Folkovanie s Černou Horou

Tohtoročný festival, známy ako "Folkovanie", dostal do svojho oficiálneho názvu prívlastok "s Černou Horou". Nejedná sa však o žiadnu družbu s nejakou balkánskou metropolou, ale malý český pivovar. Teraz by sa mohlo zdať, že to najdôležitejšie o festivale (teda značku piva na ňom spotrebovávaného) už vieme, ale nie je to tak. Folkovanie je totiž jedným z tých festivalov, ktoré ponúkajú ďaleko, ďaleko viac.

Pre mňa osobne to platí dvojnásobne. Nemám teraz na mysli už otrepaný príbeh spred troch rokov, ale zaujímavý zážitok pri supportovaní propagačného vystúpenia v televízii Markíza. Spolu s Ivanom Šenšelom, riaditeľom hrádockého kultúrneho stánku a teda šéforganizátorom festivalu a s mojou novou spoluhráčkou Katkou Žilovou sme sa o festivale rozprávali v jednom z vydaní relácie Teleráno. Viac o tomto píšem na svojom blogu. My poďme rovno do Liptovského Hrádku, na pekný areál pod Skalku, kde sa festival už niekoľko rokov konáva.

Na úvod festivalu som dostal (vďaka spomínanej otrepanej historke) do daru niekoľko minút na zaujímavej atrakcii - bungee trampolíne, čím ma prešli všetky podobné chúťky a začal som sa oddávať atmosfére festivalu. Spomínaná lúka sa zmenila na malý ostrovček niekde v strede obrovského oceánu. Keď som naň vystúpil, pretrhol som posledné nitky, ktoré ma spájali s okolitým svetoma vrhol sa do víru hudby, atmosféry a ľudí. Stretávanie sa s kamarátmi po dlhej dobe má príchuť dobre načapovanej desinky. Nevadilo nám ani to, že v piatok nebola ešte celkom správne vychladená, chladil nás liptovský vetrík, ktorému sa nepáčilo, keď mali muzikanti na pódiu texty svojich piesní a dievčatá zopnuté vlasy gumičkou. Dym z cigariet škodoradostne smeroval do tvárí ľudí, ktorí o to nestáli, ale my sme si to nezlízli. Ostrov je veľký a pre každého bolo miesta dosť. Pri muzike, švitorivom optimizme folkových kapiel, bláznivom pokušení začínajúcich muzikantov, či neškodnom snažení a natriasaní sa v rytme country sme sa dlho neohriali - hľadali sme sa pod stanmi, navzájom sa klamali, že "ja fajčím len teraz, na festivale" a odbiehali k výčapu. Podania rúk boli viac ako inokedy - v dlaniach ostávali stopy ostrovnej zeme. Hľadali sme ukojenie svojho pocitu hladu tam, kde sa nachádzali len lángoše a grilované špeciality a nachádzali ho nad ránom v krásnosmutných piesňach, ktorých vedel každý z nás dosť na to, aby sme nemali kedy spať. Keď sa už všetky minuli, v spánku nám bránilo vytrvalé slnko a tak nám neostalo nič iné len sa znovu ponoriť do života na našom malom milom ostrove, do svetov iných ľudí. Organizačné nedostatky sa chúlili v dostatočnom množstve odpadových vriec, medzi skupinami ľudí známych, novoznámych i neznámych pohyboval som sa náhodne, ale istým krokom. K početným sprievodným akciám pridali sme si tie svoje, keď areál festivalu nad ránom konečne zaspal.

Festivaly nie sú o muzike - sú o ľuďoch. Ak ho dobrí ľudia pre nás postavia, nemôže to dopadnúť zle. Ak sa na festivale dobrí ľudia zídu, ťažko sa odchádza. V posledný deň zakotvila pri našom ostrove loď trošku priskoro a človek mal náhle mimoriadne veľa eštetohto. Odchádzal som v najväčšom teple a sám. Bál som sa odtrhnúť si z ruky modrú pásku a veľmi som chcel nechcieť odísť. Pretože nechcieť odísť znamená chcieť sa vrátiť.

A tu sú sľúbené fotky:

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu