Ako dnes vidím folkovú muziku

Folková muzika bola na Slovensku vždy považovaná za takzvaný „menšinový“ žáner, takže ma nijako neprekvapuje, že ním ostala doteraz. V posledných rokoch sa nám však ešte viac zmenšinovalo.

Medzi priaznivcami folkovej muziky,  boli mnohí amatérski muzikanti – tí, ktorí vedeli a chceli potešiť seba, prípadne aj svojich kamarátov pri táboráku, alebo na chate. Bohužiaľ, vymizli. Dnes sa hrá veľmi málo, dokonca aj medzi muzikantmi z folkových kapiel. Mnohí poznajú len svoje pesničky a temer nič iné. Dostali sme sa do stavu, kedy to, čo nie je v telke či v rádiach, akoby neexistovalo. Mrzí ma to, pretože najcennejšou je pre mňa muzika, ktorú si môžem aj sám zahrať a zaspievať. Pesničky, ktoré mi hovoria z duše tak, že „sám by som to lepšie nenapísal“.

Zvykli sme si akosi na to, že do nás rádiá a iné stoky stále niečo tlačia. Nie vždy je to kvalitou „Pokoj v duši“, ale vždy je s tým spojené nejaké mohutné a prachaté promo. Jedinú tohoročnú pieseň rýchlokvasenej hviezdy, ku ktorej sa točil klip v Maroku (jediná téma pravidelných rozhovorov pre rádiá) si vypočujeme na každej stanici tak trikrát denne-podľa toho, koľko priestoru vydavateľ  v príslušnom médiu kúpil. Jednoducho niet úniku, ak nenájdeme silu vypnúť rádio.  A tak je čoraz viac ľudí už unavených z večného núteného počúvania a muzika pre nich znamená už len nevyhnutnú hlukovú kulisu na pozadí akéhokoľvek iného diania. A  do spevu a hrania už sa tiež chce len málokomu. Muzika pre mnohých ľudí akosi stratila hodnotu.

No a takto je na tom folk. Pripadá mi, že je nielen menšinovým žánrom, ale že je celkom cielene ignorovaný. Okrem čoraz redších príspevkov na www.folk.sk sa nemáte šancu nikde dočítať nič o folkovej muzike. Mám niekoľkonásobnú osobnú skúsenosť s tým, že ani len lokálne noviny  neuverejnia termíny folkových koncertov. Dokonca aj v pomerne obsahuplnom časopise .týždeň sa napríklad pod titulkom „folk sa vracia“ dočítam o tom, ako sa k tejto hudbe stavajú americkí muzikanti a v ktorom albume aké prvky folkovej hudby začali tam na druhej strane zemegule používať. Prečítam si aj o tom, čo sa deje vo svetovom aj slovenskom jazze, rocku, popu, ale slovenský folk je jednoducho vymazaný. Neexistuje Peter Piatko, ani Robo Hulej, neexistujú Mysami, neexistuje Za, ani Sklo, ani Pohoda ani tí ostatní, ktorých to ešte neprestalo baviť.

Pre médiá folk jednoducho neexistuje a niekedy to tak vyzerá, že ani nechcú aby existoval.

Nie je  to, bohužiaľ, len slovenské špecifikum. Dokonca aj od kamarátov z Čiech, kde je folková a trampská muzika vysoko preferovaná publikom, dostávam správy o tom, ako je táto hudba vytláčaná z rádií a priestor pre ňu sa stále zmenšuje, hoci oproti Slovensku je ešte dosť veľký. Jednoducho médiá sa ani tam až tak veľmi neriadia záujmom poslucháčov, ale formujú ho podľa záujmov tých, čo platia.  

Občas mi niekto dobromyseľne poradí: „Taká pekná muzika a nikto o vás nevie! Prečo sa trochu nezviditeľníte v médiách?“ Obvykle odpovedám, že naše speváčky spievajú oblečené, nikto z nás nefičí na drogách, neopíjame sa a nepretŕčame sa s milenkami po večierkoch, takže nemáme veľmi čo ponúknuť  vkusu slovenských médií.

Prosím, nepovažujte toto za moju sťažnosť na novinárov – to ponechám nášmu bývalému aj budúcemu premiérovi. Ja ich prácu beriem na vedomie, rešpektujem ich slobodu a zariadim sa podľa toho.

Pre miestnych usporiadateľov kultúrnych podujatí z folku existuje Jan Nedvěd a Jarek Nohavica, ale na tých nemajú peniaze. Pozrite si program kultúrnych domov a pohľadajte nejaký folkový koncert a dajte mi vedieť...

Festivalov folkovej a trampskej hudby len ubúda a hudobné kluby sa za folkom tiež netrhajú. Súťaže, ktoré dávali šancu odvážnym začiatočníkom, ľahli popolom. Niet Strunobrania, preč je Folkscéna, hádam ešte v Turzovke sa festival udrží. Kremnické Laso prešlo na pop, pretože mnohé decká už o folku ani len netušia. Sú odchované na Superstar.

Takto to vidím, neznamená to však „vykašlime sa na to, nemá to cenu.“ Podľa mňa má a preto tu píšem, ako sa s tým spolu s kamarátmi muzikantmi vysporadúvame, lebo nás muzicírovanie ešte stále baví.

Ešte stále je zopár ľudí, ktorí si prídu našu muziku vypočuť, alebo si s nami aj zaspievať... Nie je ich veľa, zmestia sa do jednej väčšej chaty, ktorú nám folkoľub Kamil neváha požičať. Pozveme si tam raz za mesiac nejakú nám milú kapelu. My zahráme im, oni nám. Ak prídu nejakí ďalší ľudia, je to fajn. Ak neprídu, nič sa nedeje, aj tak  strávime príjemný večer. Aparatúru, ktorú na to potrebujeme, zbalíme do dvoch ruksakov, takže ani roboty s tým nie je veľa.

Ľudia chodia – tí, ktorí majú túto muziku radi a dajú jej v nedeľu večer prednosť pred niektorou z hodnotných reality show v televízii. Folk totižto napriek jeho trvalému vymazávaniu z verejného povedomia stále existuje a má aj publikum. Naše seansy sú príjemné, komorné, plné amatérskej pohody a bezstarostné. Prevádzkové náklady temer nijaké, pokryje to dobrovoľné vstupné. A keď našporíme na cestovné, pozveme si aj kapelu zďaleka. Sú to pre nás príjemné večery s peknými pesničkami. Robíme si z toho videozáznamy, ktoré potom občas vycapíme na naše web stránky. A ľudia nám píšu, kedy prídeme zahrať aj k nim. No kedykoľvek, priateľ môj, zožeň miestnosť, zopár euráčov na cestu, pozvi svojich kamarátov a nás a môžeme  hrať a spievať koľko sa nám bude chcieť. Dúfam len, že nečakáš, že ja pôjdem k Tebe do obce núkať vášmu kulturáčiku vystúpenie folkovej skupiny, ktorú pán kultúrny vedúci nemôže poznať z Markízy?

Najnovšie sme sa spojili s akčným folkovým kamarátom Stanleym a chodíme hrať  jemu, jeho príbuzným a kamarátom k nim do obcí Báhoň a Kaplna. Stanley na to vždy požičiava od starostu zasadačku obecného úradu. Rehníme sa mu, že nás predvoláva na folkový úrad. Funguje to. V jeden deň hráme dve kapely aj Za pecou, aj na úrade a je to fajn. Skvelí ľudia na oboch miestach.

No a v lete si spravíme rovnakým spôsobom svoj festival „Príjemný víkend“, aby sme sa mohli stretnúť aj s kamarátmi z modravých diaľok... Kde na to berieme prachy? Poskladáme sa –zase len spolu s kamarátmi, ktorí prispejú dobrovoľným vstupným. Na sponzorov sa nespoliehame – nie sme Repete ani Superstars, takže škoda námahy.

Už sa vcelku rozkríklo, že robíme koncerty Za pecou a muzikanti volajú, že by „si“ tiež chceli zahrať a že príležitostí je málo.

Nerád odpovedám, že som v prvom rade muzikant a len z núdze aj organizátor – ale je to tak. Do piatich spoločných koncertov do roka nevopcháme viac ako päť  kapiel. Okrem toho, zahrať „si“ môže každý aj doma v obývačke. Verejne „si“ zahrať nechodíme, tam zvykneme hrať vždy pre niekoho, na kom nám záleží natoľko, že sa na to aj pripravíme. Čo ktorejkoľvek kapele bráni, aby tiež u seba doma spustila vlastnú „domovskú scénu“ ako sú koncerty Za pecou, Piatkove piatky, či ako sa to volá, Folkovanie s Jasoňom alebo Stanleyho Folkový úrad v Kaplne a Báhoni? Inak bude, obávam sa, príležitostí a najmä stretnutí stále málo...

Vidím to tak, priatelia, že nikto to za nás neurobí. Nebudeme s našou muzikou obletovanými hviezdami, nebudú nás obháňať agenti. Je to iba na nás, či nám na tej našej muzike záleží a či to pre kamarátov urobíme. Oni nám za to nedajú nič viac, ako svoju priazeň, poďakovanie a sem-tam príjemný pocit z hrania pre fajn ľudí a zo stretnutia s kamarátmi muzikantmi. A to zase nie je v dnešnej dobe až tak málo.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu