Folk&World music fest 2007

Na Slovensku je niekoľko miest, ktoré možno označiť za dôležité pre rozvoj hudobného žánru. Zväčša to bývajú mestá, kde sa dlhé roky konajú festivaly, alebo pravidelné koncerty. Jedným z najjagavejších bodov na mape Slovenského folku je dlhé roky aj Banská Štiavnica. Pre mňa osobne je to miesto, kde som po prvýkrát vystúpil pred skutočným festivalovým publikom, tentokrát ešte s požičanou španielkou na festivale Strunobranie. Bolo to pred deviatimi rokmi. Odvtedy som bol v Štiavnici ešte veľa krát, no uplynulý víkend bol v niečom výnimočný.

Čo bolo také výnimočné? V minulosti som sa buď prihlásil, alebo som bol pozvaný na folkový festival. Tentokrát prišla pozvánka na prvý ročník festivalu zameraného okrem folku aj na world music, ako už napovedá aj jeho názov. Organizátor festivalu mi dokonca ponúkol, že môžem vystúpiť hoci aj s mojou rockovou kapelou. Znelo to trochu divne, ale čo by človek neurobil pre srandu. Spýtal som sa teda spoluhráčov, či sa chcú podieľať na takomto veľkokapacitnom pokuse a keď mi väčšina z nich prikývla, bolo rozhodnuté.
Príchod do Štiavnice autom vo mne vždy vzbudzuje nostalgiu. O tom, že sme stále na Slovensku sme sa presvedčili pri pokuse zaparkovať na parkovisku nad amfiteátrom. Ihneď po vystúpení z auta nás prišla skasírovať jedna „slečna“, ktorá na otázku, či aj účinkujúci festivalu musia platiť za parkovisko odpovedala „samozrejme“. Parkovisko je totiž súkromné, čiže muzikant-nemuzikant, platiť bude každý (okrem tých, ktorí sa rozhodli odísť odtiaľ, teda nás). Pri vstupe do amfiteátra som zaregistroval známe tóny skladieb skupiny Pathetic Hypermarket Band. Práve prebiehala ich zvuková skúška, ktorá pozvoľna prešla do prvého koncertu. PHB vždy vedeli niečím zaujať. Tentokrát si so sebou na pódium priniesli aj vlastného konferenciéra Miloša Ferka, ktorý ich sprevádza na väčšine ich domácich koncertov. Prejav mal pripravený, ku každej piesni povedal takmer až príbeh a zvládol to v podstate dobre. Nabudúce sa už len trochu viac uvoľniť a môže byť . Hudobný prejav kapely je po rokoch hrania sebavedomý a istý. Piesne sú nápadité, občas vedia zachmúriť čelo, no vedia aj osviežiť. Z tej druhej skupiny sa mi páči napríklad Skorocel z autorskej dielne Katky Žilovej - akordeonistky PHB. Pieseň poznám už dlhšie, no až na festivale som si uvedomil, že k dokonalosti jej nechýba už veľa. Je pekne nafrázovaná, dej sa vyvíja, atmosféra rastie a na jej doplnenie si viež predstaviť už len krátky part zahraný trúbkou s dusítkom –tá by sa tam veľmi hodila, teda aspoň podľa môjho názoru.
Po skončení vystúpenie PHB sa na pódiu objavil Peter „Kefo“ Šrank, ktorý je šéfredaktorom textárskeho portálu textaren.kefoweb.sk. Peter využil chvíľu medzi dvoma vystúpeniami na to, aby odovzdal Máriovi Polónyimu (lídrovi PHB) knihu Karel Plíhal: Jako cool v plotě“. Mário si túto knihu zaslúžil ako jeden z ocenených účastníkov súťaže o „Najabsolútnejší rým“, ktorá prebehla svojho času na stránkach vyššie zmieneného textárskeho portálu.
Pesničkársku česť na festivale hájil Peter Piatko, ktorému pomáhala gitara speváčka a gitaristky skupiny PHB Laury Polónyiovej. Peter je vo folkovej verejnosti už dávnejšie známy ako talentovaný pesničkár, výtvarník a v neposlednom rade aj ako organizátor vydarených folkových akcií v Martine. Na pódiu predviedol v pohode zmes svojich najvydarenejších veci, z ktorých spomeniem Kaliakru, Srdcovku, Kentaura či Polárne kraje.
Skupina Roch´ann bola prvým ozajstným zástupcom world music na pódiu. Hudobné zoskupenie Roc´hann (čítaj “rochan” - bretónsky výraz označujúci « menší skalný útes ») vzniklo na jar 2004 ako výsledok túžby dvoch, už niekoľko rokov v Bratislave žijúcich mladých Francúzov. Cieľ mali jasný - umožniť Vám spoznať a obľúbiť si prostredníctvom hudby, spevu a tanca Bretónsko. Tento francúzsky región, opradený legendami z dávnych keltských čias, vás opojí šíravou mora, divokými pobrežnými stráňami, hlbokými lesmi a hrdými Bretóncami zanietenými pre svoj jazyk a bohatú kultúru. Do Štiavnice prišli bez oboch francúzskych spevákov, preto sa rozhodli priblížiť publiku atmosféru bretónska formou inštrumentálnych skladieb. Odohrali ich tuším šesť a publiku, v tom čase nie veľmi početnému, no o to vnímavejšiemu sa to celkom páčilo. Aj mne. Za zmienku stojí aj fakt, že v tom čase bolo na pódiu takmer 40°C, čo dodávalo niektorým piesňam zaujímavý jazzový nádych vplyvom mierneho rozladzovania strún.
Po bretónskej hudbe mala pôvodne nastúpiť rocková skupina Hash, no títo si vymenili poradie s rómskou skupinou Romano Ilo. Počul som už viacero rómskych kapiel, ale táto pre mňa osobne bola sklamaním. Traja ľudia na pódiu sa počas celého vystúpenia nevedeli rytmicky stretnúť, vokály boli ...hmm dá sa vôbec hovoriť o vokáloch? a dorazili ma syntetizátorové podklady v kombinácii s lacnými slákovými podkladmi. Takáto hudba sa hodí na lacnú dedinskú tancovačku, ale určite nie na festival. Z celej kapely ma ako jednotlivec zaujal iba basgitarista, avsak aj ten keď začal spievať, strácal rytmus.
Skupina Hash to so svojim rockom myslela fakt vážne. V tom čase som bol v zákulisí a počúval som, čo sa odohráva na pódiu. V ich prípade už s rytmom neboli žiadne problémy. Vhvíľami som mal pocit, ako keby sa práve vrátili z pamätného Woodstocku. Hrali zaujímavo, no po čase sa mi tie piesne začali zlievať do jedného celku.
Po nich sme na pódium nastúpili my, teda Štvrtok trinásteho. Pôvodne sme tiež mali hrať rock, no rozhodli sme sa prispôsobiť žanrovému zameraniu festivalu a za dva týždne sme spolu so speváčkou Donnou Renee, ktorá s nami v poslednej dobe spolupracuje, nacvičili niekoľko gospelových tradicionálov v jazzovej úprave a tie sme doplnili o naše autorské piesne, o ktorých sme si mysleli, že návštevníkov festivalu neurazia. Podľa reakcií z publika aj od organizátorov sme vraj zanechali dobrý dojem. Mne osobne, aj kapele sa na festivale hralo dobre.
Skupina Sanyland sa pohybuje na slovenskej scéne už veľmi dlho. Osobne som ich doteraz veľmi nepoznal (aj keď sme svojho času zdieľali spoločnú skúšobňu), no vedel som, že hrajú kvalitnú hudbu. Dôkazom toho je aj tohoročné ocenenie z festivalu Zahrada (ČR), odkiaľ si priniesli prestížneho krtečka. Pre mňa osobne bolo ich vystúpenie na fesivale v Štiavnici najlepším hudobným zážitkom. Hrali presne, uvoľnene, dokázali vytvoriť presne tú atmosféru, akú ich piesne potrebujú a podali to spôsobom, ktorému som rád uveril. Rád si ich vypočujem aj nabudúce, najbližšie to bude na komornej scéne vrámci festivalu Lodenica.
Posledným hudobným telesom, ktoré som stihol bolo zoskupenie dvoch pesničkárov Olivera Sinaya a Ľuby Piačkovej. Ľuba sa dlhodobo zdržiava v zahraničí a tak aj nácviky s Oliverom mali on-line charakter. Ako som sa dozvedel od spoľahlivého dobre utajeného zdroja, prvý a jediný nácvik naživo mali cestou do Banskej Štiavnice na odpočívadle. Ich vystúpenie bolo teda o poznanie kratšie, než vystúpenia kapiel pre nimi. Zahrali spolu štyri piesne, dve Ľubine a dve Oliverove. Ľuba znela vo svojich kúskoch o poznanie istejšie, no na duo, ktoré spolu hralo a spievalo prvýkrát, to bolo v pohode. Nezaznamenal som sice žiadne objavné aranžmány, no kvalita ich textov a pesničkárska lyrika urobili svoje.

Radiar

Tak trošku zákerne sme sa s Radiarom dohodli, že si túto reportáž bratsky rozdelíme – podľa jednoduchého kľúča – kto kde kedy pri čom bol, čo videl, počul a zažil.

Ako organizátorovi mi samozrejme neprináleží písať reportáže z vlastných podujatí (okrem toho, je to technicky nemožné), preto by som túto „svoju časť“ zúžil na to podstatné, o čo by som sa hádam mohol podeliť s ostatnými.

V prvom rade – jedno veľké Ďakujem – všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a pomohli tak k zrodeniu tohto festivalového novorodeniatka.
Katka Žilová, Petiar, Peťo Danáš , Robo Kyslík Masaryk, Katka Bohmová, Radiar, Cali, Milan Tesař, Ľuba Piačková, Vít Školník Urban, Lucka Makayová, Maroš Vojtko, Mário Gajarský, Zuzka Vrbňáková-Rybárová a všetci ostatní, vďaka vám.

Veľké Ďakujem tiež patrí všetkým pesničkárom a kapelám, ktoré aj napriek teplotným extrémom na pódiu podali výkony hodné potlesku a uznania.
Vďaka.

Ďalšie poďakovanie patrí Slavovi Gibartimu a kapele Hrdza. Vytvorili ste úžasnú atmosféru a krásny vrchol večera.

No a poďakovanie posledné a hádam to najdôležitejšie, patrí človeku, ktorý nechcel byť menovaný a ktorému som vďačný za nespočetne veľa veľa vecí, no v súvislosti s týmto festivalom hlavne preto, lebo mu (a mi) veril.

Aby moja časť tejto pseudoreportáže však nevyznela ako ďakovačka na Slávikovi, skúsim pripísať zopár svojich dojmov z vystúpení kapiel, ktoré som kútikom oka stihol zazrieť.
KaTea (ma) príjemne prekvapila svojím suverénnym pódiovým prejavom, ktorý môžem porovnať iba s tým, čo som videl doposiaľ, kapela urobila veľký krok vpred, z môjho pohľadu smerom k publiku, samozrejme.

Thierry&friends, hudobné osvieženie Afrikou, regge a štipkou recesie, ktoré postavilo na nohy a do tanca nadšencov muziky, akú až tak často na tunajších festivaloch nevídať.

Skupina ZA, kamaráti zo Záhoria podali veľmi slušný výkon, ich obhajoba folkového nádychu world music festivalu bola skutočne dôstojná, veľmi rád som ich (po festivale v Dudinciach opäť po týždni) videl v plnej paráde nápaditých trojhlasov a veľmi príjemných skladieb, poväčšine autorských, z dielne Ivana Vrbňáka..

O Hrdzi toho naozaj netreba veľa písať, ich vystúpenie bolo doslova energetickou bombou pre divákov, ktorí tesne pred polnocou náhle ožili a v hľadisku sa odrazu tancovalo, spievalo, kričalo a, samozrejme, dožadovalo prídavkov.


Festival uzatvárala kapela Condor, na ktorú, vždy, keď sa ma niekto opýta, aký štýl hrajú, mám problém odpovedať. Sám nie som príliš priateľom kadejakých hudobných škatuľkovačiek, takže skúsim niečo medzi folkrockom, poprockom a hádam aj nejakou príbuznosťou s country.

Condor odpáli svoje vystúpenie rovnako sviežo ako kapela pred nimi, veľmi vkusne zladený Kajin a Marošov dvojhlas, našlapané pesničky, prevažne z ich vlastného repertoára a...
... no áno, a čo bolo ďalej... mojou obľúbenou žurnalistickou kategóriou sú „silne neobjektívne reportáže“ a tak sa z miesta konania festivalu – teda z pódia presunieme o pár metrov ďalej... : -)
Zatiaľ čo Condor na javisku predvádzal publiku (a nočnému mestu), ako má znieť správny Rock&Roll, pri hlavnej bráne do areálu sme viedli veľmi rozpačitý rozhovor s mestskou políciou o tom, že sa im skutočne podarilo prepásť Hrdzu a že by boli veľmi radi, keby sme „vybavili“ ešte aspoň jednu pesničku naviac. A že ak sa nám to podarí, tak nás nevypnú. Bolo niečo po druhej ráno, keď sme sa všetci svorne zhodli, že festival presunieme na ulicu. Väčšina z nás, nadšencov, ktorí spočiatku túto myšlienku presadzovali, však statočne podľahli únave a tak sa festival, resp. jeho neoficiálne pokračovanie konalo až na druhý deň, v nedeľu na námestí.

Marek Harviš, alias Vetroň z kapely Náhodní pocestní, zblúdiac do Banskej Štiavnice ako „skoronáhodný“ návštevník festivalu to rozbalil rovno napoludnie a tak záverečné tóny festivalu zneli akusticky a – veľmi nápadito pripomínali hity skvelého pesničkára menom Damien Rice. Takže Vetroň, jedno neskromné díky, bolo to fajn :- )

Oliver Sinay

...a nezabudnite pozrieť webstránky festivalu www.wmf.szm.sk

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu