Reportáž

Dňa 23.7. 2011 sa uskutočnil v príjemnom prostredí amfiteátra Borník v Stupave  prvý ročník Country Rock Festu, ktorý zorganizovali ELIAH DANCE GROUP a skupina historického šermu URSUS. Festival sa niesol v hudobnom štýle country, bluegrass, rock, rockNroll. O akcii, kde sa hudba popreplietavala s úsmevnými divadelnými a tanečnými predstaveniami som sa dozvedela z plagátov pred Stupavským obchodíkom. Plagát dával na známosť, že sa predstavia Ivan Terry Zeman & Harvestri, zábavná country skupina OuKeY, ARIZONA, we want jam, ELIAH country tanečnice, NEW FAIRWAY, paronymia, KANKÁN, yellow cablo band, ohňová show.

Nikdy som nebol na Porte, len som počúval rozprávanie kamarátov o neuveriteľnej atmosfére v obrovskom amfiteátri, kde tisíce ľudí počúvali muziku, spievali spolu s muzikantmi na pódiu, prípadne s nimi aj hrali. Z Porty sa šírili pesničky k táborákom a pojem „portovní hudba“ označoval pesničky hodné toho, aby si ich zaspieval ktokoľvek, kto má chuť chytiť gitaru do rúk – a takých ľudí bývalo pomerne veľa. Počuť gitaru vo vlaku bolo celkom bežné, v kempoch, v táboroch, na školských výletoch, v krčmách.

Koniec apríla tohto roku bol na udalosti všemožné bohatý... Vyhnem sa tým pre mňa menej zásadným  („patálie“ princa Williama, či započatie majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji na našom „vaľaľe“) a kruci špagát obe tieto udalosti okresného formátu pripadli na (29.4.). Skoro by sa dalo povedať, že onen dátum tým nadobudol magický rozmer... Omyl priatelia omyl... Nebyť tretej udalosti, o ktorej sa s rezonanciou mierne zrýchleného ďatľa pokúsim rozťukať...tak by sa dvadsiaty deviaty apríl sotva zapísal do pamäti Hada...Tou treťou kľúčovou udalosťou sa stal koncert JFQ v divadle A-HA spojený s krstom ich novej 2CDs (Bezfázový stav).

Predstavovať pesničkára Eda Klenu na stránkach Folk.sk by asi bolo mlátením prázdnej slamy. V nedávnej minulosti ho bolo na bratislavských pódiach (a nie len na nich) vidieť hlavne spolu s jeho dvornou kapelou Klenoty. Včerajší koncert (28.marca 2011) v Kafe Scherz však bol iný. Edo tentokrát neprišiel s Klenotmi (kapelou), no pozval si nemenej hodnotných hostí. Na lubovej gitare (značky Sagitarius) ho vyhrávkami a sólami podporoval Martin Chrobák a na ústnej harmonike sa predviedol Edov dávny kamarát z Mikulova Aleš Řezáč.

Ak sa spýtate po vystúpení divákov na ich názor, riskujete, že vám odpovedia, „páčilo sa mi“ či nebodaj vyslovia kritiku. O tomto Piatku s Piatkom sme sa rozhodli poinformovať inak. Oslovili sme priamo aktérov večera, lídra Pathetic Hypermarket Band Mária Polónyiho a literáta Sašu Gr. Oni by mohli byť nekritickí alebo skromní.

Bria terapeutka s Radkou na hudobnom festivale „FestDobreBohunice 2010“.

Uplynulý víkend sa vďaka tisíckam návštevníkov v Jaslovských Bohuniciach mohol niesť v duchu „festdobrý“. Na jednom z mála nekomerčných podujatí, ktoré si dalo za úlohu podporovať najmä hudobné akustické žánre, ktoré sa bežne nehrávajú v slovenských rádiách sa predstavili nielen osvedčené hviezdy, ale aj účinkujúci nepoznaní. Na hlavnej scéne FestDobréBohunice sa už od piatku predstavovali okrem iných aj Honza Nedvěd, Peter Lipa, Fleret s Jarmilou Šulákovou, Neznámi, BlueGround, Kochanski, ale taktiež asi najväčšia hviezda festivalu spevák a gitarista Erick Macekz USA, ktorého predkovia majú korene na Slovensku. V USA však Macek teraz zažíva naozajstnú slávu, keď získava tituly ako najlepší spevák L.A., či najlepší autor.

Dňa 23.7. 2010 sa uskutočnilo prvé stretnutie 18-násť ročnej Radky, ktorá je na vozíčku s čokoládovou  labradorkou – terapeutkou Briou z Myjavského dvora. Radka aj jej mamina Janka sa do Brijušky priam zamilovali a vychvaľovali ju celé dva dni, ktoré sme spolu strávili.

Nemôže sa stať kapele nič lepšie, ako keď jej členom tesne pred koncertom zdvihne náladu neprispôsobivá technika. Na koncerte Petra Piatka & Bandu 22. mája 2010 v nedávno otvorenom bardejovskom Jazz Rock Caffe sa síce spočiatku o elektrizujúcu a ohlušujúcu atmosféru postarali reprobedne – to však len do chvíle, kým si chalani svorne nepohnietili špice brád a nepremiestnili kombá, gitary, bicie aj picie priamo medzi pospolité publikum. Vyzeralo to tak, že nielen frontman má tentoraz hladinu adrenalínu blížiacu sa horným limitom (najmä po telefonickom vyhlásení vlastníka čarovnej nefungujúcej skrinky "veď ja som vedel, že to nepôjde..." mu všetci boli v stave čo najvrelejšie sa poďakovať za prejavenú ochotu bez predchádzajúceho upozornenia). Koncert teda vzhľadom na okolnosti chlapci odpálili zostra vyhlásením, že sú martinskou progresívnou deathmetalovou smršťou.