Nachádzate sa tuBlogy / Clira14's blog / Ďalšie postrehy z výletov za českým-maďarským gulášom

Ďalšie postrehy z výletov za českým-maďarským gulášom


Clira14 09 máj 2008

Piatok 25., sobota 26. a nedeľa 27. januára 2008 – trojdňová etapa koncertného turné Oli&Lu a Tria Martiny Trchové v Čechách.

Vymedzenie primárnych cieľov v jednotlivých dňoch:
1.piatok - 25.1.2008 - Praha - Salmovská literární kavárna – 19:30
2.sobota – 26.1.2008 – Kamenický Šenov – Folkové koštování – čas mne neznámy
3.nedeľa – 27.1.2008 – Klánovice (u Prahy) – Lukyho folkový čaj – Začiatok o 17:00 (? aspoň sa mi tak zdá)

Tento krát sa budem snažiť popísať naše zážitky, dojmy a iné záležitosti z troch dní strávených na cestách aspoň trochu objektívne (veď posúďte sami – a kedy som sa nesnažila ??? :-P), ale aj tak predpokladám, že sa to zvrhne a budem písať prasačiny, čo ma napadnú.
Ako u nás vždy nebýva zvykom, cestu do Prahy zoskupenie Oli&Lu neabsolvovalo spolu v trojke ale nepriazňou osudu v dvoch častiach. Lu ostala odkázaná na žltý autobus Student Agency – a to rovno z Košíc až do Prahy. Niektorí pozostalejší, akože my z Blavy neee, sme sa rútili hlava nehlava českými dálnicema, silnicema a stezkami autom.
Budem hovoriť za seba (ako vždy). Keďže sme vyrážali už o pol dvanástej, nebolo sa kam náhliť a tak sme (takmer) predpisovou rýchlosťou opustili neďaleké hranice SR s nádejou, že v megamagickom kruhu Brna nezabudneme odbočiť tam, kam treba a cesta bude v pohode. A aj bola. Opäť som sa raz schuti zasmiala na názve Hustopeče... Nejakým nedopatrením sa mi podarilo zachytiť asi 15 videí cesty pred nami (si viete predstaviť tú obrovskú pestrosť jednotlivých snímok – zakaždým palubná doska, Oliho ruky na volante, prípadne nejaké múdrosti, môj neopakovateľný spev a podobne naokolo, dym z cigarety, hudba pozadia a pred nami ubiehajúca cesta).
Ako čas bežal hladnejšia polovica posádky zavelila známy povel „ideme na guláš!“ (sorry ale toto sa vážne nedalo nenapísať, lebo to bola hrozná haluz) a my sme pri prvej možnej príležitosti odbočili z diaľnice do dedinky menom ktoré som medzičasom zabudla, podstatné však je, že sme blúdením a hľadaním zabili asi tak trištvrte hodinu... Podľa videa sa už spomínaná dedinka volala Lhotice, ktorých je podľa boha pravdy (a podľa mapy.cz) v ČR asi 14. Nasledovali neúspešné pokusy o pointu Čiech v nejakých ďalších *-iciach (myslím, že Hněvkovice a Bernatice) a taktiež aj v niečom čo sa volalo Ledeč nad Sázavou. A potom ako sa Oli s gulášom na ten deň rozlúčil, sme si ho dali presne tam, kde som následne spravila perom do mapy krúžok. :-) A potom znovu cesta po diaľnici – až do Prahy s mojou bombastikuš naviagacijón na Pštrosí ulicu, kde sme porušili viac predpisov ako bolo možné dodržať (hovorím o nejakom „modrom“ neviemčom – pásme kde v centre Prahy nemôžte parkovať ani keď sa potentoto... resp. môžete, ale pokute sa nevyhnete... no a my sme sa jej neviem akým spôsobom, alebo skôr zázrakom vyhli). Potom sme vyskúšali funkčnosť parkovacích ticketov na Karláku, našli Salmovskú, preparkovali auto a hurá do kavárny. Tam už boli Martina a spol., ujo zvukár so šedivou bradou. Onedlho prišla Lu – cítiac sa priam squelle z 12-hodinovej ceste busom. Začali sme hrať o 19:35 ;-)

Mám z toho dobrý pocit. Je to fajn keď hráte a vidíte, že vás tí ľudia naozaj počúvajú, super proste. Mňam. Všetko to, tam to čiernobiele neviemčo okolo. Lu sa vraj bála že spadnem z toho pódia, lebo som stála hrozne na kraji. A nemali sme odposluchy a dosť v poho sme sa počuli. Ako vždy sa sprievodné slovo začalo zvrhávať a z toho známeho a nevinného „sme Oli&Lu“ sa vykľulo, že ja som vlastne to „&“, čiže sme Oli & Lu :-). A nieviem, či aj tu nepráskla Lu tel. číslo na Oliho verejne:-) tí dvaja sa vedia na pódiu celkom parádne doberať :-))
Dobre mno... Nasledoval opis toho, kto ako cestoval, ďakujem, že všetci účinkujúci to nepopisovali- ako sa im z niečoho „pohli črevá“ alebo niečo na ten spôsob. Ďalej sme si pripomenuli, že nerozlišujem pravú a ľavú stranu („...hovorila mi doprava, doľava atď... a potom keď povedala že smerom ku mne, uvedomil som si, že nerozlišuje pravú a ľavú stranu...“) a napriek tomu sme trafili tam, kam sme mali, tak čo :-P. „Sme tu správne v Malostranskej besede, nie?“ :-)))) A nasledoval hurónsky rehot :-))))) Ďalej sme si zaspomínali na to, ako som v Nemšovej nespoznala Nemšovú a netrafila som domov v noci o pol druhej ráno:-) a že moje nové meno v kapele je Svetluška. Na to som si pomyslela, že ľudí nezmením a ani ich meniť nechcem a ľúbim ich takých, akí sú.
A čo ešte také? Ešte poviem, že parkety tam hrozne škrípali- bála som sa pohnúť, aby som nás nerušila a keď sa mi to v pesničke „Klitoris“ náhodou podarilo, ľudia čo sedeli na boku sa mi –nielen- úplne potichu a drzo smiali. Fajn. A Boris, pre ktorého je „Chlapci neplačú“ (tú pesničku vraj počul prvýkrát v živote live), je hrozná maska – teda v dobrom. Už len fotky Oli a spol. hovoria za všetko.
Olimu nebolo asi pri tej pesničke všetko jedno, nie som si istá, či tam aj nejakú slzu nestratil. Ani Boris sa netváril, že je úplne „ok“, bola to strašne veľmi moc silná chvíľka ich česko-slovenských emócií a spomienok.
Prišla sa pozrieť aj Cvikla, Maťa Kadorová zo ZUŠky a Vladuelova segra. Sedeli ľudia aj na schodoch, bo tam, v miestnosti si už nebolo kam sadnúť. Ťažko sa to opisuje. Keď sa z pódia pozriete do hľadiska a tam kdesi na boku stojí Martina, Patrik a Michal a ja mám chuť začať mať pred nimi trému, ale akosi to ani nejde... aj tak by to nepomohlo, lebo hrať lepšie aj tak nebudem. :-) Joj, že ako pekne tam bolo... ?... že ako fajnovo sa tam hralo? Po nás hrala teda Martina Trchová, tento raz som po prvýkrát videla Karolínu (mno... priečna flauta, spev). Nebolo si ani kam sadnúť – nejaké to miesto, tak Cviklu a Oliho asi potom bolela každého jedna noha. Sorááááč moji. Potom prišla Lu s batohom a vecami na chrbte, že nás opúšťa a že uz musi ist – bo ona spala niekde inde.
My sme ešte chvíľku pobudli a potom nás Patrik doslova odviedol (aj keď, parkovali cca 10km ďalej, bo tam, kde sme stáli my – sa nemôže...) do jeho one-room flat, uporoznil nás na všetky nástrahy, ktoré na nás číhajú (od zapaľovania kotla, cez krádeže v autách až po ne-splachovací záchod)... No a tak sme sa v tom luxuse osprchovali v teplej vode a do skorého rána žasli nad knihami ktoré tam boli, teda hlavne Oli... bolo tam strašne veľa kníh. a potom? No potom sme si to rozdali... duel v posteli, ktorý Oli ako vždy vyhral – chlapi sú proste chlapi, chrápanie im ide podstatne lepšie ako nám, ehm.. ženám. (OLIHO VSUVKA: hej, čo sa piatku týka, áno,
mal som trošku navrch. ale keby ste sa vy dve dámy počuli v sobotu..... sa vám žiadny chlap nevyrovná (lebo ste dve, všakáno) :-))))

Sobota:

Po tom, ako som otvorila oči, ani náhodou som nebola schopná plnohodnotne odpovedať na otázku či idem aj ja s Olim do mesta, nie to ešte v tom momente vstať. Prišlo mi celkom príjemné ostať pod perinou, regenerovať a reparovať škody spôsobené nočným duelom a to všetko s výhovorkou, že sa musím učiť (a vtedy som tomu, že sa tak neskôr naozaj stane ani čírou náhodou neverila, heh) netrvalo to však dlho a chvíľu po odchode jedného z najväčších nadšencov (nielen) modelov lietadiel, ktorých poznám (ehm.. poznám síce len jedného... :-) ma zobudila SMS-ka od Lu, citujem „mozem poprosit adresu, kam sa mam dostavit?“ ....plus ešte infoška o tom, že je kdesi v „total prdeli.. brutus“. Samozrejme som ani len netušila na akejže ulici sa to nachádzame.. ale neva... zistila som, napísala o tom Lucii a táto náročná operácia ma prebudila natoľko, že som sa išla učiť. Po čase prišli obaja. Tak sme si zahrali, takú kvázi skúšku sme si dali a ja som sa už asi naučila doprovod k „Dňu“. pobalili sme sa a dolu, pred Michalovým mikrobusom žalostne pousmiali (teda aspoň ja). Šesť naskladaných ľudí, päť gitár v medzierkach medzi sedadlami, jeden kontrabas a gitarové kombo... „no a kde jsou ostatní ???“ – zaznelo, keď si Michal sadol za volant svojho naplneného auta, doslova praskajúceho vo zvaroch. Cestu som veľmi nevnímala, lebo som asi tri pätiny až tri štvrtiny prespala, či vlastne predriemala, bolo mi trochu divne, doteraz neviem prečo, že by z tej rýchlosti – dupni na to fáro ať mi veje háro???.
V Kamenickom Šenove sme hrali v nejakej škole, ktorá na mňa pôsobila hrozne fajn dojmom, hlavne snehuliaky (teóriu „snehuliaci vs snehuliaky“ popíšem niekedy inokedy) na stenách. Najprv hrali „Trchovci“ a potom my. No proste ako v škole. A aj som sedela ako v škole. Pred samotným vystúpením nám -ako som kdesi na webe našla „moderátor večera ...mě neznámý učitel z Kamenického Šenova“- povedal, že pri poslednej pesničke máme povedať, že toto je tá „posledná“ a on bude vedieť čo a ako... že sa porozprávame a potom že nám odhalí nejakú kvázi-plaketu.

Po „Svale“ Lu niekoľkokrát dookola povedala, že sa pomaly blížime ku koncu a že teraz nasledujú dve posledné pesničky, a že teda zahráme dve posledné veci a tak... Ujo moderátor ništ... neviem, ja som čakala, že to bude trošku inak... teda, mno asi som to zasa len ja zle pochopila. Čiže nasledovali posledné dve skladby...
Následne pán neznámy schytil mikrofón a začal sa pýtať veci, ktoré sa hovoria vždy a všade - o tom, ako Oli&Lu vzniklo a podobne, zasa tá istá pesnička, aj ked drsne a korenisto upgradnutá :-).
Spýtal sa nás na naše hudobné vzory, kde Lu ani chvíľku nezaváhala a konečne sa otvorene, bez zábran a predsudkov priznala k jej srdcovke - hip-hop-u,
Následne som mala vysvetliť, prečo som práve to „&“ – že ako to vzniklo... Mimochodom, kto to vymyslel??? (Oli mi to neskôr vysvetlil : Radiar v HlaveXXII dost hlboko po polnoci:-)) Hehe, a ešte sa pýtal, že či „nehrám aj rockovú hudbu“. Ďakujem pekne.
Potom sme sa nastúpili do radu – ako keď je v Tescu zľava (...a Mojsej má svoj hit...) Trio Martiny Trchovej dostalo nejakú perfišnú superpublikáciu z čias pánov červených, podobne ako my traja. :-) Sranda muši buc.
onú knižku sme stratili ešte celkom včas, myslím, že s nami ani ten Šenov neopustila. Alebo... alebo je v oliho kufri auta popri rôznych iných fragmentoch a suveníroch ešte z letných festivalov predošlých rokov :-))
Následne sme si pobalili veci, rozlúčili sa a naládovali fšetky švestky do auta....
:-). Cestou sme sa zastavili pri tzv. Panskej skále- čo je pozostatok čadičového návršia a má to presne 597m. Tak krásny a neopakovateľný pohľad na obrys českej národnej prírodnej pamiatky v tme som v živote nevidela, k tomu víchor vo vlasoch a zima jak... v... proste jedným slovom Hawai. Ešte že mi Oli v lete posielal fotku tej veci pred nami, aspoň trochu som vedela, čo asi si mám predstavovať :-).
Po príchode do Prahy sme sa išli s Martinou a Patrikom najesť do tzv. Kobyly (aké i?)– a to som mala hlad už aj ja, neviem ako sa potom museli cítiť ostatní btw. časť kde býva Patrik sa volá Kobylisy (tie ypsilony netuším ako majú byť, sorry). „Doma“ sme si potom zapálili prietokový ohrievač :-) vody (kokso, inak to je vraj v Prahe normal som sa neskôr dozvedela, hehe...), vykonali hygienické úkony, ktoré sa zvyčajne robia pred spaním a zavelili tmu. Oli ráno hlásil, že sme tentokrát my dve strašne chrápali....

Nedeľa:
Ráno som sa zobudila na to, ako niekto vstával, opäť nasledovali otázky typu či idem aj ja do mesta, lenže asi ma stále nikto nepochopil, že ja proste nie som schopná rozprávať vlastne celých cca 20 minút po tom, ako otvorím oči. Opäť som ostala /vnúťer/ a učila sa na pondelkovú skúšku v škole. Apropó, raňajky – Oli vymyslel takú špeciál kombináciu – nugeta s cherry paradajkami a s kávou. Oni dvaja asi fakt nie sú úplne z tejto planéty, ale dobré to bolo, to sa musí nechať.

(btw vsuvka OT: zistenia Oli&Lu na moju adresu:
napr. to, že v skutočnosti som úplne normálna, len na seba potrebujem zbrojný pas, že sa nad všetkým príliš zamýšľam :-) hehe... alebo aj to, že môj budúci bude musieť splniť nejaké šialené podmienky mojich adoptívnych rodičov (pochybujem, že sa to niekomu podarí... ale aspoň vidno, že týmto dvom na mne asi záleží :-P), ktorým sa mimochodom podarilo špecifikovať druh jedla, ktoré ľúbim – jedlo s podtitulom mo-no-té-ma-tic-ké :-) áno, áno, napríklad hranolky s vyprážaným syrom a rybie prsty k tomu, tento atribút zatiaľ spĺňajú :-).

Oli a Lu si urobili výlet do centra – a potom mi priniesli kvázi monotématický raňajko-obed (syr, šunka, yoghurt, šišky...). , potom sme sa psychicky pripravili na to, že budeme neviekmkoľko časových jednotiek blúdiť to Prahe kým trafíme do Klánovic – Lu s Olim obvolali svojich pražských známych, aby nás aspoň trochu nasmerovali. Patrik Henel bol jedným z tých, ktorého navigácia nás nesklamala, trafili sme. (na druhý krát :-)) Klánovice a kultúrny dom, či čo to vôbec bolo – U Besedy. Tiež neviem, či s veľkým B, alebo nie... Tam nás privítal Luky Lukáč so svojou ženou Majkou, či vlastne Markétou – mám v tom značný chaos. A stretli sme sa s Janou Šteflíčkovou, skvelou pesničkárkou -dohodli sme zopár dosť šikovných vecičiek do budúcna – sa celkom že teším z toho.
Mali sme krátku zvukovú skúšku, začalo sa hrať skôr ako sa (aspoň myslím) pôvodne plánovalo – o 18-tej, čiže cca o 17:00 začala hrať Martina, tentokrát však bez Michala a Patrika – iba so svojim Furchom, celkom hezká gitarka, ale chlap je chlap, že áno :-D (fúúha, čo to tu zas trepem, ja takto proste píšem mno, som varovala na začiatku :-)). Po Martinke sme si zahrali my.
Každý z nás dostal úlohu: Našou úlohou bolo rozprávať o Slniečkach z onkológie s použitím náhodne vybraných slov spomedzi publika.
Oli predstavil projekt a v krátkosti porozprával o čo vlastne ide – a pri tom musel použiť slová – slunečnice, pes, jaro...

btw. Tu je ten výtvor Jel jsem na KOLE, pojídal SOJOVEJ SUK s jehnečím na smetaně.
Pak přišla Lu a řekla že to co jím není jehnečí, ale souseduv PES. Nevěříčně jsem se na ní usmál jako SLNUEČNICE v létě.
Jenže ono bylo JARO.
No a když jsem se z tý opice vyspal, vznikl projekt SLniečka z onkológie.)

– to bola súčasť úlohy, ktorú dostalo každé zoskupenie – čiže aj Martina a po nás vystúpivšia Jana Štefličková – teda aby som to uviedla na pravú mieru, každý mal inú úlohu :-)
Tento krát sme sa na moje veľké potešenie myslím zaobišli aj bez vysvetľovania mojej novej prezývky. Moc sme toho na podiu nepočuli, nejako zlyhali odposluchy, ci co. Myslím, že tento koncert v rámci Slniečok z onkológie znamenal doteraz asi najviac, zdalo sa mi, že to tam bolo oveľa viac cítiť ako na iných hraniach, neviem vlastne ani prečo... ja si myslím, že preto, lebo Markétka je úžasný človek, sama bola donedávna Slniečkom a veľmi sa nadchla pre toto, bude „slniečkovou pražskou mamičkou“. Vedľa nás na pódiu Martina zatiaľ plnila svoju úlohu – kreslila Janu – a tá sa namojveru (alebo môjtybože?) aj podobala, že „ako to robí(š), ty kokso?!. Po nás v prestávke zahral Luky – ako sa sami nazývajú „Kraásky a zvíře“ – alebo tak nejako - aj krásnu pesničku Uspávanka, venovanú Slniečkam. Po ňom prišla na rad Jana a tiež, podobne ako aj my, hrala asi hodinu, teda tak sa mi zdá, „lebo jáá hodiny, (nie) že chvalabohu nepoznám“, ale nenosím (odkedy sa mi vybila baterka a žiadna nová ďalšia ich nerozchodila). Na konci všetkého sme sa všetci „účinkující“ nastúpili opäť do radu, ako keď sa dáva zadarmo – a aj sa dávalo. Od nedele mám na polici nad posteľou krémový hrnček s nápisom Lukyho folkový čaj. Je pekný a aj z neho dokonca chutí piť – až sa bojím, že ho roztlčiem. :-) Následne odišla Lu aj s... sss... meno som zabudla, ehm... prepáčte. Baby išli do Košíc busom, ktorý sa ako naschvál pokazil asi 70km za Prahou...- vraj mu odišla spojka.
My sme ešte chvíľu pobudli na pokeci o Slniečkach s Lukym a Majkou pozerajúc (teda aspoň ja) na ich nezletilého synátora sediaceho na vysokej stoličke za barom. Potom sme zbalili navigátorku Cviklu, na pumpe- keď začalo pršať vymenili s božou pomocou staré stierače za nové a hybaj ho na Bratislavu.
Cvikla – klbúk dolu. bez nej by sme tam menili stierače asi ešte aj dnes...
Cestou sme ešte zatrúbili pokazenému autobusu s Lu na palube na krajnici. Nebolo technicky, prakticky, ani teoreticky možné presadiť časť osádky autobusu k nám, bo spomínaná časť bola viazaná na ďalšie objektívne skutočnosti týkajúce sa Košíc, však áno... Do Blavy sme dorazili asi okolo jednej. a ešte sme totok... dobíjali baterky, lenže som zabudla čím. na tej pumpe tam. Povedala som si, že síce sa cítim ako odfúknutá púpava, stálo to za to... aj kedy som ten Podnik (skúška v skole) v ten deň nedala, ale práve opak je pravdou. Veľká vďaka.
:-)
Fšetko!!!
(...a dovoľte mi pogratulovať Vám k úspešnému dočítaniu tohto zdanlivo nekončiaceho rozprávania..)

Tvoje hodnotenie: Žiadne Celkové hodnotenie: 6.6 (5 hlasy)

Bookmark and Share Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.



Najnovšie komentáre