Had a Soňa Horňáková v Kafe Scherz

Tak už aj Hadovi sa splnil jeden z vysnívaných výstupov na folkovú horu. V utorok (11.9.2012.) si zahral s tou, ktorá mu od počiatku jeho písania poéziou svojich piesní svietila po pesničkárskych cestičkách, nie vždy slnkom zaliatych ...ako Florence Nightingalová lampášom nad posteľami jej zverencov ...s pesničkárkou Soňou Horňákovou.

So Soňou som si už dávno túžil zahrať dvojrecitál. Príležitosť sa naskytla, nedávno. Oslovil ma Ivan Kováč, ktorý sa už nejeden piatok stará o prístup slovenského folku na pódium Café Scherz na bratislavských Palisádoch a aj inde, ak sa podarí. Prišiel mi od neho lakonický e-mail, s otázkou, že či by som si nechcel tam zahrať s kýmsi, a ak áno, tak s kým. Na obe otázky som mal odpovede nájdené pomerne chytro. Soňa pozvanie prijala čím ma potešila, a snáď z eufórie z toho plynúcej som sa dobabral po snáď dvoch rokoch k novým pesničkám. Znova sa mi otvoril vesmír, prinajmenšom ten autorský vo mne. 

Ani som sa nenazdal a osudný utorok bol tu. Do tej doby som pre môj pesničkový blok zlanáril dvoch mojich spoluhráčov z kapely Mysami: Seejfa a Roba (najlepšieho trubkára, aký s nami kedy hral). S nimi som poniektoré z plánovaných piesní zaranžoval pre sólovú gitaru (Seejfo) a pre Robov „jazzový dych“.

Počas dňa sa mi podarilo za pomoci decentne  podlomených kolien mojej psychiky podrobiť svoje gastriálne vnútro komplexnej očiste. To sa mi darí prakticky pred temer každým koncertom, ktorý ma aktuálne čaká, a tento krát bolo obzvlášť prečo. So svojimi večernými spoluhráčmi sme sa zišli poldruha hodinu pred začatím koncertu na mieste činu, teda v našej obľúbenej kaviarničke na Partizánskej 2.

Prešli sme si letmo party vopred dohodnuté (gitarové so Seejfom), no hlavne tie, ktoré vznikali behom Robovej (tp) rozcvičky. Robo si ako jazzman s mojimi „častuškami“ poradil hravo...hoc ich počul po prvý krát. Ku koncu nášho nácviku nám prišla Soňa zakývať, a pokým sme doladili, kto kedy so sólom nastupuje sa nazvučila. Behom zvukovej skúšky sa kaviarnička zaplnila, no temer do posledného miesta. Nejedna z tvárí v hľadisku nám bola známa. Nám i Soni... Hi-hi...

Veď na naše koncerty (tak, ako na väčšinu nás, pesničkárov ako takých) chodia hlavne tí, čo nás už v minulosti počuli, abo o nás už aspoň počuli. Hralo sa nám slnečno.

Zo sólových partov Seejfa a Roba pofukoval jemný fén a z mojej pusy mimo nôt a rýmovaných slovíčok, (tak ako vždy) kopec mystifikácií, na ktoré sa poniektorí (z tých, čo Hada zažili na pódiu po prvý krát) namotali, teda ich brali asi vážne. Viac som si užíval tie piesne, ktoré som hral s chalanmi, oboma, alebo trebárs len jedným z nich. Do recitálu som nenápadne zaradil päť nových piesní, ktoré do tej doby zažili bezvýhradne premiéry obývačkové a trávnikové. Po bezmála hodine sme vyhriate (a tým i vyhrané) pódium odovzdali mojej folkovej „matke predstavenej“.

Soňa mi vracala slovný pingpong, ktorý som behom nášho bloka započal pokým začala hrať z plylistu, ktorý si pre večer pripravila. Pozornosť publika po troch, štyroch jej piesňach, však upadala. Zadné rady hlásili straty pozornosti. Začali si vystačovať sami. A ich večerný program sa miesil s tým, ktorý zaujímal nás. Muzikantov, no i tých, čo sa neprišli do kaviarničky podeliť o zážitky z ušlého dňa. Tých, čo prišli za muzikou. 

Soňa sa teda rozlúčila, a rozhodla sa svoj recitál predčasne ukončiť, s čím sa súhlasiť nedalo. Vrátil som sa teda na pódium. Neviem, či to bolo spôsobené mojim (pre mnohých asi) nečakaným vhupnutím na pódium, no v kaviarni zavládlo opäť ticho, akého sa dostávalo našej trojke v prvom bloku. V dôsledku toho sa Sonin recitál „predĺžil“ o ďalších päť piesní. 

S „DJ So-Ho“ sa mi spievalo fajn, a po koncerte sa Seejfo a Robo dali počuť, že mali nutkanie (nezávisle jeden od druhého) sa k nám pridať. Teda vrátiť sa na pódium a doviesť večer (pre Hada) slávnostný do fázy jam session.

Keď sme sa kúsok po (22 hod.) spúšťali dolu Zochovou ulicou z Palisád k starému rozhlasu zhodla sa naša trojka na tom, že toho večera bolo fakt príjemne, hrejivo...

A čo už si viac folker môže priať? Teplo na tele, teplo na duši...a

A za sebou zdolaný jeden z pilierov svojich ef-kových snov...

Had (13.9.2012.)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu