Hodina tanca s Petrom Lachkým (Petiarom)

Keď som si čítala vaše texty, dúfala som, že vás nachytám pri tom, že v nich budete moralizovať, ako je dosť vlastné mnohým pesničkárom. A prekvapilo ma, že vy vôbec nemoralizujete... Sú teda vaše texty príbehmi vášho života alebo autorskou fikciou?
V jednej recenzii na moje CD sa ktosi vyjadril (už neviem kto to bol) že spievam viac o tom, čo som si vysnil ako o tom, čo som prežil. Takže to bude asi tak... Nemám potrebu moralizovať, pretože človek ako taký vie najlepšie sám za seba ako sa má rozhodnúť...

Ale teraz moralizujete... myslím v tejto odpovedi.
Nie. len konštatujem, že nemám potrebu moralizovať, lebo som si istý, že každý človek sa vie sám za seba rozhodnúť. Čo má robiť, a čo je podľa neho správne. Nemám právo mu do toho zasahovať. To, čo spievam, teda pokiaľ sa to týka textov, sú z drvivej väčšiny moje fikcie, sny a nejaké obrazy nálad, ktoré mám rád a obrazy atmosfér, v ktorých sa cítim dobre.

Sám si texty píšete a sám si skladáte hudbu. Cítite sa skôr básnikom alebo hudobníkom?
Skôr hudobníkom. Doposiaľ som nestretol nikoho, kto by bol schopný napísať text na moju hudbu, alebo schopný napísať taký text, aby som ho ja bol schopný zhudobniť. Preto sa cítim viac hudobníkom a to, že píšem texty, je na jednej strane z núdze cnosť, na druhej strane zastávam názor, že keď niečo robím, tak to robím poriadne, a snažím sa nájsť v sebe ten vyjadrovací prostriedok, ktorý mi ide najlepšie. A tým spôsobom píšem. Nikdy som nevedel reagovať na aktuálne spoločenské témy alebo na aktuálne udalosti môjho osobného života. To ja neviem. Som skôr rýmovateľ ako textár.

Čo je pre vás inšpiráciou, či už ako hudobníka, alebo ako rýmovateľa?
Inšpirácia? Vlastne ani neviem, čo si mám predstaviť pod pojmom inšpirácia. Čo sa týka hudby, tak inšpirácia prichádza úplne sama od seba. Iba ma napadne nejaká melódia a chcem ju hneď pretvoriť do pesničkárskej podoby tak, aby to bolo vyvážené s tým, čo môže jeden človek na gitare poskytnúť, a zároveň s tým, čo môžem ja ako gitarista zahrať. A čo sa týka textov, tak inšpirácia prichádza z osobných nálad a zo zážitkov, ktoré som buď prežil, alebo chcel prežiť, alebo zo zážitkov, ktoré mi pripadajú zaujímavé, vhodné na to, aby som ich opísal, jednoducho zo všetkého toho, čo by ucho bežného folkového priaznivca mohlo zaujímať. V istom smere sa teda prispôsobujem „vkusu“ dnešného folkového poslucháča.

Prečo ste si vybrali práve tento žáner? Viem, že je vám blízky džez...
Áno, to áno. To je moja obľúbená otázka a ešte obľúbenejšia odpoveď. Mám rád úplne iné žánre, napríklad spomenutý džez, ale je to všetko preto, lebo som v muzike strašný diletant, nikdy som poriadne nehral na gitaru, a práve džez vyžaduje aj teoretickú prípravu aj inštrumentálnu zručnosť. Toto som zatiaľ nenadobudol. A folk mi poskytuje neobmedzený priestor, v ktorom sa môžem pohybovať. To mi vyhovuje, pretože k tomu, aby som niečo produkoval, potrebujem priestor: či už je to priestor časový, alebo priestor harmonický, alebo priestor vokabulárny, mám ho.

Považujete hudbu za svoje poslanie?
Jej, no to... To záleží od toho, čo si predstaviť pod pojmom poslanie. Pretože to je dosť silné slovo. Ale ak to mám chápať v tom zmysle, že len toto mám robiť a nič iné, tak áno. A ak to mám chápať v zmysle, že mám ľuďom niečo odovzdať, ale nie svoje skúsenosti alebo chyby, alebo plusy a mínusy, ale len im ukázať, že aj toto sa môže stať, tak v tomto smere tiež áno. Takže asi považujem svoju hudbu za poslanie, aj keď ja by som to tak nenazval.

Nech je odpoveď jednoznačná: z tých všetkých podôb, ktoré máte, a z tých všetkých vecí, ktoré robíte, je vám hudba tou najbližšou?
Jednoznačne.

Aby som mohla položiť ďalšiu otázku, položím vám predotázku. Vašu obľúbenú určite: Hudobné vzory?
Tak, tých hudobných vzorov mám viac. Ale nerád by som bol, aby vznikla dogma, že ak má niekto hudobný vzor, za každú cenu sa snaží robiť to, čo on. Mojim najväčším hudobným vzorom je Karel Plíhal. Uňho obdivujem tú úžasnú úspornosť a najmä techniku hry na gitare a zmysel pre harmóniu. Z ďalších vzorov spomeniem skupinu Pink Floyd, z ktorej ma zaujíma najmä éra Davida Gilmoura, ktorý dokázal tiež veľmi úsporne a náladovo aranžovať. A tretiu sekciu mojej inšpirácie tvorí džezová hudba, v ktorej nachádzam hudobnú inšpiráciu neobmedzene. To je nekonečná studňa hudobných nápadov, či už je to Stephan Grapelli, John McLaughlin, alebo je to projekt Waking Vision Trio. Sú to veci, z ktorých sa bude dať čerpať aj o sto rokov a to je pre mňa to podstatné.

A máte hudobné anti-vzory? Niečo, čo by ste nikdy nechceli hrať?
To mám takto narovinu povedať?

Úplne narovinu...
Ja sa hanbím...

Tak nie?
Čo by som nikdy nechcel robiť, tak to je popový gýč. To je žáner, ktorému holduje drvivá väčšina súčasných akože-úspešných akože-kapiel a v živote by som nechcel napísať text typu: „tak otvor tú bránu, lebo ju rozbijem“ a prosím všetkých svojich priaznivcov, ak sa im niekedy bude zdať niektorý z mojich textov tohto typu, nech mi rovno po koncerte rozbijú hubu. Ďakujem.

Poznáte pieseň, ktorú by ste chceli zložiť? Taký svoj piesňový ideál v tomto smere... To sa tak hovorí medzi hudobníkmi: „keby som zložil takúto pieseň, tak to by bolo to pravé“.
Celkom dobre nechápem otázku. Pýtate sa, či už som počul niekedy takú pieseň, akú by som chcel zložiť, alebo či mám v hlave nápad, ktorý by som chcel uskutočniť, ale momentálne nemám na to?

Ďakujem, že kladiete otázky za mňa a môžete odpovedať na obidve.
No tak, keď to mám prirovnať k niečomu, tak by som chcel určite niekedy zložiť podobnú pieseň ako je..., je to síce inštrumentálna skladba, je to práve od Waking Vision Trio, volá sa Moon Seagull, a je to nádherná džezová, strašne úsporná, veľmi výrazná a pohodová inštrumentálka. Pokiaľ to mám brať zo stránky textovej, tak by som chcel zložiť pieseň podobnú skladbe od Björk, ktorá sa volá Hidden Place. A keď to mám brať z čisto osobného hľadiska, ako výber z predstáv a atmosfér, ktoré mám vo svojej hlave, tak tých je strašne veľa a to by som určite nemenoval, ale momentálne, z krátkodobého hľadiska je pre mňa akousi métou zložiť pieseň, ktorú by som s čistým svedomím mohol pomenovať Hodina tanca.

Prečo?
Pretože ma láka tá nálada, atmosféra hodiny tanca... ja ani neviem kde, možno v električke, na zastávke ma napadla a pripadá mi ako veľmi zaujímavá aj hudobne, aj textovo. Aj som to skúšal, ale necítim sa na to, aby som to, čo si predstavujem, vyjadril. Hudobne to podchytené mám, textovo nie, ako som hovoril, texty sú pre mňa problém. Takže sa budem musieť v blízkej dobe zamerať na textovú stránku, a keď vznikne táto pieseň, v takej podobe, aby som bol ja s ňou spokojný, a aby som ju mohol honosiť názvom Hodina tanca, tak budem veľmi rád.

Takže každá pieseň musí dozrieť, kým príde jej čas?
Nie. Nie je to celkom tak, pretože časť piesní, ktoré spievam dozrievali strašne krátko. Ja ten okamih, kedy ma napadne hotová pieseň volám flash. Napríklad pieseň, ktorá je na mojom albume a volá sa Hurá, bola vyložená flashovka. Vznikla asi za desať minút, počas ktorých som vystúpil z vlaku a išiel pešo domov, a tam som ju len spísal a bola to hotová vec. Lenže na druhej strane tomu predchádzal nápad a hudobný motív, ktorý som v sebe nosil pol roka. Takže je to všetko o tom, kedy to, čo iní muzikanti volajú múza, je schopné ma zasiahnuť svojim šípom.

Vo vašej tvorbe je pravidlom, že skôr napadne melódia a k nej príde text alebo je melódia šitá na mieru textu?
Skôr je melódia ako text. Určite.

Prečo je pre vás úspornosť (ktorú spomínate pri hudobných vzoroch) taká príťažlivá? Prečo práve úspornosť v hudbe?
Nemám nutkanie skladať opusy. Ľudia ktorí ma poznajú vedia, že obľubujem jednoduché veci a som rád, keď sa mi niečo podarí vyjadriť omnoho úspornejšie, s menším počtom slov a akordov ako nejaký iný, dajme tomu fiktívny pesničkár. Istým svedkom krajnej situácie mojej snahy o úspornosť môže byť aj veľmi starý textový nápad, ktorý začína takto: „Načo slová...“

Ale predsa jedna vec z obsahu vašich textov by ma zaujímala. Používate metódu zadných vrátok aj v živote?
Metódu zadných vrátok? Tá pieseň, ktorú máte na mysli, tá vznikla veľmi spontánne aj konkrétne v nej spomínané zadné vrátka a určite to má niečo spoločné s mojim podvedomím. Ja neverím tomu, že mi texty našepkáva nejaká „vyššia moc“, ale podvedomie, to znamená, že určite si v svojom živote v istých veciach nechávam zadné vrátka. Určite. Podvedome.

V ktorých?
To ja neviem. Je to niekde tam... Ako človek, aj ako pesničkár potrebujem priestor. To je to, čo som hovoril o folku. Folk mi ho poskytuje a ja ho mám rád. A či sú tie zadné vrátka v tom folku, aby som mal kde ujsť, alebo v osobnom živote, milostnom, či profesionálnom... to fakt neviem, ale mám ich, aby som mohol utiecť, keď budem mať pocit, že môj životný priestor v jednej z týchto oblastí je nedostačujúci.

Ja som teda laik na folk, ale to, že vám poskytuje priestor nie je len vaša osobná interpretácia? Pretože v podstate mnoho žánrov dokáže poskytnúť priestor. Dokonca, aj keď robíte ten pop, tak je tam dostatok priestoru.
Áno, určite, je to moja osobná interpretácia. To vyplýva z toho, že pop robiť nechcem, na jazz nemám, v blues sa moc nevidím, tak som si vybral žáner, ktorý, okrem iných žánrov, aj okrem popu, dovoľuje strašnú mieru diletantstva a ja diletant som. Drvivá väčšina muzikantov, ktorý sa pohybujú v tejto sfére a nezachádzajú za také hranice ako je folk-rock, folk-blues a jazz-folk, diletanti sú. A to je výhoda v tomto žánri. Nehovorím, že iný hudobný žáner neposkytuje priestor, to by bola blbosť, ale folk má ten priestor omnoho širší, hlbší, dlhší... väčší.

Prečo ste si vybrali za krstného otca vášho CD Mariána Geišberga?
To bolo rozhodnutie zo dňa na deň. Dlho som uvažoval, koho by som si vybral za krstného otca, kto taký reprezentatívny... Úplne pôvodná myšlienka bol Plíhal, ale tam bol problém finančný. Napokon bolo omnoho dôležitejšie vybrať si niekoho zo slovenskej scény a nepoznal som nikoho, kto by mi sadol tak, ako Marián Geišberg. Obdivujem jeho zmysel pre interpretáciu, živelnosť a spontánnosť. Je to v jeho vystúpeniach. So Zuzkou máme piesne nacvičené veľmi presne a už pomaly hráme ako stroje i keď ten feeling tam samozrejme vždy je. To nemyslím v zlom, ale keď prídem pred ľudí tak chcem predviesť stopercentný výkon. Aj účinkovanie na pódiu je zväčša pustá muklovačka. To si človek musí odrobiť. Ale u Mariána som obdivoval spontánnosť a zmysel pre text a atmosféru piesne. Pre mňa je atmosféra veľmi dôležitá, u Mariána neviem, ale vie to. No a úplne v neposlednom rade bol ochotný, tak prečo nie? Okrem toho som vždy túžil krstiť v Divadle A-ha, ktoré mám rád pre jeho komornú atmosféru a Marián Geišberg je jedným z kľúčových hercov. A mám s ním dodnes celkom príjemný vzťah.

Súhlasím s atmosférou jeho piesní, ale proti spontánnosti mám výhrady, pretože niektoré jeho piesne sú staré niekoľko desaťročí a nie som si istá, či je možné aj po tých desaťročiach ich hrať spontánne.
Práve možno tým je tá pieseň krásna, ak sa dá hrať po desiatich rokoch, je nadčasová. Na druhej strane nejde ani tak o tú pieseň, ale o Mariánovu interpretáciu. Väčšinu tých textov skladal síce niekto iný, ale ide práve o to, ako to Marián dokáže zahrať a zaspievať.

Chcete sa hudbou živiť? Byť pesničkárom a bodka? A nie programátorom telefónnych ústrední?
Áno, chcem. Chcem. To je všetko. Chcel by som...

A vidíte reálnu možnosť?
Pokiaľ sa budem pohybovať v tomto žánri a pokiaľ bude tento žáner tak na tom ako teraz, tak asi nie. Ale možno práve to je tá výzva.

Akú otázku ste vždy túžili dostať v rozhovore a nikdy ste ju nedostali?
Vždy som túžil dostať otázku, prečo je môj najväčší vzor práve Karel Plíhal, ale vždy som dostal iné otázky, pomocou ktorých sa mi podarilo na túto otázku odpovedať. A tak je to aj v tomto rozhovore.

Ja som vám ju nestihla položiť, lebo ste na ňu odpovedali skôr ako ma napadla... Ešte na záver povedzte vaše plány...
Plány do budúcnosti?

No jasné. Alebo máte aj plány na minulosť?
Plány na minulosť boli, ale to už je jedno... A plány do budúcnosti sú: postaviť kapelu. Mám už nejakých ľudí. Mám bubeníka, huslistku, možno hráčku na priečnu flautu. Chcem postaviť takú kapelu, ktorá by bola schopná reprezentovať nálady mojich piesní, aby tie aranžmány neboli nútené. Čo dúfam, že sa mi za pomoci tých hudobníkov, ktorých som si vybral podarí. A hneď potom, ako sa zohráme, tak chcem nahrať CD. A ak všetko pôjde podľa plánu tak to bude ešte pred letnou festivalovou sezónou.

Ste šéfredaktorom folkového časopisu a folk prezentujete vo vašom internetovom magazíne ako menšinový žáner. Skutočne považujete tento žáner za menšinový?
Áno. Ja to považujem za menšinový žáner a som veľmi rád, že je to tak. Keby sa z folku nedajbože vykľul žáner väčšinový, populárny, mainstreamový, už by to nebolo ono. Priživovali by sa tam všelijakí akože-pesničkári a akože-kapely a asi by sme dopadli podobne, ako ten aktuálny mainstream. Zas by sa z toho stal len pop, popový gýč a tí ostatní, ktorí poctivo makajú na svojich textoch a na svojej hudbe by ostali len menšinou a zase by sa nám ten folk rozdelil na nejaký kvázi-pop-folk a nejaký pravý-folk.

Takže menšinový folk nemá akože-pesničkárov a akože-kapely? Tým že je menšinový žáner neprináša smeti?
Ale áno, určite prináša. Ale menšinový žáner má tú výhodu, že sa tam preferuje kvalita práve kvôli tomu, že tým, že je to menšinový žáner tam merítko peňazí alebo iných statkov takmer neexistuje. To znamená, že jediné merítko, ktoré je v menšinovom žánri je kvalita. Čo neplatí o pope.

A platí o folku...?
Určite platí o folku. Pokiaľ folk zostane menšinovým žánrom, tak to bude platiť. Kapela, ktorá robí smeti alebo to robí to pre peniaze nemá vo folku nádej na úspech.

Podľa vás si dokáže folk sám filtrovať smeti?
Žiaľbohu, v dnešnej dobe ešte nie celkom, pretože tu neexistuje zázemie ako napríklad v Českej Republike. V Čechách je toho veľmi veľa a viac ako o kvalitné hlasy, piesne a inštrumentálne výkony im ide o originalitu a hľadanie a objavovanie nových vecí. U nás je toho ešte málo a tak sa „priživujú“ aj kapely, ktoré by v Čechách nemali žiadnu šancu. To je prirodzené. Ale pomaly, pomaly sa buduje istý systém, konkurenčný priestor, je čoraz viac festivalov, na ktoré sa vyberá pomocou nejakých regionálnych predkôl. Problémom je tiež zostaviť kvalitnú porotu. Festival Strunobranie v Banskej Štiavnici, ktorý funguje už päť rokov a je organizovaný systémom výberových kôl, stroskotáva vo výbere práve na tom, že (pokiaľ ja viem) už päť rokov je tam tá istá porota, ktorá, podľa môjho názoru, nevie objektívne ohodnotiť čo kto robí a či to robí dobre alebo zle. Ja som sa na do finále dostal vždy, uvidím ako to bude po zverejnení tohto rozhovoru... Na Slovensku zatiaľ nemáme a ani sme nemali možnosť nikdy vychovať kvalitné podhubie kritikov, ktorí by boli len kritici a nič iné, ktorí by dokázali naozaj objektívne hodnotiť, čo je dobré, čo je zlé, čo je zaujímavé, a čo je nezaujímavé.

Napriek tomu, že návštevnosť Country Lodenice stále stúpa, stúpa, stúpa, a už je fakt dosť vysoká, aj tak je to menšinový žáner?
Jedna vec je popularita, druhá vec je kvalita. Folk vždy bol, je a bude menšinový žáner. A ja som rád. Ale na Lodenici nie je len folková hudba, je tam mnoho kapiel, ktoré súvisia s folkom en okrajovo, alebo nesúvisia vôbec – ostatne – Lodenica nie je ortodoxný folkový festival, ak už mám škatuľkovať. Priznám sa, že keď hovorím o folku, mám na mysli viac-menej pesničkárov, aj keď to nie je celkom kóšér... Na Ivana Táslera prídu ľudia pretože sa o ňom veľa píše, hovorí v médiách, ale na folkový koncert prídu ľudia, ktorí to chcú. A to vidím aj na tých mojich, na ktorých mám priemerne tridsať ľudí, aj to som možno prehnal, lenže tí naozaj prišli, aby ma počuli. A to je perfektné. A pre takýchto ľudí ja budem tvoriť. A budem raz na seba strašne nasratý, ak stratím tieto ideály...

Sám ste sa priznali, že folk.sk si financujete sami, a ja vás v tomto smere skutočne považujem za nadšencov, ale nikdy ste nerozmýšľali, že by ste to rozbehli ako kvázi-komerčnú stránku a ponúkli by ste priestor nejakej reklame, čím by stránka na seba zarobila? Pretože na folk.sk žiadna reklama nie je, je to čisto o tom, čo to hlása, teda o folku...
Či som nikdy neuvažoval nad tým, že to budeme robiť na komerčnej báze?

Nie, nie komerčnej. Bude to o folku, ale predsa len, boli by tam nejaké reklamné bannery, a tým by to na seba zarobilo. Alebo je problém na opačnej strane, že nie je taký reklamný zadávateľ, ktorý by si dal reklamu na folk.sk?
Samozrejme všetci, čo robíme folk.sk, ja, Radiar a Janka, sme už nad tým uvažovali, ale, žiaľbohu, nech by som bol akýkoľvek optimista neexistuje človek, ktorý by si bol ochotný si dať reklamu na folk.sk tak, aby sa mu to vrátilo. Okrem toho až tak to zase do peňazí zatiaľ nejde a my sme pyšní na to, že na folk.sk nie je žiadna reklama, s výnimkou tých, ktoré chceme, napríklad upútavky na festivaly, cédečká, ale to je všetko. Prvoradý cieľ stránky je, aby sa o folkovej hudbe dozvedelo viacej ľudí a reklama na folkový festival je v súlade s obsahovým zameraním našej stránky. Jediná reklama, ktorá tam je, je reklama za reklamu.

Katarína B. Bartoková

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu