo?
Skupina vznikla v roku 2000, ale vyvíjalo sa to dlhšie. S Rasťom Andrisom, ktorý v nej hrá píšalky, hovoríme, že vznikla ešte tak štyri roky predtým, ale len tak fiktívne v našich debatách. Keď mal SĽUK 50-te výročie, boli sme oslovení, aby sme k tomuto jubileu urobili program. Ten sa aj konal - ale oni mali podmienku, aby sa na tom koncerte vyskytli aj mená z populárnej hudby, tak sme pozvali Zuzanu Homolovú, Adrienu Bartošovú, Andreja Šebana a tam vznikli prvýkrát tieto fúzie. Koncert mal obrovskú odozvu, samozrejme, že kladnú aj zápornú, ale rozvírila sa akási hladina, čo nás s Rasťom povzbudilo a začali sme sa viac držať tej myšlienky. Potom mal môj otec 60 rokov a chcel, aby na jeho oslave odzneli ľudové piesne, ale nie tie klasické, súborové. No a toto bol ten pravý podnet na to, aby som zohnala chalanov - troch rockerov, troch folkloristov, ja som bola siedma, dala som to dokopy, nacvičili sme päť piesní, ktoré na tej oslave odzneli a ľudia za nami začali chodiť a pýtať si nahrávku. S Rasťom pracujeme v Slovenskom rozhlase, a tak sme to teda skúsili nahrať a odvysielať, aby sme vedeli, či to má nejaký efekt. Urobili sme to a zrazu sa začali ozývať ľudia. Pustili sme to nášmu vydavateľstvu, tam sa to zapáčilo tiež a vzniklo prvé CD.
Spomínala si Zuzku Homolovú. Čo hovoríš na jej poňatie ľudovej tématiky?
Ako sa vyvíjal môj vzťah k folklóru, vyvíjal sa i môj vzťah k hudbe ako takej. Počúvala som rock, metalovú hudbu, Plíhala, Nohavicu, ale moja najväčšia láska bol Nerez. To mi najviac vyhovovalo, páčil sa mi Navarovej hlas. Zuzku Homolovú mám veľmi rada, vážim si u nej najmä to, že pochopila, že v ľudovej tvorivosti je veľa pekného, a že sa to snaží posúvať ďalej. Výborná je spolupráca so Samom Smetanom, pretože on tomu dodá ešte niečo drsnejšie a zemitejšie.
Prednedávnom sme sa dozvedeli - a poviem to biologickou terminológiou - že skupina Jej Družina zanikla delením.
Blížilo sa natáčanie ďalšieho cédečka a ja som nabádala celú skupinu k tomu, aby sme postupne začali dopĺňať repertoár. Presadila som len dve nové piesne, ale všimla som si, že tam vznikali nejaké rozdiely. Chcela som to robiť iným smerom, takým introvertnejším, ale basgitarista Atila Béreš to chcel poňať z komerčnejšieho hľadiska, teda viac rockovo. V auguste minulého roku sme sa preto rozdelili s tým, že Atila odišiel a zobral so sebou bubeníka. Založili si vlastnú skupinu Družina, ktorá chodí hrávať s repertoárom Jej družiny, ale počula som, že majú aj nejaké nové veci, tak už hádam budeme odlíšiteľní. Nechcela by som, aby chodili dve skupiny s tým istým repertoárom, navyše keď toho osobnostného vkladu v ňom mám viac ja ako Aty. My sme si našli nového bubeníka a basgitaristu, s ktorými sme nahrali to nové CD pod názvom Zuzana Mojžišová a jej družina.
Keď sme sa dnes stretli, povedala si mi pre mňa prekvapujúcu informáciu - pracuješ s klasickou hudbou...
Ja som vyštudovala hudobnú vedu a chcela som sa zamestnať v oblasti klasickej hudby, pretože si ten folklór chcem nechať ako koníček. Keby sa mi to malo stať povolaním, stratila by som ten čistý, srdečný vzťah k tejto hudbe. Ale musela som zobrať, čo bolo, tak som najprv pracovala ako dramaturgička Orchestra ľudových nátrojov (OĽUN), to bolo od 1998 do 2001 a zároveň som bola produkčnou Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, takže som mala takúto zdvojenú funkciu. Znamenalo to veľmi veľa práce a vôbec mi neostával čas na seba. Chcela som si nájsť iné miesto a v januári roku 2002 sa mi to podarilo - nastúpila som na miesto odbornej redaktorky klasickej hudby.
Využívaš tvoje vzdelanie pri spracovaní ľudových piesní? Dá sa vôbec spojiť "suchá" teória s ich emotívnosťou?
Áno, musím povedať, že áno. V škole sme nemali len teoretické predmety, bol tam aj klavír, a teda aj istá muzikatnská prax, čo je veľmi dôležité. Myslím si, že čím viac človek vie, tým lepšie sa postaví k istým veciam, zaujme nejaký názor. Nedá sa povedať, že by mi pomohol nejaký konkrétny predmet, ale vedomosti, všeobecný rozhľad, styk s ľuďmi z branže a podobné veci určite.
Hráš na nejaký hudobný nástroj?
Na klavír. Bola som aj celkom dobrá klaviristka, ale v dobe, keď som sa mala pripravovať na konzervatórium, som si zlomila ruku, tak som od toho upustila. Moja mama učí spev, študovala na konzervatóriu a vie, čo to štúdium obnáša, a tak ma tam ani nechcela pustiť. Chcela, aby som mala všeobecnejšie vzdelanie, tak som klavír nechala úplne, len občas, keď mám chuť, si zahrám. Ale samozrejme, že keď aranžujem, tak s klavírom.
Jej družina určite nevznikla ako folková skupina. Predsa ste však väčšinu vystúpení odohrali na takýchto akciách, máte k folkáčom blízko. Čím to podľa teba je?
V dnešnej dobe už nie sú festivaly presne štýlovo smerované, ľudia majú radi skôr pestrejšie akcie.
(skáčem do reči) Na Pohodu vás náhodou nevolali?
Nie, pán Kaščák povedal, že nemá rád bustrované gitary vo folklóre. Nás to ináč mrzí, pretože je tam špeciálna scéna pre world music. Možno po tomto druhom cédečku, kde nie sú tie gitary... uvidíme... (smiech). Ale vráťme sa k tomu folku, folkáči mi pripadajú byť omnoho otvorenejší ako napríklad ľudia na folklórnych festivaloch. Tie sú tak jednosmerne zamerané, že ma to až hnevá. Folklórne súbory ani nestíhajú meniť svoj repertoár, a tak keď majú obehať všetky akcie, stále vystupujú s tým istým programom. Ľudí to potom už tak nezaujíma a chodia tam kvôli iným veciam. Na folklórnych festivaloch vo svete je to omnoho širokospektrálnejšie a v dnešnej dobe mi to pripadá ako schodnejšia cesta.
A nemáš strach, že keby na folklórnych festivaloch "povolili uzdu", mohlo by to ublížiť práve tomu autentickému, resp. súborovému folklóru?
Skôr tomu súborovému, a to by možno ani nebolo zlé. Dnes totiž nastáva situácia, že folklórne skupiny, teda nositelia autentického folklóru, preberajú prvky súborového folklóru, čo je zvrátené. Ten nositeľ sa vlastne učí od svojho žiaka. Aj práca osvetových stredísk - speváčka z Bratislavy ide učiť spievať do Očovej tetku z folklórnej skupiny... Je to pomýlené.
Čo iné okrem hudby ťa v poslednom čase oslovilo? Film, kniha...
Keby som išla do blízkej minulosti, tak som bola na koncerte skupiny Farlanders - fantastické zoskupenie. Bolo to v Brne a okrem iného ma fascinovalo, koľko je tam klubov, ako úžasne sa tam žije. Ľudia majú prehľad a záujem a aj to bol pre mňa zážitok. Ale k otázke - film bol tiež český, volal sa Cesta z města, v hlavnej úlohe Tomáš Hanák, režíroval to Tomáš Vorel - výborné, dokonca to dávali na Markíze, čo ma veľmi prekvapilo. Nádherné.
Klišoidným otázkam sa nevyhnem asi ani v tomto rozhovore: čo plánuješ do budúcna?
Koncertovať začneme na jar. Teraz robíme rozhovory do novín, časopisov, televízií a rádií, čiže také promo. A koncerty až potom. Chceli by sme zaútočiť hlavne na Čechy, pretože cítim, že tam je to zázemie oveľa lepšie.
zhováral sa 5jar
Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
Bohúšu, "odcudzujú" sa (keď myslíš, že má niekto na niečo jednoznačne negatívny názor) neříká (((-:
Soráč, to bol preklep... ;)
inč sa nezdalo (:-