... aj tento rok zapršalo (reportáž zo Strunobrania 2002 - 3.časť)

Sobotné popoludnie sa začalo idylicky. Vďaka návalu festivalových hostí v miestnych reštauráciách som sa rozhodol kúpiť si niečo na jedenie v jediných otvorených potravinách v blízkosti námestia Sv.Trojice. Výber bol "bohatý" a tak teda hnaný hladom a túžbou niečo, alebo niekoho zjesť som si nakoniec kúpil dve osie hniezda, minerálku a nanuk. Takto vyzbrojený spolu s fotoaparátom a Bobovou diétou sme sa vybrali naspäť pod zámok, aby sme stihli začiatok druhej časti súťažných vystúpení na hlavnej scéne v amfiteátri. Začínalo sa podobne ako v prvý deň o 15:00 hod. V programe sa postupne predstavili Blue fingers, Gidra blue, Ladiči, Kortmanovci, Čochciari, Venusta, Tymián, M.E.L.L, Country dostavník, Kalumet, Accoustic flash a Šiesty (ne)zmysel. Vystúpili ešte dve skupiny, ale o tých viac v závere.
Prvé dve zo spomínaných skupín ma veľmi neoslovili. Podpísalo sa pod to viacero dôvodov, z ktorých uvediem inštrumentálnu priemernosť, monotónnosť a hlavne málo výrazné texty.

Skupina Ladiči z Dolného Kubína bola veľmi dobre, až takmer hviezdne uvedená moderátorom Pavlom Hraškom. Pôsobia už veľmi dlho a ich hlavnou devízou sú ich veľké srdcia. Hrajú bluegrass, ale nie ten typický s prešpekulovanými sólami a pekelne rýchlymi vyhrávkami. Pojali ho svojsky a čo sa mi na nich páčilo, bolo to, že v každej svojej piesni spomínaju niečo, čo je späté s Oravou, kde žijú, alebo s horami. Za všetko hovorí časť ich textu "Veríš či neveríš, je mojou túžbou, keď piť, potom zásadne len s horskou službou" Áno, okrem toho, že sú muzikanti, sú známi aj ako milovníci hôr.

A čo Kortmanovci? Hmmm tí sú z úplne iného cesta, sú totiž jaskyniari. Pochádzajú z Považskej Bystrice a s názvom kapely si nemuseli lámať hlavu, je odvodený od ich priezviska. Kapelu tvoria otec Bohuslav Kortman a jeho dvaja synovia Dobroslav a Bohuslav ml. Za nosnú tému svojich piesní si zobrali jaskyniarstvo a opisujú ho z rôznych uhlov pohľadu. Celkový sound znie dosť amatérsky a hráčske umenie Dobroslava v hre na husle ďaleko prevyšuje možnosti tejto kapely. Im však zrejme ani tak nejde o vokálny, inštrumentálny alebo textový perfekcionalizmus piesní, než o to, aby sa zabavili a takouto netradičnou formou trochu spopularizovali jaskyniarstvo aj širším masám.

Čochciari z Tužiny sa opäť ukázali v dobrom svetle. Predviedli vyrovnané svižné vystúpenie, ktoré však zakončili trochu prekvapivo nostalgickou piesňou Spoveď. Spevák Peter Kršiak mal zrejme veľmi dobrý deň, lebo svojím úsmevom nakazil aj prítomné publikum. Zahrali päť piesní prevažne z autorskej dielne lídra skupiny Jozefa Gocmana a už spomínaného Petra Kršiaka. Najviac mi v pamäti utkveli piesne Biele kvety a Divoška.

O rýdzoženskej skupine Venusta z Liptovského Mikuláša som toho už veľa počul. Doteraz som však nemal príležitosť na vlastné uši ich počuť. Minulý rok sa mi to skoro podarilo, ale vďaka vyššej moci museli svoje vystúpenie na Strunobraní vtedy zrušiť. O to príjemnejšie som bol prekvapený tento rok. Tieto mladé dámy presne vedia, ako sa robí dobrá muzička. Každá z nich je dobrou speváčkou a všetky sa tiež podieľajú aj na písaní piesní. Ich vystúpenie na mňa pôsobilo veľmi harmonicky. Dúfam, že ich materské povinnosti ani v budúcnosti neoberú o chuť a možnosť robiť túto uchu lahodiacu muzičku.

