Country lodenica 2004 - sobota večer

Sobotňajší podvečer a popoludnie postavil dramaturg festivalu Ferko Grebečí na spracovaní ľudovej piesne, nakoľko už z programu bolo vidieť, že skupín venujúcich sa tejto "problematike" vystúpi hneď niekoľko.

Nie však všetky a tak sa na úvod predstavili Stráníci. Preberajú krásne piesne od známych umelcov (Peter, Paul & Mary, George Harrison...) a spievajú ich so svojimi textami. Jadro skupiny, ak to tak môžem nazvať, tvoria manželia Stránikovci, okrem nich hrá v skupine aj Mirek Ošanec, ktorého poznajú návštevníci českých festivalov ako dobrého konferenciéra, čo bolo vidieť aj na tom, ako pohotovo uvádzal pesničky. Po nich nasledovala tiež česká skupina o ktorej som počul zatiaľ len samú chválu. Tak som sa presvedčil, že Koňaboj je naozaj slušná muzika a ich spôsob spracovania ľudoviek je vcelku originálny - ostávajú niekde medzi drsnými rockovými verziami a pokojnými, náladovými úpravami, používanie širokého inštrumentálneho vybavenia je úsporné.

Po tejto kapele nasledovalo vyhodnotenie súťaže skupín na festivale, o ktorom píšeme v inom článku a následne hlavný večerný program.

Ten otvorila Zuzka Mojžišová a jej družina, ktorí naopak v spracovaní ľudovej muziky využívajú celý spomenutý priestor a tak sme vedľa pokojných piesní, ako napríklad Fujarový song počuli i tvrdú rockovú muziku (Zabili). Okrem toho bolo možné počuť aj výborné inštrumentálne výkony Rasťa Andrisa a trochu neúsporné bicie. Nepočuli sme však žiadnu novú pieseň, čo mi bolo trochu ľúto. Ľúto mi bolo hlavne z toho dôvodu, že ako som sa dozvedel, kapela už čoskoro pokrstí svoj nový, v poradí už tretí album. Iste by bolo zaujímavé vypočuť si z neho nejakú pripravovanú novinku.

Folkórne ťaženie na chvíľu vystriedal modranský country stroj Bukasový masív, ktorý sa rokmi stal neodmysliteľnou súčasťou hlavného programu každej Lodenice. Zmesou svojich vypaľovačiek dostali publikum do varu aj tento rok a Imro s bandou dokázali, že sú vynikajúcimi zabávačmi, na ktorých sa dá stále spoľahnúť.

To sme však ešte netušili, že na scénu o chvíľu vystúpi hudobná smršť. Hovorím o skupine českých Svitav, skupine Točkolotoč. Vedel som o nich zatiaľ iba to, že existuje a že sa pohráva s rómskymi piesňami. Ako som neskôr zistil (a som mnou celé lodeničiarske publikum), skupina je z veľkej časti zložená z členov klanu Peštovcov, chýrnych to českých rómskych hudobníkov pod taktovkou speváka Gejzu, ktorých dopĺňajú nemenej zdatní ďalší traja členovia, spomedzi ktorých spomeniem hlavne Antonína Janka. Ten si plnil úlohy moderátora koncertu, hráča na gitaru a vynikajúceho speváka. Skupina vyniká precíznou, ba dokonca možno povedať, že až virtuóznou hrou všetkých muzikanov. Rýchle gitarovo-mandolínové rify striedali rómske, židovské, arabské a balkánske nápevy, šmrncnuté trochou jazzu, blues, impregnované bohatou dávkou temperamentu. A to nie hocijakého, lež takého, akého je schopné vyprodukovať len nespútané rómske muzikantské srdce. S publikom sa Točkolotoč rozlúčil zmesou rómskych známych piesní, samozrejme v "toč úprave".

A čo bolo ďalej?

Na pódium vystúpila ďalšia poľská country skupina Colorado (na festivale už druhá), ktorá sprevádzala amerického country speváka a pesničkára Georga Hamiltona V. (čítaj V. ako piateho). Aj keď country hudbe veľmi nerozumiem, musím uznať, že toto zoskupenie vie zaujať svojím hudobným kumštom a prácou s publikom. Od organizátorov festivalu a hlavne od jeho dramaturga to bol šikovný ťah, pretože srdcia fanúšikov country určite plesali počas celého koncertu tejto formácie.

Po country muzike sme sa opäť presunuli jednak na pole ľudovej pesničky a v priestore na tanečný "pľac" pred pódiom, kde sa postavila skupina Hradišťan s primášom Jiří Pavlicom a predviedli niečo, čo ja osobne považujem za jeden z vrcholov festivalu. Najviac ma potešilo zaradenie piesní z albumu O Slunovratu..., veľmi som ale samozrejme pookrial aj nad menej známymi kúskami. Napriek tomu, že sa Hradišťan, ako povedal sám primáš, počas hrania takmer nepočuli (odposluchy predsalen ostali na hlavnom pódiu), zahrali a zaspievali s takou dynamikou a presnosťou, že i človek hudobne nevzdelaný si to musel všimnúť. Ohlas publika to len potvrdil. Dynamika ale neodišla do zákulisia spolu s Hradišťanom, naopak, vrátila sa na pódium spolu so skupinami Hrdza a Lekra. Tu sa patrí podotknúť, že je veľmi sympatické, že už i mladé slovenské kapely dostávajú "prime time" na veľkých festivaloch. Berme to ako pozitívny trend do budúcna, ktorý by však nič neznamenal, keby skupiny samotné nenapredovali, čoho sa však v prípade dvoch uvedených báť nemusíme. Spracovanie ľudovej piesne v prípade Hrdze je, jednoducho povedané, invenčné, hravé. V dobrom slova zmysle, či už ide o texty, aranže, či samotnú muziku, používa Slavo Gibarti podobné prvky ako v tradičnej pesničkovej (rozumej: nie ľudovkovej) tvorbe. Lekra boduje naozaj hodnotnými hudobnými plochami, ktoré sa im darí vytvárať napriek nie veľkému nástrojovému obsadeniu. Pomerne dlhé piesne nezačnú nudiť práve vďaka náhlym stoptime-om, či zmenám harmónie. Aj preto patrí obdiv zaskakujúcemu basgitaristovi, ktorý mal na zvládnutie piatich piesní len veľmi málo času. Aj Hrdza aj Lekra mali u publika zaslúžený úspech. Záver večera patril ľudovej piesni v tvrdých rockových úpravách. Tieto mala na svedomí skupina Arzén, ktorých som ja osobne videl prvýkrát. Sprvu som sa obával povrchného "zbustrovania" ľudových melódií, ale už po prvej pesničke mi bolo jasné, že Arzénu ide o viac. Spojenie tradície, zábavy a poctivej rockovej muziky nenechala chladných ani trochu riedko obsadenú arénu. Po tomto "nářeze" sa Lodenica 2004 skončila.

5jar & Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu