Hudobné lásky Miloša Janouška - 1. časť

Mám taký pocit, že článkami zo seriálu Hudobné lásky... nechtiac "konkurujem" Matejovým, na tému Druhý breh. Chcel som tým povedať hlavne to, že v drvivej väčšine prípadov sa v týchto článkoch dočítate o svetovej folkovej scéne, alebo o hudobníkoch, ktorí majú s folkovou hudbou spoločného len málo, prípadne vôbec nič. Nesťažujem sa - práve naopak. Som rád, že medzi ľuďmi, ktorí sú považovaní za stálice slovenského folku sa nájdu takí, ktorí sa neobmedzujú len na jeden breh, ale počúvajú, majú radi, či sa dokonca nechávajú inšpirovať muzikou z druhej strany pomyselného hudobného prúdu.
Jedným z nich je aj pesničkár, prozaik, dramatik a publicista Miloš Janušek, člen skupiny Jednofázové kvasenie, ku ktorému som sa v jeden marcový večer dostavil na návštevu a príjemné počúvanie.Prvá platňa (púšťame si regulérnu, čiernu platňu) patrí dvom legendám britského ostrovného folku. Sú to gitaristi Bert Jansch a John Renbourn, ktorí svojou svojou gitarovou technikou ovplyvnili kdekoho. Český gitarista Michal Hromek by mohol rozprávať o inšpirácii práve Renbournovými skladbami, Berta Janscha zas označil Neil Young za Jimiho Hendrixa akustickej gitary. Obaja sú vynikajúci technici - na jednej strane kultivovaný John Renbourn, na strane druhej samorastlý až impulzívny Bert Jansch a najlepšie veci robili práve, keď hrávali spolu. Bert & John je kultová platňa anglického folku a Renbourn s Janschom na nej asi ako prví folkoví gitaristi urobili inštrumentálne skladby pre dve gitary - spievané skladby sú tu len dve. V reproduktoroch krásne počuť rozdiel - uhladenejší je John Renbourn a ten trhač strún zase Bert Jansch. Je to vlastne jazzový spôsob hrania, resp. kompozície skladieb - téma, improvizácia, téma, čo vo folku nebývalo zvykom. Pustíme si zaujímavú skladbu Good bye Pork Pie Hat, ktorej autorom je Charles Mingus, slávny jazzový muzikant a ktorá dokazuje, že britský folk nikdy nebol až tak veľmi o škatuľkách. Angličania boli v tomto oveľa menší puristi než napríklad Američania, kde folk musel byť viac tradičný. Skupina Pentangle, v ktorej Bert aj John roky pôsobili, mala jazzového kontrabasistu a bubeníka, takže sa tu miešali rock, folk aj jazz. Anglický folk je proste jeden veľký guláš :-)

Nasledujúca kapela sú Oysterband, ďalší zástupcovia britského folku (alebo presnejšie, folkrocku, lebo už počuť elektrické gitary). Mám ich rád, pretože v ich hudbe sa ideálne mieša rockový drive s folkovou melodikou. Pôvodne začínali ako poloakustická skupina, až neskôr prešli na elektriku. a pripomínajú to, čo v inej oblasti robia New Model Army, alebo Austrálčania Midnight Oil - to znamená, že ani melodičnosť, ani rock nie sú na úkor toho druhého, ale potencujú sa. A je len obdivuhodné, s akou ľahkosťou Oysterband dokážu vyprodukovať krásnu spevnú melódiu, ktorá je naviac obohatená aj inými hudobnými vsuvkami alebo vyslovene folklórnymi medzihrami, čerpajúcimi až z world music. V deväťdesiatych rokoch nahrali vynikajúci album s prvou (alebo druhou?) dámou súčasného ostrovného folku June Tabor. June je úplne iný typ speváčky, trošku chladný, ale drive Oysterbandu a aristokratická noblesa tejto speváčky vytvorili naozaj parádnu kombináciu.

Gabriel Yacoub, francúzska folková legenda, je asi jediný človek o ktorom Guinessova encyklopédia folku napísala, že je génius - to nenapísali ani o Dylanovi! Aj keď na to vekom nevyzerá, je nestorom francúzskeho folku a veľkú časť svojho života pôsobil v skupine Malicorn, ktorí spracovávali najprv výhradne francúzske tradicionály, neskôr aj vlastné veci. V deväťdesiatych rokoch Yacoub prešiel na sólovú dráhu a dnes bravúrne kombinuje folk, renesanciu, elektroniku, s Arabmi nahráva world music... Obdivuhodný muzikant....

Mám slabosť pre francúzsky folk, takže si dovolím ten luxus pustiť z tejto oblasti ešte jednu nahrávku. Alan Stivell je človek, stojaci pri znovuobrodení takzvanej keltskej harfy, čo je nástroj, ktorý existoval v stredoveku a potom sa bez stopy stratil. Alan Stivell, resp. jeho otec, sa začal zaujímať o staré nákresy keltskej harfy a po storočiach ju znovu postavil a Alan na nej začal hrať. Stal sa nielen priekopníkom hry na tento nástroj, ale aj skutočným „praotcom“ francúzskeho folku. Je to hrdý Bretanec a vo Francúzsku sa teší veľkej autorite a na nahrávanie si pozýva najrozličnejších hostí. Momentálne počúvame platňu Again, kde mu hrajú takí ľudia ako napríklad anglický gajdista David Spillan, Kate Bush mu tam spieva doprovodné vokály, Karel Holas z Čechomoru, Shane Mc Gowan z Pogues... Vidíš - takíto ľudia na zavolanie Alana Stivela prídu a sú radi, že si s ním môžu zahrať.

Oldřich Janota je pre mňa jedna z najzaujímavejších osobností českého folku i keď, bohužiaľ, pre väčšinu folkáčov (i bežných poslucháčov) nie veľmi známa. Je to človek, ktorý vždy ide proti akémukoľvek oficiálnemu prúdu, dokonca i proti vlastnému úspechu, takže jeho tvorba sa dá rozdeliť na niekoľko období. Teraz počúvame nahrávku z obdobia, kedy pôsobil v skupine Mozart K. Mala netradičné zloženie - Janota hral na dvanásťstrunovú gitaru, Honza Štolba na saxofón, dnes už nebohý Emil Pospíšil, známy najmä zo spolupráce s Karlom Plíhalom, na elektrickú gitaru a sitar, ďalej tam bolo ešte harmónium a občas bicie. V skladbe Jinonický dvůr je asi všetko, čo bolo pre Janotu v tomto období typické - desivá, dekadentná atmosféra staropražských uličiek, pochmúrne texty.... Dnes už robí úplne inú hudbu, vyžíva sa v minimalizme a v šírení pozitívneho posolstva - pre mňa osobne však táto etapa bola oveľa zaujímavejšia a som rád, že vyšla na CD, aj keď práve Janota sa tomu dosť dlho bránil.

načúval 5jar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu