Aj cesta môže byť cieľ

Naša blogerka Katka napísala pred pár dňami takú sviežu príhodu z muzikantského života a mne pripomenula inú, moju, ktorá tiež súvisí s hraním a cestovaním. Vlastne v tomto konkrétnom prípade skôr s necestovaním a nehraním. Tak to totiž môže dopadnúť ak sa rozhodnete vo februári cestovať na koncert stovky kilometrov autobusom bez akejkoľvek časovej rezervy.

Stalo sa začiatkom roku 2001 že sme s mojou vtedajšou spoluhráčkou Zuzkou Ondrejkovou dostali ponuku na hranie v plzeňskom HiFi klube. Veľmi sme sa tam tešili a tak nám neprekážalo ani to, že sa koncert konal vo štvrtok. Na piatok sa nám ešte podarilo povybavovať si voľno v práci (ja) a v škole (Zuzka), ale ten štvrtok bol kritický. Z práce som mohol odísť najskôr o tretej a tak som zistil, že jediný spôsob ako to stihnúť je priamy autobus. Zuzka stíhala v pohode, ale mne bolo treba dopraviť sa na autobusovú stanicu rýchlejšie ako kedykoľvek predtým a ak aj ten autobus stihneme, v Plzni pôjdeme z neho rovno na pódium.

Stihol som. Ešte som sa len spotený a udýchaný usádzal na sedadlo a Karosa si to šinula z Bratislavy smerom na Brno. Poslali sme plzeňákom veselú esemesku že sedíme v autobuse a tešíme sa na hranie a potom sme sa kochali pohľadom z okna na krásne snehové vločky. Tie nás sprevádzali až do Brna, kde už boli trochu väčšie. "Ako krásne sneží", vravel som si aj keď sme vyrazili z Brna smerom na Plzeň a mne prišla esemeska z klubu Hifi že sa na nás všetci veľmi tešia a že kapela, ktorá má v ten večer hrať tiež, pôjde prvá a my budeme ako hlavní hostia. Krásni ľudia!

Lenže zrazu autobus zastal. Nie na zastávke a už vôbec nie niekde v meste. Uprostred diaľnice kdesi medzi Brnom a Prahou zastal v kolóne áut. To už vonku riadne chumelilo. Najprv som bol relatívne pokojný, pretože takéto veci sa proste niekedy stávajú a párminútové zdržanie nám až také veľké problémy nespôsobí. Lenže keď sa z pár minút stala pol hodina začali sme zisťovať čo sa vlastne tam vpredu deje. Ja som sa rozhodol že si pôjdem von zapáliť a prejdem sa kúsok aby som zistil kde je začiatok kolóny. Keď som sa zasnežený po desiatich minútach vrátil späť do autobusu, počúvali všetci nahlas pustené rádio. Dozvedeli sme sa že kolóna začína zhruba 3km pred nami a jej celková dĺžka je asi dvojnásobok tejto vzdialenosti. "Paráda! Tak sme to trafili presne do stredu!" povedal som si ironicky sám pre seba a myslím, že v tejto chvíli som rezignoval. Zavolali sme do Plzne a ospravedlnili sa že neprídeme. Ani som sa nemal na koho nasrať, čo ma v tej chvíli sralo asi najviac.

V tom autobuse sme vtedy strávili takmer 12 hodín. Ale bolo to príjemných 12 hodín. Trošku sme spali, trošku sme sa zoznamovali. Stretávali sme sa vonku na fajčiarskych prestávkach, rozprávali sme si kam sme mali namierené a delili sa o cigarety, jedlo i nápoje. Každú polhodinu hlásili v rádiu aktuálny stav našej kolóny, stali sme sa hviezdami noci. Prišli dokonca i vojaci aby rozdávali horúci čaj a deky. Tí, ktorí nemali dosť benzínu aby si mohli celú noc v aute kúriť boli okamžite a ochotne prichýlení niekým iným. Nás ale výdatne zohrieval spolucestujúci z Moravy, ktorý nestíhajúc svadbu svojho kamaráta delil sa s nami o tradičný domáci moravský destilát.

Pohli sme sa ráno niečo po štvrtej hodine a keď sme prišli do Prahy už bolo svetlo. Ísť do Plzne už, samozrejme, nemalo význam a tak sme sa v stovežatej doslova otočili a namierili si to opačným smerom. Zuzka vtedy do Bratislavy a ja do Jeseníka, kde mala na druhý deň začať "spanilá jízda slovenských písničkářů do Jeseníku".

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.