Popradská trampská skupina Tymián je spolu s jej lídrom Milanom "Stonge" Fořtom už dlhé roky účastníkom Strunobrania. Svojím entuziazmom toho dokázali už veľa. V Poprade sa starajú o kultúrny život organizovaním rôznych FCTB akcií, čo ako sa ukazuje, má veľký význam pre rast mladých talentov (v Poprade ich už vyrástlo niekoľko). Na tento ročník Strunobrania sa dobre pripravili. Päť piesní z dielne Milana Fořta a Milana Kolárika presvedčilo porotu, aby Tymián tento rok ocenila. Slovenské trampské skupiny nezískavajú na festivaloch veľa ocenení, o to viac si budú určite ceniť tento úspech.

Rimavskosobotská skupina M.E.L.L na Strunobraní získala už v minulosti ocenenie. Publikum aj porotu vtedy oslovili svojou zohranosťou a "zospievanosťou". Tento rok som ich vystúpenie počul len na pol ucha (za to sa im ospravedlňujem), lebo som v tom čase musel zbaliť svoj stan, skôr než by mi premokol do nitky. V tom čase totiž začínalo nad Banskou Štiavnicou poprchať a začal sa napĺňať každoročný scénar o mokrom Strunobraní. Dievčatá Edita a Lucia spolu so svojimi štyrmi spoluhráčmi odohrali a odspievali päť piesní pochádzajúcich väčšinou z pera lídra skupiny Mariána Lacka, iba pieseň Čo mám bola napísaná Editou Kováčovou. Za svoj výkon si nakoniec odniesli jednu z cien a na Strunobraní tak zaznamenali ďalší úspech.

Bratislavský Kalumet sa predstavil v tradične dobrej forme. Svojími folkovo-gospelovými nápevmi dokázali rozospievať festivalové publikum, ktoré sa už miestami skrývalo pod dáždnikmi. Zo speváčky Andrei Ďurčanskej nám na Slovensku rastie osobnosť, ktorá už čoskoro bude rovnocennou súperkou svojim slávnejším českým kolegyniam. Autor piesní a líder skupiny Tomáš Gluvňa môže byť spokojný. Dal dokopy dobrú partiu ľudí a aj jeho piesne sa páčia publiku. Pieseň Volá ma ráno, ktorú hrali ako poslednú, mi ešte aj dnes znie v ušiach a neviem sa jej zbaviť. To si vypije :-)

Acoustic Flash je ďalšou bratislavskou skupinou, ktorá ma veľmi príjemne prekvapila. Kapela okolo bratov Jankovičovcov posadila latku kvality veľmi vysoko. René Jankovič nielenže píše zaujímavé a nie práve najľahšie piesne, ale aj dobre spieva a hrá na banjo. A čo dokáže Gejza Šípoš na svojich husliach, to je skutočne radosť počúvať. Zvuk celej skupiny znel veľmi kompaktne a uvoľnene. Porota mala v poznámkach určite aj iné pozitíva, lebo pri konečnom hodnotení sa rozhodla udeliť tejto skupine jednu z hlavných cien.

Keby platilo "do tretice len to najlepšie", musela by dramaturgička festivalu trochu poprehadzovať poradie bratislavských skupín. Hrať totiž po Acoustic flash by nebolo výhrou pre žiadnu skupinu. Dievčatá zo skupiny Šiesty (ne)zmysel sa však nezľakli a sebavedome nastúpili na pódium, aby odohrali svoj súťažný blok. Napísal som dievčatá (zvyk z minulosti), ale musím sa opraviť. V skupine nastalo niekoľko zmien. V prvom rade bola výmena na poste hráča na basovú gitaru. Kamilu Trávničkovú vystriedal Maťo Krivánek. Ďalšia zmena sa týka mena na čele skupiny. Lýdiu Potočkovú vystriedala Lýdia Novotná - nie, nik nový neprišiel, to len Lýdia po svojej májovej svadbe zmenila svoje priezvisko. V novej zostave zahrali päť piesní z Lýdiinho pera. Nemenil sa štýl piesní, Lýdia však zmenila tématický záber. Názvy piesní najlepšie povedia to, o čom autorka rozmýšľala, keď ich písala: Pred nebeskou bránou, Láskou omámená, Bez nádeje, Odzvonilo a Mám v tele človeka . Skupine sa napokon nepodarilo získať žiadnu z cien. Možno nabudúce.

Po skončení vystúpenia skupiny Šiesty (ne)zmysel sa v amfiteátri rozpútala pravá nefalšovaná letná búrka, ktorá však asi nevedela, že má trvať len krátko. Trvala nakoniec takmer do rána. Preto sa museli hľadať náhradné riešenia na ukončenie druhého súťažného dňa. Voľba padla na priestory pod pódiom. Do stredne veľkej miestnosti organizátori doniesli niekoľko lavíc a cca 50 šťastlivcov vrátane poroty malo možnosť vypočuť si ešte posledné dve skupiny. Samozrejme, že som si túto príležitosť nemohol nechať újsť a oplatilo sa. Najprv vystúpila skupina Letokruhy. Hrali temperamentné trampské piesne. Mám taký dojem, že ani jeden člen tejto skupiny ešte neprevýšil vek 20 rokov. Takmer všetkých prítomných zaujala ich hráčka na banjo a to nielen svojou hrou, ale aj ženským šarmom. Vidieť 17ročné dievča slušne hrať na banjo sa nepodarí každý deň. Skupina si za svoj výkon vyslúžila búrlivý potlesk a aj môj obdiv :-).

Turkovci hrali ako poslední. Neviem, či to organizátori tak plánovali, alebo to bola hra osudu, ale táto druhá mladá skupina svojím vystúpením urobila dôstojnú bodku za veľmi vydareným ročníkom festivalu. Ich tvorba je niekde na pomedzí folku a trampskej piesne. Dávajú si záležať na detailnom prepracovaní vokálnych partov, no nezabúdajú ani na inštrumentálne časti svojich skladieb. Vzorne sa vyhýbajú monotónnosti, vtipne striedajú rytmy a melodické vety. Keby som bol sudičkou, vysúdil by som aj tejto skupine sľubnú budúcnosť, ale iba za predpokladu, že bude na sebe aj naďalej pracovať tak, ako doteraz :-) So sudičkami sa už chvíľu poznám a tak sa nakoniec stalo, že po mojom rozhovore s nimi sa tieto prihovorili za Turkovcov u poroty a dosiahli to, že si táto skupina ako jediná nakoniec odniesla zo Strunobrania finančné ocenenie. Je to pre nich o to významnejšie, že je to ich absolútne prvé ocenenie.

Sobotný večer sa napokon prehupol už len do vystúpenia hostí z ČR, skupiny Načas. Ich vystúpenie bolo odohrané v zákulisí a tiesnila sa tam v tom čase asi stovka ľudí, ktorí sa nechceli zmieriť s tým, že dážď má ukončiť festivalové dianie. Načas hrali väčšinou rock-n-rollové, swingové a bluesové štandardy pretextované do českej podoby a svojím vystúpením rozprúdili krv v žilách. Skupina Venusta svojimi tanečnými kreáciami ukázala všetkým prítomným, ako majú skupiny držať pokope ako na pódiu, tak aj pri zábave. Po ich vystúpení nasledovalo už len odovzdávanie ocenení v zákulisí, lebo vonku stále pršalo a keď už všetci ocenení mali svoje diplomy a keramiku, pokračovali sa s gitarou v hraní a spievaní. Všetci sme si ešte zaspievali niekoľko nesmrteľných piesní a zábava pokračovala až do rána na internáte, kde sme boli všetci ubytovaní.
Ráno sme sa nakoniec všetci rozlúčili a nasadli na svoje vlaky, aby sme sa o pár týždňov zase stretli na niektorom z ďalších festivalov, ktoré nás toto leto ešte čakajú.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu