Country Lodenica 2005 - aká bola? 2.časť

Aká by to bola Lodenica, keby sa nehralo v noci pri stánkoch? Neviem si to predstaviť. Ja som sa pridal k partii, ktorá to s precvičením hlasiviek myslela naozaj vážne. Hralo sa všeličo a ako Had povedal, na záver zostávalo zahrať už len „Otec Abraham sedem synov mal...“ Počas hrania začalo nenápadne poprchať. Kvapky sprvoti ako malé osamotené kamikadze narážali na pogumované prístrešky, ich intenzita však narástla do takých rozmerov, že začalo vážne pršať ...a pršalo až do poludnia nasledujúceho dňa. V takých chvíľach nechávam na nohách len sandále, aby mohla voda vniknuvšia do vnútra aj poľahky uniknúť. Noc som strávil ako správny novodobý tramp v hoteli Atóm, v centre Piešťan. Nemám nič proti hotelom, skôr naopak ... a teplá sprcha je tiež pádny argument.

Nedeľné ráno bolo upršané, ale chladno nebolo. Do campu som prišiel v predstihu, zvukári ešte len chystali Twist scénu. Na nej sa o 11:00 rozložil Pathetic Hypermarket Band, ktorý si svojím folk-metalovo-synthypopovým vystúpením vyslúžil potlesky prvých prebudených odvážlivcov. Kučeravá Mária spolu s bandou hrala a spievala s navretými žilami. Ich vystúpenia poznám už takmer naspamäť, no nedá mi nespomenúť neustále sa hudobne rozvíjajúceho perkusionistu Juliana. Jeho minuloročný príchod do kapely znamenal jednoznačné oživenie.
Na Twist scéne som stihol ešte väčšinu vystúpenia kremnického Tajfu. Skupina sa predstavila vo výbornom svetle. Všeobecne o nich môžem povedať, že počas tohoročnej festivalovej sezóny hrali stabilne veľmi dobre. Pravidelné nácviky v ich prípade prinášajú svoje ovocie. V hľadisku som zaregistroval aj skupinky, ktoré si medzičasom aj dva či tri krát pokrčili kolenami a plecami a hlasným ševelením pomáhali kapele s vokálmi. Fanklub sa nezaprie.

Na hlavnej scéne začali medzičasom hrať dievčence zo skupiny Kamienok. Keďže som už o nich písal na začiatku reportáže, nebudem sa venovať obšírne ich súťažnému vystúpeniu, lebo sa od toho predchádzajúceho líšilo len minimálne. Dievčatá hrali svoje country s chuťou, no v súťažnej časti mohli radšej zahrať viac ich vlastných piesní.
Turkovci pôsobia na folkovej scéne už takmer 5 rokov. Za ten čas sa dokázali vypracovať na kapelu s osobitým prejavom, príjemnými harmonickými vokálmi, kvalitnými pesničkami a sympatickou speváčkou a perkusionistkou. Niekoľkoročné skúsenosti z pódiového hrania umožňujú tejto kapele rýchlo a dobre sa nazvučiť. Ich súťažné vystúpenie pôsobilo kompaktným dojmom, dramaturgicky sa vyvíjalo a môžem smelo povedať, že pre mňa osobne patrili medzi tri najlepšie slovenské súťažiace skupiny.
Karpatské horké sa objavilo na scéne len nedávno, no kade chodia, žnú jeden úspech za druhým. Čím to je? Možno tým, že sú to všetko skúsení zruční muzikanti s fantáziou. Som si istý, že by im nerobilo problém ani zaranžovať napríklad zvuk prázdnej fľaše padajúcej po schodoch do vínneho „sklípku“. Poďme však k samotnej súťaži. Do repertoáru zaradili väčšinou piesne s ľudovými nápevmi z rôznych kútov slovenska. Výrazným prvkom v ich hudbe sú bohato „bublajúca“ bassgitara a elektrická gitara hrajúca vyhrávky každého druhu. Ako som povedal, ich hudba je pestrá, no v niektorých pasážach by sa žiadalo hrať o čosi menej. Bežný festivalový poslucháč, ktorý nepozná ich tvorbu, si nemá šancu užiť ich piesne ako kompatný celok, lebo sa snaží sústrediť nato, čo je v danej chvíli zaujímavé. Keďže sú väčším hudobným zoskupením a sú to všetko dobrí muzikanti, stáva sa, že sa často zaujímavé pasáže začnú prelínať jedna cez druhú. V každom prípade sa asi vybrali dobrou cestou, lebo sa stali jedným z laureátov festivalu.
Košický Divozel si počas tohoročnej sezóny urobil dobré meno všade, kam prišiel. Skupina sa za dva roky od svojho založenia už dobre zohrala. Vyprodukovali už aj dostatok kvalitných piesní, ktoré dávajú priestor na otestovanie hlasu speváčky Lucie Šteučekovej. Tá sa vypracovala na speváčku, ktorá vie svojim hlasom melódiu pohladiť, láskať sa s ňou, vie však byť aj nekompromisná a keď to nálada vyžaduje, vie aj pritvrdiť. Nemenej významnou devízou je aj jej prirodzený temperamentný pohybový prejav, ktorým dodáva vystúpeniu Divozelu ďalší rozmer. Na Lodenici som s Divozelom prvykrát videl hrať aj huslistku Katku Ivasenkovú. Tá sice ešte nepôsobí tak suverénne, bezpochyby je však ďalším platným členom skupiny. Skupina sa predviedla vo veľmi dobrom svetle a svojím vystúpením si vyslúžila 3.miesto.
Skupinu Nota Bene som naposledy videl na Country Lodenici 2004. Bol som zvedavý, ktorým smerom sa odvtedy uberal ich vývoj. Na tohoročnej Lodenici mali veľkú smolu, lebo ich auto si vybrali za cieľ zlodeji. Ukradli im husle a ruksaky. Tie sa podľa mojich informácií zatiaľ nepodarilo nájsť.( Keby ste v blízkej dobe v Piešťanoch, alebo okolí zbadali niekoho predávať tieto veci, ozvite sa k nám do redakcie. „Notabeňáci“ vám za to určite budú vďační). Skupine sa podarilo požičať si husličky a aj napriek znechuteniu sa vybrali súťažiť. Berúc do úvahy všetky okolnosti môžem skonštatovať, že sa im podarilo presvedčiť publikum o tom, že sa dokážu s nepríjemnosťou vyrovnať ako profesionáli. Hrali piesne z ich minuloročného albumu, ktorého recenziu si budete už o niekoľko dní môcť prečítať na stránkach Folk.sk. Ich hudobný potenciál je hádam bezodný. V repertoári majú upravené ľudovky, rómske piesne, nejaké latino a to všetko popretkávané rôznymi hudobnými či textovými nápadmi. Len tak ďalej, je to dobré a navyše sa to aj páči slovenskému publiku.
Skupina Veslári je ďalším zástupcom východniarov. Hrajú country hudbu a hrajú ju tak dobre, že s ňou vyhrali Country Lodenicu 2005. Ich vystúpenie znelo najprofesionálnejšie spomedzi všetkých súťažiacich kapiel. Zahrali niekoľko vlastných piesní, no započul som aj štandardy, v ktorých dostali priestor na vyjadrenie všetci muzikanti. Za povšimnutie stojí pevný mužný hlas speváka skupiny, ktorý spieval country ozdoby s takou istotou, až som mu nakoniec uveril. Nie som veľkým fanúšikom country, no musím uznať, že odohrali jedno z najlepších vystúpení a víťazstvo v súťaži si právom zaslúžili.
Bolo niečo po šesnástej hodine a to sa už na vystúpenie chystala Jana Máčovská. Tá je stálicou na Lodenici a oproti minulým rokom prišla v doprovode skupiny Pomene. Spolu odohrali niekoľko starších Janiných piesní, no hlavná časť vystúpenia bola venovaná novej tvorbe. V nej sa Jana posunula dopredu a od smutných a ubolených tém sa prehupla k piesňam o bežnom živote, ktoré by pri troche štastia mohli úspešne rotovať v slovenských rádiach. Skupina Pomene im dala občas rockový, častejšie popový, v každom prípade však zaujímavý nádych, ktorý pekne podfarbil Janin osobitý hlas. Za svoje vystúpenie si vyslúžili 2. miesto, čo je o to zaujímavejšie, že to bolo prvé účinkovanie na Lodenici a piate vystúpenie skupiny vôbec.

Po skončení súťažných vystúpení som odovzdal porotcovské hlasovacie lístky a znovu som sa vybral pozrieť na Twist scénu. Tam práve hrala Pavlína Jíšová s Petrom Szabadosom a Jurajom Figurom. Bolo mi trochu ľúto, že títo renomovaní muzikanti nevystupujú na hlavnej scéne, no na druhej strane musím uznať, že program na nej bol naplnený na prasknutie. Pavlína je jednou z najvýraznejších a najznámejších speváčok českého folku. V minulosti sa stala zakladajúcou členkou skupiny Žalman a spol, bola pri zrode Nezmarov, spolupracovala však aj s mnohými inými. Po odchode od Nezmarov sa začala venovať vlastnej hudbe. Dala dohromady skupiny CS Band, do ktorej patria aj obaja jej spoluhráči a vydali spolu album. Práve z neho odohrala prevažnú časť svojho vystúpenia na Twist scéne. Pri počúvaní jej piesní mi trochu chýbali „nezmarovské“ vokály, no je to len otázka zvyku. Peter Szabados dokáže na svojom dobre čarovať v akomkoľvek žánre. Pozitívne hodnotím jeho cit pre náladu piesne a jej podfarbenie či už clivým, alebo pekelne uháňajúcim dobrom.
Na hlavnej scéne sa medzičasom nazvučil Neřež. Skupinu poznám už dávno, ich piesne sa mi páčia, tak som sa vybral pozrieť, ako im to hrá. Pristavil som sa pri skupine Divozel, ktorá tiež sledovala týchto skvelých muzikantov. Zdeněk Vřešťal vsadil na osvedčené hity a publikum sa mu za to zakaždým odvďačilo mohutným potleskom. Priznám sa bez mučenia, že aj ja som si s nimi pod pódiom zaspieval.
Po skončení ich vystúpenia som sa zase presunul na bočnú scénu, lebo tam sa už vo veľkom koncertovala česká skupina Jarret. Škoda, že som ich nestihol, lebo viem, že je to jedna z najvýraznejších súčasných skupín na českej folkovej scéne. Snáď nabudúce.

O 19:00 sa mala začať produkcia na Hyde Park Soiree scéne. Vďaka iniciatíve jedného zo zvukárov, ktorý medzičasom zbalil celé ozvučenie sa táto scéna začala s miernym spozdením. Ako prvý sa spočiatku riedkemu publiku predviedol Michal Recký, ktorý už odohral upútavku na svoje vystúpenie v sobotu večer. Bol som zvedavý aj na jeho ďalšie „krylovky“. Michal hral v podobnom duchu, aj jeho ďalšie piesne boli väčšinou protestsongy. Občas mu texty rytmicky nesedeli, no v jeho prípade je vidieť potenciál na ďalší hudobný rast. Viac takýchto vystúpení a stretnutí s ostrieľanejšími muzikantmi mu určite môže len prospieť.
Popradský pesničkár Marek Mačák naberal chvíľu životné skúsenosti za veľkou mlákou. Zacnelo sa mu však po rodnej hrude a tak sa teda minulý rok vrátil, zakotvil v Bratislave a začal sa znovu venovať vystupovaniu. Jeho piesne sú v pravom slova zmysle spievanými básňami. Marek hrá na gitare a súčasne sa vie skvelo doprevádzať aj na ústnej harmonike a to som ešte nehovoril o jeho speváckych kvalitách. Má hlbšie posadený „rozhlasový“ hlas, ktorý je priam stvorený pre klubové folkové publikum. Marek v poslednom čase často vystupuje spolu s Petrom Lachkým, ktorý mu aj tentokrát pomohol gitarkou v niekoľkých piesňach. Obom im to spolu ide veľmi dobre.
Peťo nastúpil na pódium hneď po Marekovi. Hudobný podmaz mu robila na hlavnej scéne práve hrajúca skupina Kamelot a po nej neskôr aj samotný veľký Honza N.. Darmo raz, Petiar sa vždy vedel obklopiť tými správnymi ľuďmi. Mimochodom, keď už spomínam Petiara, musím spomenúť aj Katku Žilovú, ktorá tento rok začala hrávať s Petiarom. Katka zvláda hru na bassgitare, akordeóne, udu, bongu a rôznych iných perkusiách. Sama je aj autorkou piesní, čo potvrdila samostatným vystúpením počas Petiarovho recitálu. Odohrala dve vlastné piesne podfarbené úsporným, avšak vôbec nie fádnym akordeónom. Petiar odohral svoje najznámejšie hitovky a spolu s Katkou aj bluesový duet Svitá. Išlo im to dosť dobre.

Zvesť o sobotňajšom vystúpení Edity Angyalovej sa rýchlo rozniesla po areáli Lodenice. Zrejme boli klebety zaujímavo podané, lebo ma viacero ľudí vrátane dramaturga festivalu požiadalo o to, že keď bude ešte raz vystupovať, nech im dám vedieť. Keďže v programe scény sa uvoľnilo miesto v dôsledku choroby Štefana Šantu, našiel sa priestor pre ďalšie vystúpenie tejto talentovanej poslankyne. Edita sa teda ešte raz ochotne predviedla festivalovému publiku a odohrala niekoľko piesní z predchádzajúceho večera. Prítomní poslucháči aj muzikanti spokojne nasávali atmosféru jej vystúpenia a v stane sa zakrátko vytvorila nálada, ktorá pozvoľne prerástla do nenaplánovanej jam session. Najprv sa Petiar chopil djembe a chvíľu na ňom robil Edite rytmický podmaz. Potom sa djembe chopil bubeník Divozelu Robo a Petiar si zobral do ruky gitarku. Začali sa hrať rôzne hitovky a tak som neváhal, vzal do ruky svoj hlas a robil som krovie Edite pri pesničke More than words. Netrvalo dlho a pridal sa aj Marek Mačák so svojou ústnou harmonikou. Nástroje sa striedali v rukách všetkých zúčastnených hudobníkov a nálada bola svetová. Na hlavnom pódiu práve prebiehalo dlhočizné nazvučovanie koncertu Vlastu Redla, takže sme mali prakticky celý areál pre seba. Robili sme asi dosť hluku, lebo sa na nás v tom čase prišlo pozrieť cca 150 ľudí(nepočítal som ich, ale bolo ich dosť). V publiku som zaregistroval aj muzikantov zvučných mien, z ktorých spomeniem napríklad chlapcov z Čechomoru. Tí sa zrejme prišli pozrieť, kto to ruší zvukovú skúšku ich predskokana. Nálada v hľadisku bola skvelá a publikum si žiadalo neustále nové a nové pesničky. Ako moderátor večera som však musel tento skvelo rozbehnutý jam ukončiť, lebo väčšina zúčastnených muzikantov mala namierené do hľadiska arény, aby si pozreli s čím ich to Vlastík zase prekvapí.
Neprekvapil však ničím, prišiel tak, ako je u neho zvykom, vo svojej nálade, v šortkách a odohral so skupinou Každý den jinak strhujúcu koncertnú show. Vedel by som ich sledovať hoci aj do rána.
Prestávku medzi Redlom a Čechomorom mala znovu vyplniť skupina Cimbal clasic, ktorá hrala aj pred vystúpením Vlastu Redla, počas zvukárskych nekonečne dlhých príprav. Nestalo sa tak, aj keď mali nástroje poslušne rozložené na predpódiu hlavnej scény. Táto skupina by si iste zaslúžila čestnejšie miesto, než len vyplňača času medzi dvoma hviezdami. Ich inštrumentálna zručnosť a skladateľské schopnosti sú vysoko nad priemerom dnešných skupín.

Čechomor zahral presne to, čo sa do nich očakáva. Zahrali staršie hitovky, premiešali ich s novými piesňami, ktoré sa hitmi ešte len stanú, predviedli ako koncertuje kapela otestovaná rokmi hrania, ktorá sa na výslnie dostala vlastnou usilovnosťou a muzikantským kumštom. Neviem si predstaviť dôstojnejšie ukončenie najväčšieho slovenského c-f-t festivalu, než ich vystúpením. Skupina sa samozrejme dvakrát vrátila na pódium, aby odohrala niekoľko prídavkov skvelému publiku.

Po ukončení koncertu Čechomoru ešte dramaturg festivalu pozval na pódium organizačný štáb festivalu a pred všetkými divákmi sa poďakoval za odvedenú prácu. Úplný záver festivalu patril svojici Alan Mikušek a Annie Rattlesnake, ktorí si piesňou „Tam u nebeských bran“ uctili pamiatku Michala Tučného, s ktorým obaja protagonisti za jeho života spolupracovali a ktorý bol jednou z najvýraznejších postáv československého country v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Pieseň sa súčasne stala neoficiálnou hymnou práve ukončeného ročníka Country Lodenice 2005.

Na záver ešte raz laureáti Country Lodenice 2005:

• 1. Veslári
• 2. Jana Máčovská a Pomene
• 3. Divozel
• 4. Karpatské horké
• víťaz diváckeho hlasovania L.P.S.

  Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu