„Na Kaliakre lámu kaliku...“

...a na mínus druhom poschodí bratislavského Univerzitného pastoračného centra v ŠD Ľ. Štúra si zasadli na stoličku slávy ďalší slovenskí folkáči. Mená Rado Drinka a Peter Piatko mi nič nehovorili, a tak hnaná (aj) zvedavosťou som sa upelešila v spoločnosti ostatných folkových nadšencov.Pri porovnaní s predchádzajúcimi koncertmi tu v UPC, tento bol do bodky (vlastne do stoličky) obsadený. Povzbudzujúce. :-)
Rado Drinka pôsobil trochu nesmelo a chvíľami rozpačito, ale jeho vystúpenie vcelku zaujalo. Popri niekoľkých celkom pekných hudobných či textárskych nápadoch zahral piesne, ktoré nevyčnievajú z bežného priemeru, ktoré vám v ušiach príliš dlho nerezonujú. Pomalé skladby striedal s rýchlymi, „vážne“ s humornými – tieto vody sú však veľmi zradné, a preto jeho pieseň s opakujúcim sa „tr, tr, tr, tr, tŕŕ“ napriek relatívne zaujímavému spracovaniu myšlienky možno nevyznela tak vtipne, ako mala. Ak niekto na koncerte silou-mocou hľadal niečo vyslovene jedinečné, u Rada sa toho nedočkal, no ak sa prišiel potešiť rozrastajúcou sa rodinkou folkáčov a poštekliť uši príjemnou hudbou, nebol sklamaný.
To pravé orechové nám večer naservíroval v podobe Petra Piatka a jeho hosťa – huslistu Milana Haška. Peter zvládal gitarku (môj dojem laika) o poznanie lepšie ako jeho predchodca, čo však neznamená, že Rado to „neumí“. Petrove skvelé inštrumentálne výkony dosť často, možno častejšie ako sa na náhodu patrí, prerušovali „kiksy“ – vypadávali mu slová, niekedy sa mu prsty „zasekli“ a pár sekúnd trvalo, kým bol schopný pokračovať. To akoby bolo nákazlivé – pri jednej z piesní musel huslista svoje sólo začať odznova. V Petrových textoch do seba priam narážali slovné hračky, nevtieravý humor, vnútorné rýmy a spojenia slov, ktoré sa ťažko vyslovujú, a ešte ťažšie spievajú, najmä v tempe, ktoré občas Peter nahodil. Jeho Homelesák je dôkazom toho, že humorné pesničky dokážu splniť zámer – pobaviť, ak viete, ako sa do toho pustiť. Vydarenou piesňou bola Kaliakra (vraj mys v Bulharsku, z ktorého vidieť Turecko). Žiadne ospevovanie vábnych diaľok sa však nekonalo a práve tu sa naplno prejavil Petrov cit pre slovné hračky – až jazykolamy. Text tvorila jediná veta: Na Kaliakre lámu kaliku, lámu ju na „ka“, na „li“ a na „ku“ . Skúste si to niekoľkokrát za sebou rýchlo povedať... Petrovi sa to nielenže podarilo zaspievať aj za neustálych zmien rytmu, ale tie približne tri minúty kolotočovania a čiastočného obmieňania tejto viaczmyselnej, aj keď navonok naivnej vety-textu, nepriniesli ani chvíľku nudy. V pamäti mi utkvela aj pieseň s názvom Na jednej strune, ktorú autor zahral skutočne na jednej strune a v ktorej veľmi invenčne a vtipne zhrnul, čo všetko by taká struna mohla dokázať: rozkrojiť jablko, zaškrtiť Tamaru, vyhlásiť protest armáde akordov atď... :-) Zdá sa, že Peter vie, ako udrieť na tú správnu strunku, a to fyzicky i obrazne. Ale nemožno zabúdať ani na Milana Haška, ktorý svojou hrou na husliach Petra dokonale dopĺňal. Vyzerá to tak, že väčšina folkáčov má záľubu v tzv. jednohubkách – u Rada Drinku mali jednohubky podobu krátkych a jemne vtipných básničiek, u Petra Piatka to boli o trochu väčšie hubky – zhudobnené, ktoré spustil, keď si ho obecenstvo vyžiadalo späť neutíchajúcim potleskom.
Na záver snáď len to, že určite urobíte dobre, ak najbližšie prídete do UPC aj vy, možno vás prekvapí nový a neznámy pesničkár, a ak nie, aspoň si po koncerte môžete posedieť v niektorej krčme a... :-)

kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu