Dnes na koberčeku Folk.sk: Peter Piatko a Milan Haško

Klasická otázka: ako si sa dostal ku gitare?
P: Väčšina gitaristov asi začínala niekde vonku v prírode, ja tiež – chalani mali gitaru, vedeli niečo zahrať a mne to imponovalo. Hrali Krylovho Anděla a páčilo sa mi to. Nemal som vtedy šajnu, kto je to Kryl, možno som vedel, že je to nejaký hudobník a spevák, ale nič mi to nehovorilo, a Anděl sa mi páčil. Rozhodol som sa, že to skúsim aj ja, chalani ma to naučili - sú tam tri akordy, nič komplikované. Potom som si s bráchom povedal, že si kúpime gitaru. Bolo to okolo Veľkej noci, keď som očakával finančné zisky :-))) Maminka v to veľmi neverila, len sa chytala za hlavu, že kedy tá gitara zapadne prachom – mýlila sa...

Maminkine očakávania sa nesplnili...
P: Maminka sa z toho teší... ani ma nepodporovala, ani mi nebránila.

Takže tvoje hudobné vzdelanie...
P: Analfabet. Totálny.
M: ... si spomínal, že noty poznáš...
P: Nie... notová osnova má päť čiar a gitara šesť strún – to mi robilo problémy. :-)))) Pokúšal som sa dvakrát, ale vzdal som to hneď, nemal som trpezlivosť.

Ako ti napadlo, že zložíš vlastnú pesničku? Viacerí pesničkári tvrdia, že sa im nechcelo učiť hrávať cudzie veci, tak si začali vymýšľať svoje...
P: Mňa to práveže veľmi bavilo. Ja som sa veľmi rád učil. Ono to má súvis s vývojom – čo sa týka počúvania hudby – folk som nepočúval vôbec, až na vysokej škole som sa k tomu dostal, predtým som síce hrával pesničky folkáčov, ale to mi nejako splynulo s ostatnými žánrami. Vyrastal som na tvrdej muzike, počúval som všetko od Hendrixa po Sepulturu... takže skôr tvrdšia gitarová muzika, ale aj také 60. roky – proste lahôdky, ktoré bežne priaznivci gitary počúvajú. Potom som sa spoznal s ľuďmi, ktorí mi odporučili a požičali nejaké folkové nahrávky, niečo som už poznal a vedel som aj zahrať – Nohavicu, Kryla; zmenil som chute. Je to niečo podobné, ako sa menia chute u človeka – decku nechutí pivo ani víno a potom v dospelosti tomu príde na chuť. Niekedy až príliš... :-))) Ale ani dnes som sa nepresýtil tej hudby, ktorú som počúval predtým. Už si to nepúšťam, ale poteším ma, keď sa náhodou vyskytne príležitosť si to vypočuť. A pri tom folku som nejako ostal.

A čo koncerty? Prvýkrát som ťa počula v UPCčku pred pár týždňami. Bol to tvoj prvý?
P: Nie, už vystupujem také tri roky. Študoval som v Nitre, tam to celkom pekne fungovalo – tam sme sa dali do partie s Radom Drinkom (on s bratom vtedy vystupovali ako Svätí za dedinou). Vznikol nápad urobiť pesničkárske večery v Starom divadle v Nitre. Bolo tam dobré zázemie, aj poslucháčske – chodili tam študenti a ľudia okolo divadla. Dokonca to boli pokrstiť Zuzka Homolová s Peťom Janků. Odohral som tam jeden z večerov, tam som mal prvýkrát možnosť prezentovať sa. A potom tak sporadicky – bol som hrať v Poprade, dostal som sa tam cez kamaráta, v Prešove u Eda Klenu... Na Morave som si zahral na Malom alternatívnom festivale – to málokto pozná, je to skôr miestna záležitosť, veľmi príjemná akcia.

Máš tak trochu rozhľad v slovenskej folkovej muzike?
P: Vôbec. Niečo som sa podozvedal vďaka Folk.sk, to mi trochu otvorilo oči. Lebo môj názor bol dovtedy taký, že u nás sa nedeje vôbec nič, proste nebol som informovaný, nemal som o tom absolútne šajnu a bol som trochu aj smutný z toho, že prezentovať folkovú hudbu z pozície začiatočníka je u nás beznádejná vec. Potom som sa dozvedel, že sú nejaké festivaly a predkolá. A to až vďaka internetu. Keby sa niekto pýtal, ako by som zhodnotil slovenskú folkovú scénu, tak by som sa asi radšej vyhol odpovedi, lebo by vôbec nebola fundovaná, len také strieľanie do prázdna.

