Folkovanie pod Skalkou 2004

Posledný júlový víkend sa v Liptovskom Hrádku uskutočnil už ôsmy ročník festivalu Folkovanie pod Skalkou, známeho tiež pod názvom Country Folk Kozel Fest. Okrem dvoch tuctov hudobných skupín a sólistov mohla do areálu festivalu, pod Skalku, priviesť návštevníkov aj zvedavosť, či sa podarí organizátorom prekonať relatívne vysoko nasadenú latku z minulých ročníkov. Presnú odpoveď sa vzhľadom na jej značne subjektívny charakter, samozrejme, nedozviete. Možno vám ale dá aspoň tušiť moja reportáž.

Ešte v piatok poobede nevyzerala poveternostná situácia na to, že by sa vôbec festival konal. Krátko pred jeho plánovaným začiatkom sa však počasie umúdrilo a tak sa, síce s istým sklzom, predsa len začalo.

Prvý deň sa niesol v duchu country a trampskej muziky. Domáce Pramene, početná a vekovo pestrá zostava otvorila festival piesňami ktoré som poznal (rozumej: prevzatými) aj piesňami, ktoré som nepoznal (rozumej: asi vlastné). Tu išlo jednoznačne o dobrý pocit z hrania. Ambície skupiny Víchrica sú pravdepodobne vyššie a (zatiaľ!) nenaplnené. Možno by to chcelo trochu viac poctivého remesla. Colorado je štýlové country, Kaktus band by som zas priradil medzi trampov - mladých a šikovných. Dievčenská country skupina Kamienok, tentokrát bez nasamplovaných potleskov, je ešte stále viac miláčik publika ako hudobná kapela. Som zvedavý na ich posun v budúcnosti. V hlavnom večernom programe sa predstavila trampská legenda Pacifik z Prahy. Niektoré z ich pesničiek určite pozná aj ten najzarytejší antitrampík, čo sa mi však na nich páči najviac, je mimoriadne kultivovaný prejav piesňový, i "medzipiesňový". Ten je navyše okorenený správnou dávkou humoru a sebairónie, takže sa im pravidelne darí vytvoriť veľmi peknú atmosféru. Piatkový večer zakončila country skupina Jazdci z Banskej Bystrice.

Sobotňajší program otvorila krátko poobede skupina Kerberos. Odchodom Paliho Siažika dostala muzika väčší šmrnc a tak sa celkom teším na ich ďalší vývoj. Pesničkár Slimák má svojim prejavom blízko k už spomínanému Pacifiku. Témy jeho piesní sú rozmanité a prejav dôveryhodný, takže by som ho kľudne vydržal počúvať aj dlhšie ako len štvrťhodinku. Z Bratislavy dorazili aj Duo na druhú & Druhý dych, čo je vlastne jedna a tá istá skupina, v prvom prípade len inštrumentálne ochudobnená. Škoda, že textová zložka piesní a jednotvárnosť tém a nálad zaostáva za vokálnym prejavom. Osobne by som doporučil energiu míňanú na Duo na druhú investovať do Druhého dychu. Doslova. Ľuba Hraníka som, bohužiaľ, sledoval pripravujúc sa na svoje vystúpenie vďaka neskôr dorazivšiemu Šamanovi a tak sa mu veľa mojej pozornosti neušlo. Čo som si však všimol - taký ten mikrofón, čo má aj Dara Rollins, rovno pred ústami a pripevnený kdesi za ušami, mu dával oveľa viac voľnosti pri hraní na gitare, ale zároveň bol príčinou takmer absolútnej absencie dynamiky v speve ináč zaujímavých piesní. Šaman nakoniec prišiel a veru neviem, čo by sa z neho ako pesničkára vykľulo, keby viac skladal, cvičil a hrával. Asi by sme sa čudovali omnoho viac ako ja v ono sobotné popoludnie, keď som nadšený počúval jeho piesne, predstavoval som si ich s bohatším nástrojovým obsadením a tešil sa, ako si po príchode z festivalu pustím doma Žalmana. Hrdza, okrem nových piesní, neprekvapila ničím. Stále vysoká úroveň všetkého, čo sa dá zmerať. Jedna perlička však predsa - Veroniku Rabadovú na istý čas vystriedala Jarka Sisáková, jedna zo zakladajúcich členov skupiny, a bolo veľmi zaujímavé počuť "hrdzácke" piesne s inou, ako Veronikinou farbou hlasu. Veľmi príjemný zážitok. Pesničkárka Veronika Lendelová zo Šurian akoby nebola vo svojej koži, aspoň mne sa zdalo, že sa v komornom prostredí cíti a hrá sa jej lepšie. Nezaujatému poslucháčovi sa ale musela páčiť. Skupinu Interval som nepočul, ale Rolničky s cimbálom som si aspoň zdiaľky vychutnal. K muzike, ktorá "zvoní" sa tento nástroj veľmi hodí a tak malo postupne pribúdajúce obecenstvo určite krásny zážitok. Dušanove piesne sú okrem toho zažité a prejav dôveryhodný. Disciplína v skupine (či už na pódiu, alebo mimo neho) je vzorová. Košickú "zábavovú" skupinu Montana som nepočul, Mince vo fontáne pozorujem už dlho a s poľutovaním musím povedať, že aj keď pri náborovke typu "Poď s nami zajtra na Kriváň" ešte privriem oči, snaha zahrať slovenskú ľudovú pesničku v rôznych hudobných štýloch vyznieva akosi... trápne. Najmä keď to trápenie trvá zhruba dvadsať minút. Omnoho viac sa (už celkom slušný) dav ľudí zabavil na muzike v podaní Ploštín Punku. Piesne ako "Gŕcajúca Barbie" sú už nielen na Liptove hitmi. Záverečný countrybál zabezpečovala skupina Mrzkáni z Liptovského Mikuláša. Im patrí uznanie najmä za to, že vydržali hrať ešte dlho po polnoci, keď ortuť v teplmeri klesla pod desať stupňov Celziovej stupnice. Inu - Liptov.

Festival a jeho atmosféru však netvorí len hudba samotná. Aj pod Skalkou ponúkli organizátori mnoho iných možností zábavy - od hier pre deti, cez tradičné, pivárske a to ako pre chlapov tak i pre ženy, až po tie, ktoré zabezpečoval pivovar Kozel ako generálny sponzor festivalu. Počasie nakoniec vyšlo, ako ste sa určite dovtípili a aj keď možno jeho nerozhodnosťou bola mierne deprimovaná piatková účasť, v sobotu sa celý deň festivalovalo ako sa patrí. Vďaka patrí aj svojráznemu, ale ináč skvelému výkonu konferenciéra Kvetoslava Nikla (Mince vo fontáne) a v neposlednom rade zvukárom - jeden na pódiu a jeden pred ním je pre hudobníkov vrchol blaha. A tak si osobne myslím, že si Liptáci tú svoju pomyselnú latku kvality zase trošíčku nadvihli. Tak im teda do budúceho ročníka prajem veľa šťastia!

5jar