Blogy

Keď som si pred asi pätnástimi rokmi povedal že televízor doma nikdy nechcem (a veľmi ani rádio), bol v tom kus odporu voči konzumnej spoločnosti a bla bla bla. Postupom času ale tieto adolescentské ideály pozmenili kontúry a stal sa z nich mimoriadne trvácny odpor k reklamnej kultúre a k masám, čo mi vydržalo až dodnes. Samozrejme, že občas si televízor pozriem - väčšinou na návšteve u našich. Pozerať westerny alebo filmy s Burianom patrí k našim rodinným nedeľným rituálom. Nočný box a biliard zase k tým mojim maskulínnym. Ale vlastniť tento zabiják času? Radšej sa budem venovať kreatívnejším činnostiam. Nieže by som snáď nemal rád filmy - to nie - ja filmy zbožňujem. Ale močové ústrojenstvo mi slúži dobre a tak si nemusím pred sebou ani pred nikým iným ospravedlňovať falošné výhody reklamných prestávok.

 Toto sa mi naozaj stalo... pri jednej z tých strašne dlhých prechádzkok Prahou. Ak si niekto myslí, že téma je folku a folkovej hudbe vzdialená, je na poriandom omyle. Jej hlavný protagonista totiž účinkuje skoro na každom F&T&C&BG&SP&ČP&W festivale...

Omán je nádherná arabská krajina, východný sused Spojených arabských emirátov. Vďaka kamarátke z Dubaja, blogerke na blog.sme.sk a môjmu bývalému kolegovi, ktorý si našiel prácu v Muscate, hlavnom meste Ománu a krásnej zhode okolností sa mi tam podarilo pred dvoma rokmi stráviť pár dní. Keďže tamojšie hory sú naozaj krásne a ako každé iné ma veľmi lákali, nestrávil som tento čas ináč ako naozaj exoticku turistikou. Veľmi rád si na to spomínam a rád by som sa o zážitky z tejto cesty podelil aj s vami. Všetky sa nachádzajú na mojom bývalom blogerskom pôsobisku a keďže nemôžem znovu uverejňovať články niekde inde, prikladám len odkazy. Veľmi neskromne veľmi odporúčam.

Hm, dlho som bojoval v sebe, čo a či sem popísmenkovať. Veď jasne, že najradšej by som si zvýšil návštevnosť vlastného portálu (otázkou je, či by sa ozaj zvýšila :-), ale to by som zase prihrával tím, ktorí sú pevne v tom, že nedokážeme folkcountry.sk a folk.sk spolu komunikovať, či dokonca spolupracovať. Myslím, že to nieje až také šedé :-)

Sloboda je krásna vec. Je to možno tá najkrajšia vec na svete. Vďaka nej môžme mať pocit, že máme krídla, ktoré nám príroda odoprela. Vďaka nej záleží len a len na nás, akú cestu si zvolíme a vďaka slobode na nej nenatrafíme na ostnaté drôty. Môžme povedať čo si myslíme, môžme spievať o čom chceme. Dnes je tomu presne 40 rokov, čo sa ktosi pod falošnou myšlienkou ochrany pokúsil vraziť ploty a ostnaté drôty medzi ľudí. Zakázať hovoriť, hrať i spievať. Vtedy sa mu to podarilo a preto je dnes veľmi dôležité pripomínať si okamihy v ktorých sme slobodu strácali. Aby sa to už nikdy nestalo. Aby sme ďalej mohli lietať...

Vstupenky na koncert tejto rockovej skupiny z Islandu sme si s Ostrovankou kúpili už pred pár mesiacmi omámení ich hudbou i nádherným koncertným dokumentom Heima. Obaja, vtedy ešte nezamestnaní, sme zariskovali že v prípade, že v auguste budeme začínať v nových zamestnaniach, nemusíme ešte dostať dovolenku. Výlet do Prahy z Liptova je totiž celodenná záležitosť. Ale keďže odvážnym šťastie praje, zaprialo i nám a v utorok 19. augusta sme sa skoro ráno viezli smerom do stovežatej metropoly.

"Nekupujme si žiadne hlúpe bagety, vo vlaku si dáme normálne raňajky" odhováram Ostrovanku od nákupu pochybného staničného sortimentu s patričnou hrdosťou na to, aký skvelý nápad som dostal. Lenže v expresných vlakoch žiadne reštauračné vozne nebývajú, zistili sme tri minúty pred odchodom, a tak sme si nechali chuť na varené párky a teplý čaj zájsť v driemotách počas cesty.

Prvá vec po vystúpení z vlaku krátko poobede v hlavnom meste našich západných susedov bol teda práve nákup pochybného staničného sortimentu bagiet a pleteniek. Keď sme umlčali žalúdky vybrali sme sa tradičným smerom Václavák, Staromák, Karlák, Hrad a Zlatá ulička aby si Ostrovanka, ktorá bola v Prahe prvýkrát, absolvovala túto povinnú trasu a nabudúce už sa mohla venovať aj menej okukanejším a turistami zaplneným kútom tohto krásneho mesta. Po ceste sme, celkom prirodzene, naďabili aj na nejaké tie pivká a vepřo-knedlo-zelí či pečenú kačku. S tými pivkami sme to ale naozaj nepreháňali, pretože nás večer čakal hlavný program a nechceli sme sa nie príliš, ale vôbec unaviť. A tak sme si, pre každý prípad, tesne pred odchodom smerom na Výstavište ešte vychutnali skvelú kávu so zmrzlinou u McDonalda a o chvíľku sme už stáli pred HC Sparta Praha.

 Ďalším z  festivalov, ktoré sa zapojili do projektu Slniečka z onkológie sa stalo Klimkovické kytarobití. Festival je svojou vzácnou atmosférou zrejme jediný svojho druhu, čoho dôkazom je publikum. Pre amatérsku kapelu hádam asi jedno z najvďačnejších.

Mnohí organizátori, ale aj naši kamaráti sa nás už pýtali, s akým "i/y" sa píše názov našej skupiny. Vysvetlenie je v podstate jednoduché a prozaické, no radšej vám objasním všetky dôvody, ktoré nás k nemu priviedli.

Ak by som mal charakterizovať význam tohto hudobného komunitného portálu veľmi, ale ozaj veľmi jemne, tak by som napísal asi toto: Ak máte jednoducho len radi dobrú hudbu a radi objavujete novú alebo ak ste aj aktívny muzikant a máte už nahraté nejaké cédečko a nepoznáte portál Last.fm, tak ste naničhodný ignorant! A nezľahčujte moje tvrdenie faktom, že (nielen) u mňa osobne je Last.fm prevratom v objavovaní novej hudby.

Folkovanie v Liptovskom Hrádku mi dvakrát uniklo. Dvakrát som uprednostnila rodinnú udalosť, raz veľmi smutnú, raz veľmi veselú pred účasťou na ňom. Raz som tam mala hrať s PHB, raz s Petiarom. Do tretice to vyšlo s Mysami. V piatok naobed sa stretávame u Radiara, až po strop nakladáme Renault Espace požičaný od Seejfových rodičov a hurááá, vyrážame...:)