Reportáž

Piatok 28. augusta pre mňa nezačal práve najšťastnejšie. Vďaka celkom krátkemu času na prestup som v Liptovskom Mikuláši nestihol rýchlik a tak som si počkal asi dve hodiny na ďalší. Napriek tomu som pravdepodobne prišiel príliš skoro - po kyvadlovej doprave nebolo na piešťanskej stanici ani stopy. Úsmev na tvári mi vyčaroval len postarší pán pýtajúc sa ma či idem na festival Pohoda. "Tesne vedľa", povedal som si viacmenej pre seba. Mojim cieľom bol festival iný - Lodenica, ktorá sa v piešťanskom ATC rovnakého názvu tento rok konal už jedenásty krát. Ešteže existujú taxíky.

Tento rok sme videoreportáž z Folkovania pod Skalkou nerobili my v rámci TV Folk.sk ale nechali sme to na miestnu internetovú Televíziu Liptovský Hrádok. Nech sa páči.

Prepáčte mi ten dlhokánsky a mierne zavádzajúci nadpis, ale nedalo sa inak. Hneď vysvetlím prečo. Úplne na začiatku bola myšlienka dať pesničkárom na festivale Folkovanie pod Skalkou väčší priestor a keďže v Čajovni za siedmimi horami organizujeme takéto koncerty pravidelne, hneď som aj vedel kde. Tak sme sa dohodli s Mestom Liptovský Hrádok ktoré nám, ako zvyčajne, vyšlo v ústrety a vyzobali sme si z programovej torty hrozienka v podobe pesničkárov, ktorí sa nám do čajovne najviac hodili. Menovite: Had (Ivo Weiss), Peter Piatko a Roman "Zibo" Zábojník, Luky Lukáč a Martin Chrobák. Až na posledného menovaného sme sa v sobotu 25. júla krátko pred šiestou hodinou všetci v čajovni zišli a to sa už pomaly dostávame k tomu nadpisu.

Posledný júlový víkend tohto roku patril na Liptove už slušne zabehnutému festivalu Folkovanie pod Skalkou. Novinkou tohto ročníka bola druhá, komorná scéna v miestnej Čajovni za siedmimi horami, kde sa predstavili najmä pesničkári. Do nej som v piatok doobeda, potom ako som sa vrátil z nočnej smeny, musel z (našťastie neďalekého) Centra voľného času Lienka nazvlákať aparatúru, vyskúšať ju a pripraviť na sobotňajší večerný koncert. No a kvôli tomuto všetkému som proste na piatkový večerný program na hlavnej scéne (začínajúci o 17:00) zaspal.

Keď mi niečo pred vyše mesiacom a pol zavolal trenčianský pesničkár Miro Ďuriš, tušil som, že to zrejme nebude len tak. Nemýlil som sa. Miro ma spolu s Hadom pozval zahrať si na novom hudobno-divadelnom festivale v Trenčíne, ktorý sa mal uskutočniť na nádvorí Trenčianského hradu. Kto už by odolal takejto ponuke?

Je možné si koupit lístek na koncert jediné skupiny a přitom si plnohodnotně vychutnat slibovaný blues-folk-jazz-šansonový program? Ano, alespoň v případě nového uskupení Jamajz to možné je, protože tvrdé jádro tvoří ostřílení muzikanti, kteří jsou ve výše zmíněných žánrech jako doma. Pevným základem tohoto uskupení je ostravský bluesman Pepa Streichl, kterého není potřeba dlouho představovat.

Toto video alebo celý televízny kanál TV Folk.sk nájdete aj na videoportáli Vimeo.

Robo Hulej je pesničkár, ktorý momentálne hráva veľmi sporadicky. Preto som sa potešil keď prijal moje pozvanie do Čajovne za siedmimi horami a priviedol so sebou aj svojich nových spoluhráčov. Prekvapený som bol už keď sa zvučili a Robo si skúšal celkom iné hudobné nástroje ako gitaru - na ktorú som už, samozrejme, bol zvyknutý. Spolu odohrali svoje prvé verejné vystúpenie a...

Vidieť po 17 rokoch kapelu, ktorá ešte za socíku bola pre nás, folkové embryá, vzorom hodným nasledovania, to som si naozaj nemohol nechať ujsť. Bol som akosi vnútorne nastavený na kópiu niektorého z koncertov, na ktoré som chodil koncom osemdesiatych rokov do klubu na februárke alebo do „obkasu“ na Vajnorskej.
Na moje prekvapenie som v sále Domu kultúry v Dúbravke našiel obsiahlu zvukovú aparatúru s efektovým a svetelným parkom hodným 21. storočia. Len mi nebolo jasné, čo s tým títo páni v rokoch vlastne chcú robiť.

Priznám sa úprimne že keď som k nám do Čajovne za siedmimi horami v Liptovskom Hrádku pozýval Kefa nielen aby viedol živú textáreň ale aby po nej aj odohral svoj vlastný koncert, mal som isté obavy. Z textárne nie - i keď som sa nikdy predtým žiadnej nezúčastnil počul som o nich dosť na to aby som sa vyslovene tešil.

Genézu tohto malého kúska umelej hmoty som sledoval od začiatku. Mal som šťastie byť tak trochu pri tom. Najskôr tu bol Peťov život s tým predchádzajúcim (Na jednej strune), od ktorého sa mu dobre a s radosťou odrážalo. Potom ho chytil tvorivý pretlak, až som mu závidel. Do Textárne prihadzoval jeden kúsok za druhým, tam sme o nich debatovali a buď som si ich následne v panenskom tvare vypočul osobne, alebo aspoň z empétrojky. Potom som ich gitarovo vyšperkované počúval na jeho koncertoch. Nakoniec začali presakovať prvé ukážky zo štúdia a dozrel čas na deň D, kedy sa oficiálne rozbehnú do sveta.