Ako ste sa dostali na Folk.sk?
M: Ja vďaka Peťovi...
P: Myslím, že som len tak skúšal. Veľmi mi to pomohlo zorientovať sa.
M: Ja chodím na internet dosť často, môžem porovnávať a veľmi sa mi ráta, že je tá stránka živá.
P: Pribúdajú stále nové veci a naozaj sa tam človek dozvie, čo sa deje.

Očakával si, že budeš mať spoluhráča? Chcel si niekedy hrať s niekým vo dvojici?
P: Nie, vôbec. S Milanom sme sa dali dokopy celkom spontánne.

Ako to presne bolo?
P: V krčme. :-)))))) Máme to šťastie, že obidvaja máme korene na Spiši ...
M: Moje korene to ani neboli, skôr manželkine. Chodili sme tam každý rok aj s deťmi.
P: Ja som poznal jeho dcéry. Raz sme sedeli v krčme pri stole, tá krčma je miesto, kde som cez leto hrával, pili sme, oproti jeho dcéry – sú to už dospelé baby – Milan sedel vedľa mňa, a tak sme debatovali, aj som mu tykal, bola tam tma, myslel som si – však je to môj vrstovník. A potom mi baby povedali: „Veď to je náš otec!!” Tak to bol pre mňa totálny šok. S Milanom sme si hneď padli do oka, ale nevedel som, že hrá na husle, to som sa dozvedel až neskôr – napadlo mi, že by ich mohol niekedy priniesť. On aj naznačoval, že by ich doniesol, ale vždy sa na to vykašľal, vraj je tam vlhko a husle sú citlivý nástroj – stále sa vyhováral. :-) Potom niekedy pred vianočnými prázdninami sme hrali v Trenčíne, tam sme vyskúšali jednu skladbu a ľuďom sa to celkom páčilo, tak som si povedal, že postupne si nejaké tie veci nacvičíme. Ale netlačíme do toho, máme to také voľné. Milan vystupuje ako môj hosť, nie sme stále duo a dobre sa nám spolupracuje.
M: Ja doplním k tomu Trenčínu: spomínal si, že ľuďom sa to páčilo. Skôr by som povedal, že to pre nich bolo také oživenie, lebo gitary tam počúvali už vyše hodiny...
P: Je to dramaturgicky dobré využiť iný nástroj.
M: Aspoň prebudí tých ľudí. :-)
P: Nemusí to byť, ale je to fajn, keď je.

Milan, ty hrávaš len pre svoje potešenie doma alebo aj niekde pomimo?
M: Dá sa to povedať tak, že ma Peťo “zobudil”.

Zo zimného spánku?
M: Z takého dlhoročného... Ja na rozdiel od Peťa som chodil do ľudovej školy umenia...
P: Ja som chodil do výtvarnej! :-)
M: Ja do hudobnej. Aj noty som sa naučil poznávať, oddrel som si tam tých 10 alebo 11 rokov. Ale bola to väčšinou klasika. Tam som aj získal skúsenosti s hraním pred obecenstvom, takže tréma je už v podstate dávno preč. Po skončení som sa rozhodol študovať a muziku som si nechal len ako koníček. Bolo mi však ľúto zavesiť husle na klinec – mal som kamaráta, ktorý robil folklór, nahovoril ma na to a po skončení školy som sa dal na folklór aj ja, najprv v Gymniku a neskôr dlhé roky v Lúčnici. Ale potom tam bolo nejakých 10 – 15 rokov, keď husle zapadali prachom. Potom som sa dostal do kontaktu s kamarátmi Kapucínmi, ktorí robili gospel – s nimi som sa poznal dávno, mali už svoju klasickú zostavu, ale rozhodli sa sem-tam si to spestriť husličkami, tak s nimi som občas hrával a potom už prišla tá doba, keď sme sa našli s Peťom.
P: Taká tá doba krčmová... :-)))

Ako vyzerá vaša spolupráca a ako veľmi ste voči sebe kritickí?
P: Nekompromisne. Sám som voči sebe absolútne nekompromisný. Čo sa týka našej spolupráce čisto hudobnej, tam som veľmi prísny. To sa nevypláca taká tá prílišná voľnosť...
M: Peťo je veľmi kritický vo všetkom. Svoj repertoár má urobený už dávno, ja ho len dopĺňam...
P: Piesne vyberám ja. Milan nemá prehľad o celom mojom repertoári, má texty, ale hudobne pozná len tie, ktoré hrávam na koncertoch. Pesnička je hotová, ja len vytvorím priestor pre husle, Milan potom niečo vymyslí, v husliach sa nevyznám, tak za toto sa snažím ponechávať maximum zodpovednosti na ňom. Samozrejme, keď sa mi niečo nepáči, tak ho zruším... Som hlavný cenzor. :-)

Boli ste nedávno na výberovom kole na letné festivaly. Zaujal vás niekto z vystupujúcich?
P: Celú túto akciu zatienila samotná atmosféra – to bolo totálne fiasko. Tak som si povedal, že už na výberové kolo radšej nepôjdem. Ak by sa to zmenilo, tak áno, ale neverím v to, že by sa to zmenilo. Nakoniec, už sa o tom popísalo dosť. Je to škoda... Skúsim tohto roku ešte Strunobranie a potom sa viac sústredím na kluby a budem si zháňať koncerty sám. Či ma niečo zaujalo? Určite. Snažil som sa vnímať každého, ale bol tam veľký hluk a hovor. Napríklad taký Mário Polónyi sa mi páčil, tešil som sa najmä na pesničkárov – bol tam Had, jeho som už predtým počul na Strunobraní. Ale veľmi som bol prekvapený rozhodnutím poroty: s niektorými vecami som súhlasil, ale boli aj veci, ktorým som sa divil...

Čo si myslíte, čo je to folk?
M: Ja by som to nazval pesničkárenie...

A čo je to pesničkárenie? Ja som si napríklad prečítala v istom slovníku cudzích slov, že je to amatérske hranie...
P: Ale niektorí folkáči sú ťažkí profíci... ale to už prišlo s dobou. Ja som vždy chápal folk ako hudbu, ktorá je namierená na ľudí na rozdiel od iných žánrov, napr. džez je skôr tak sám pre seba... Folk sa obracia na poslucháča – svojím obsahom, snaží sa byť obsažný, aj keď kapely idú skôr po hudbe. No neviem, či sa vždy dajú nazvať folkom. Tie žánre dosť splývajú, je ťažké niečo jednoznačne definovať. Folk je hudba, ktorá nás nejakým spôsobom chce osloviť, niečo povedať. A nemusí to byť niečo závažné.
M: Folk nie je tvorený za účelom nájsť nejakého adresáta, je to skôr vnútorná výpoveď a kto chce, nech počúva. Tam žiadna faloš alebo pretvárka nemôže byť. Môže, ale to už poslucháč veľmi rýchlo vycíti.

Folk môže byť sociálne zameraný...
P: K tej sociálnej rovine vo folku – vystriedali sa tu dve doby: bolo tu obdobie, ktoré si doslova vyžadovalo sociálny protest, tá doba si vypýtala obsahovo sociálne zamerané veci, to sa však skončilo. Je lepšie vyhýbať sa takým témam, ktoré by boli zamerané sociálne. Robiť dnes protestsong je čosi podobné, aspoň ja to tak cítim, ako vo výtvarnom umení gýč. Ale vôbec nechcem povedať, že tie protestné piesne, ktoré vznikli vo svojej dobe, sú gýčom, nemožno povedať o Krylovi alebo Mertovi, že tvorili gýč. To sú také úžasné veci, že boli, sú a ostanú správnymi vecami. Ale robiť protestsong dnes sa mi zdá smiešne. Počul som folkáčov – mladých z našej generácie, ktorí to robia, a myslím si, že robia chybu, pretože pri tej tvorbe dochádza k akémusi zvrátenému procesu: v minulosti sa čosi osvedčilo – a teraz si oni zadefinujú pesničkárenie práve takto. Odmietam prístup, keď si niekto povie, že ide napísať protestsong. On nie je tým, kto rozhoduje o tom, čo je to prostestsong – v tom momente je to falošné. Protestsong musí byť reakcia... buď to povie spoločenské zriadenie alebo nejaký konkrétny človek, ktorého sa to dotkne, alebo ideológia – ak to nazvú protestsongom, je to v poriadku. Ale dnes nie je doba, kedy by sa mali písať protestsongy, lebo ich nemá kto zakázať, nemá to zmysel, nikoho to nenaštve, je to také dosť prázdne.

Tak. Pivko je dopité a môže sa ísť domov. Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov. :-))))

kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu