Nachádzate sa tuFolk a country žije

Folk a country žije


Orfeus 22 február 2007

Myslím,že nepoviem nič nové,ak poznamenám,že väčšina z nás má zabehnutý istý rytmus života, štandard zvaný - všedný život. Sem patria činnosti súvisiace so zabezpečením chodu domácností(platí pre tých,čo domácnosť majú a participujú na jej chode),chodu práce,či už zamestnania, alebo podnikania,či firmy.Je to kolotoč pravidelne sa opakujúcich činností,ktoré vypĺňajú väčšinu nášho času.A potom prichádzajú okamihy,kedy si môžeme dopriať aj trochu relaxu,oddychu od zhonu a neprestávajúcich starostí.
Čo si budeme navrávať, väčšinu nášho voľného času zaberajú televizne programy: správy,zábavné relácie, súťaže, seriály o ktorých obľúbenosti hovoria najmä tí, čo ich ponúkajú a filmy, ktorých pozeranie dokonale pokazí blok reklám(miestami dokonca reklamy prevládajú nad filmom).

Tento stereotyp je veľmi ťažké zmeniť.Je to ťažké ,ale možno budete so mnou súhlasiť,že aj veľmi potrebné.Ak sa jeden večer podobá druhému,zážitkov je pomenej, nevieme si vybaviť, čím bol večer pred týždňom iný ako večer pred mesiacom.Možno by bolo vhodné a na čase spraviť krok k zmene tohto status quo,aby sme v jeden deň nemuseli s hrôzou zistiť,že ubehol rok,dva desať, päťdesiat a okrem starostí a práce sa vlastne v živote nič neudialo,čo by stálo za zapamätanie.

Takéto úvahy ma obchádzali ,keď mi padli oči na pútač na námestí,ktorý ma informoval o pripravovanom večeri dňa 16.2.2007 v našom Kine Mier. Program s názvom: Country & Folk in the cinema ponúkal hneď dva programy : film Walk the line -životopisný príbeh ,ktorého hrdinom bol Johnny CASH- legenda country & western a v druhej časti večera mal byť koncert bratislavskej folkovej formácie Jednofázové kvasenie. Táto kombinácia programovej náplne jedného večera ma naozaj zaujala a tak sme sa s manželkou rozhodli tento piatok stráviť v kine a na koncerte zároveň.

Môžem priznať,že tento večer zanechal v nás skutočne podstatne silnejšie zážitky než aké ponúkali televízne programy. Film o životných vzostupoch a pádoch,o konfrontácii rodiny a neskonalej túžby rozdávať radosť svojou hudbou, bol silným zážitkom, dával priechod snáď všetkým druhom a stupňom pocitov (od beznádeje,bezmocnosti a smútku,cez bolesť,hnev,lásku, radosť až po šťastie, všeobecné uznanie a snáď spokojnosť).Herecké obsadenie i výkony celého tvorivého kolektívu boli skutočne nadštandardné a film zanechal v nás hlboké dojmy. Potom prišla nevyhnutná prestávka, počas ktorej som si uvedomil, že hádam po niekoľkých rokoch som konečne mohol sledovať filmový príbeh, prežívať ho bez zbytočného prerušovania.Tešil som sa na druhú časť večera,živý koncert folkovej formácie Jednofázové kvasenie.

Ubehlo vyše dvoch rokov od ich posledného účinkovania v Nových Zámkoch, napriek tomu som mal ten večer v živej pamäti.Vtedy som mal možnosť počúvať trojicu Dušan Valúch-Bacil, Miloš Janoušek a Kajo Svozil. Dočítal som sa, že často koncertujú v pätici. Toto tvorivé jadro doplňujú ešte Milan Tedla -akustické husle a Tomáš Kukliš akustická basgitara.Táto formácie vo svojom jadre už funguje na folkovej scéne vyše dvadsať rokov a nepočítam roky v prvom združení pesničkárov - Slnovrat, ktoré posúvajú ich pôsobenie ešte o desať rokov dozadu a ešte by sme neboli na začiatku ich individuálnej histórie a tvorby.

Kinosála sa zmenila za krátku chvíľu na koncertnú sálu. Diváci, ktorých ešte o čosi pribudlo, zaujali svoje miesta, účinkujúci tiež a večer pokračoval. Bolo veľmi sympatické, že v komentároch, ktorými sa Dušan Valúch a Miloš Janoušek prihovárali pred pesničkami, sa dokázali dotýkať predchádzajúcej časti programu a udržať tak citovú a náladovú kontinuitu poslucháčov a dokonca ju stupňovať. Sám som bol zvedavý, ako sa toto spojenie filmu a koncertu dá zjednotiť, ale podarila sa skvelá vec.Vďaka bezprostrednosti, neškrobenosti a úprimnosti hudobného i slovného prejavu celej partie som prežíval veľmi príjemný večer. Povedal by som, že miesto spájania nespojiteľného sa udialo dopovedanie začatého.Chytľavé bluesové, ale i ľahké, rytmické, dixilendové pesničky, ktorých texty boli o nás, akí sme s našimi kladmi i zápormi, nútili k zamysleniu, ale i k spontánnym prejavom radosti a nadšenia. Pesničky písané jednoducho, zrozumiteľne, pritom s básnickou rutinou, bravúrou, slovnými hračkami a neuveriteľnou ľahkosťou.V sále nebolo človeka,ktorý by mal problém pochopiť, o čom sa spieva a hovorí, aj vtedy, keď bolo potrebné hľadať za slovami podstatu výpovede. Reakcie poslucháčov potvrdzovali, že "pošta dorazila" a rozumejú tomu, čo im je ponúkané.
V spievaní sa striedali Dušan Valúch s Milošom Janouškom, ktorí sú autormi väčšiny pesničiek. Dušanovu akordovú gitaru posilňovala Milošova, ktorého príjemné melodické rozklady akordov a sólové prechody a ornamenty jemne podfarbovali spev. Pri kvalitnom ozvučení sa rinuli tóny melódií akoby samé z nástrojov, ktoré sa veľmi citlivo dopĺňali. Vytvárali celistvé melodické pozadie, alebo si zobrali hlavný part v inštrumentálnej pasáži pesničky.
Kajo Svozil väčšinu piesní prestál ako jediný z formácie, striedajúc zobcovú flautu s klarinetom a dodával tak miestami džezový, miestami folkový a miestami dokonca folklórny zvuk pesničkám.
Milan Tedla s profesionálnym citom pre lad a harmóniu dokresľoval celkový príjemný dojem z pesničiek, pričom predviedol i niekoľko skvelých sekvencií, ktoré nenechali nikoho na pochybách, že zvláda svoj nástroj s nezvyčajnou virtuozitou.
No a napokon i Tomáš Kukliš nechal vyznievať basgitaru či už v bluesovom, swingovom alebo folkrokovom rytme s presnosťou, sýtosťou a dynamikou, ktorú ozaj zriedkavo zažiť na našich folkových pódiách.
Prežíval som večer so skvelou partiou ľudí, ktorých posolstvo mi bude ešte dlho rezonovať v duši.

Čo povedať na záver? Nech by som sa snažil o sebepresnejší opis toho večera, najlepší je predsa len osobný zážitok. A tak ostáva iba veriť, že Mestské kultúrne stredisko pod vedením Jána Čičátku pripraví ďalšie podobné podujatia, ktoré budú pre mnohých z nás vybočením z každodennosti a vytvoria nám možnosť pestrejšieho prežívania svojho života. A ja keď budem pred Silvestrom bilancovať, čo mi tento rok priniesol, môžem povedať, že okrem televízie a rádia som videl a počul aj niečo iné. Spoznal som životný príbeh Johnnyho Casha a spoznal som legendu slovenského folku: formáciu Jednofázové kvasenie.

Dušan Kollárik

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie


Najnovšie komentáre