FolkScéna 2006

Skalica ako mesto pre mňa bola do roku 2005 iba pojmom zo zemepisu. Vedel som zhruba kde sa nachádza, že odtiaľ pochádzajú vynikajúce "skalické trdelníky", že sa tam dorába skvelé víno a to bolo asi tak všetko. Zmenilo sa to až minulý rok, kedy som dostal pozvánku zúčastníť sa ako hosť na FolkScéne 2005. Tam som sa podozvedal všeličo zaujímavé. Zistil som, že v 14. storočí sa Skalica stala slobodným kráľovským mestom, ktoré malo výsadu usporiadávať pravidelné týždenné a výročné trhy. Počas Skalických dní sa v duchu tradície koná podobný jesenný jarmok a pre prichádzajúcich návštevníkov sa v roku 2005 skupina nadšencov okolo Ivana Vrbňáka prvýkrát rozhodla priniesť trochu kultúry v podobe folku a jemu príbuzných žánrov. Hneď prvý ročník festivalu dopadol svojou úrovňou, ale aj počtom návštevníkov nad očakávanie dobre. Nič teda nebránilo tomu, aby sa založila tradícia festivalu, ktorý v budúcnosti preslávi Skalicu podobne, ako trdelníky, víno, či samotné jarmoky.

Tohtoročný príchod na FolkScénu sme spolu s Marekom Mačákom a jeho priateľkou Jankou zvládli s párminútovým meškaním. Dorazili sme v čase, keď svoje vystúpenie pomaly končila domáca skupina Žvahlas zoskupená okolo speváka a gitaristu Vlada Horňáka. Počul som už len posledné tóny upravenej ľudovej piesne, ktorou sa skupina rozlúčila s publikom. Nabudúce musím prísť načas.
Martinu Strnadovú netreba skalickému publiku zvlášť predstavovať, no zbytku slovenských folkuchtivcov pripomeniem, že ide o speváčku a gitaristku skupín Přístav (Brno) a Rovnátka (Břeclav). Tentokrát sa organizátorom podarilo sympatickú speváčku presvedčiť k tomu, aby vystúpila sólovo ako pesničkárka a ja ich za tento hrdinský počin musím pochváliť. Martina je napriek svojmu mladému veku výraznou speváckou osobnosťou, ktorá je na dôvažok dobrá aj v skladaní folkových piesní, ku ktorým si vie aj zahrať. Oproti minulému roku, kedy som ju videl prvýkrát vystupovať s obidvoma vyššie uvedenými kapelami, spevácky získala na istote. Minulý rok to bolo dievča so silným čistým hlasom, ktorý sa nebála rozozvučať. Tento rok však predviedla aj to, že s ním vie zaobchádzať aj jemne a citlivo, miestami až clivo. Rôznorodosť farieb hlasu a jeho polôh odlišuje dobrého speváka od obyčajného speváka. Martina sa jasne posunula medzi tých dobrých. Pre priaznivcov ženskej krásy ešte pripomeniem, že oproti minulému roku zmenila aj farbu vlasov a z rozmarnej blondínky je dnes tmavovlasý vamp.
O skupine Toman a lesní panna z Blovic už bolo v čechách napísané toho dosť. Pravidelne sa objavujú na všetkých významných českých festivaloch a pokiaľ sa dobre pamätám, na Slovensku sa objavili vôbec po prvý krát. Pôvodne duo vzniklo z hrania pri táboráku a tvorili ho Toman (Pavel Toman) a lesná panna (Romana Tomášková). Zostavu doplnil basgitarista a textár Zdeněk Jandík, ktorého v roku 2000 vystriedala gitaristka a speváčka Mirka Králová. Tá v skupine zostala dodnes. Skupina je zaujímavá z viacerých hľadísk. Prvým, čo si človek na ich koncerte všimne je to, že Romana neposedí pri jednom hudobnom nástroji. Takmer v každej piesni hrala na niečom inom, či už to bola skvelo zvládnutá bassgitara, gitara, flauty, perkusie, šalmaj, alebo to bol jej spev pripomínajúci Pavlínu Jíšovú za mlada. Romana sa okrem muzicírovania činí aj autorsky a keď si to tak všetko spočítam, začínam uvažovať, kto v tejto kapele "nosí nohavice" :-). Mimochodom, na FolkScéne odohrali veľmi dobré vystúpenie, ktoré bolo popretkávané príjemnými folkovými pesničkami s peknými vokálmi. Za malé mínus označím iba rovnakosť zvuku a štýlu hrania Tomanových klávesov v prvých troch-štyroch pesničkách. Naopak, pochváliť ho musím za šikovnosť, akou dokázal v jednej piesní plynulo vymeniť klavír za gitaru. V každom prípade, dojem zo živého hrania kapely predčil predstavu o kapele, ktorú som mal vytvorenú na základe toho, čo som o nej doteraz čítal.
Skupinu Siams Drums tvoria dvaja (zrejme rockoví) bubeníci a jeden hráč na všetko ostatné. Sami o sebe prehlásili, že spolu toho veľa nenacvičili a že ich hranie na pódiu je viacmenej improvizácia. Ja osobne rád počúvam hru dobrých inštrumentalistov, no asi po piatich minútach ma toto zoskupenie akosi nevedelo ničím novým zaujať. Ako obohatenie programu to bol zaujímavý prvok, ale dvakrát by som to nemusel počúvať.
Okolo poludnia prišiel na rad košický Divozel. Túto skupinu som si všimol už minulý rok a nedalo mi ani veľa námahy, aby som si ju aj obľúbil. Hrajú hudbu pohybujúcu sa na hranici šanzónu, folku a world music, z ktorej srší neuveriteľná energia. Skupina na pódiu pôsobí veľmi kompaktne, jej piesne znejú ľahko, nie sú však v žiadnom prípade ani prvoplánové, ani príliš jednoduché. Sú farebné ako čiapka ich bubeníka Roba, nadýchané ako mech Katkinho akordeónu, sýte a šťavnaté ako hlas speváčky Lucie, no pri tom priezračné a krehké ako Michalova gitara, stojace na pevných tónoch Ďurovej bassgitary.
Skupinu Přístav som už spomínal v súvislosti so speváčkou Martinou Strnadovou. Tá sa v skupine ocitla po tom, čo predchádzajúca speváčka otehotnela s predchádzajúcim bassgitaristom a obaja z kapely odišli. Cesty muzikantov sú nevyspytateľné. Skupiny pôsobí na českej scéne už 10 rokov a za ten čas sa jej toho už podarilo skutočne dosť. Povyhrávali už toľko ocenení z Porty, že keramické ťažítko už má každý člen skupiny doma na svojej vlastnej polici. Neustála honba za oceneniami z festivalov ich poháňa vpred a dnes už možno smelo povedať, že skupina Přístav si svoje miesto na českej folkovej scéne pevne vybojovala. Od minulého roka už pomaly útočí aj na pozície na slovenských pódiach a musím skonštatovať, že v Skalici sa im to už podarilo. Tak ako minulý rok, aj tentokrát odohrali výborný koncert a keby som bol organizátorom festivalu, pozval by som ich ako jedného z účinkujúcich hostí.
O skupine (dvojici) Žamboši sa mi doniesli chýry už v roku 2004. Skupinu mi vrelo odporúčil človek, na ktorého hudobný úsudok sa možno kedykoľvek spoľahnúť. Neklamal a nesklamal ma. Žamboši sú skvelí. Skupinu tvoria gitarista a spevák Jan Žamboch a speváčka Stanislava Brahová. Piesne sú vyhradne z pera vsetínskeho lesníka Honzu Žambocha a pohybujú sa kdesi v oblasti folku až folk-jazzu. Napriek tomu, že táto dvojica je vybavená skromným nástrojovým vybavením, o hudobnom minimalizme sa v ich prípade nedá v žiadnom prípade hovoriť. Ján Žamboch je vynikajúci gitarista, ktorému nerobí problém urobiť si z gitary cimbál a hrať na ňom ľudové piesne zo Vsetína, či ju hneď na to prekonvertovať na jazzovú gitaru vyhrávajúcu tóny a rytmus latiskoamerickej bossanovy, alebo na koniec vytiahnúť plíhalovský ragtimeový rytmus, ktorý človeka oklame v tom, aký je jednoduchý. "To se to hraje" má názov CD Žambochov a je príznačné pre pocity, ktoré človeka pozvoľna prepadnú pri počúvaní týchto piesní. Spomedzi všetkých účinkujúcich na mňa toto duo na FolkScéne zapôsobilo najviac a dúfam, že to nebolo ich posledné pôsobenie na moje zmysly.
Úlohy ukončovača denného programu na FolkScéne 2006 sa podobne ako v roku 2005 zhostila skalická skupina ZA. V nej sa na gitare a hlasivkami prejavil moderátor, organizátor, roztlieskávač, skrátka "multičlovek" Ivan Vrbňák. Skupina v porovnaní s minulým rokom hrala o poznanie istejšie a uvoľnenejšie. Ich tvorbu nepoznám detailne, preto nemôžem hovoriť o hudobných prírastkoch, každopádne však môžem potvrdiť ich hudobné napredovanie.

Aká teda bola FolkScéna 2006?
Pre mňa osobne bola objavná. Objavil som pre seba osobne niekoľko českých kapiel, ktorých vystúpenia si v budúcnosti iste nenechám újsť. Objavil som aj niekoľko osobností, ktoré určite rád pozvem na hranie, ak na to budem mať možnosť. V Skalici som sa stretol s neuveriteľne ústretovými a priateľskými organizátormi, ktorí pripravili pre účinkúcich, pre hostí ale aj pre všetkých návštevníkov FolkScény podmienky hodné uznania. Nerád dávam sľuby do budúcnosti, no ak už mám niečo sľúbiť, tak sľubujem, že na budúci rok sa na FolkScénu prídem rád znovu pozrieť a ak budem mať miesto v aute, vezmem aj vás.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu