Hudobné lásky Sone Horňákovej /3/

Po dvoch týždňoch je tu opäť porcia hudobných chuťoviek, o ktorých by ste mali vedieť. Albumy, na ktoré stojí za to upozorniť, pre vás vybrala Soňa Horňáková.

Soňa Horňáková prišla v roku 1996 so svojím druhým albumom Súmrak snov, na ktorom, okrem iného, nájdeme aj vydarený duet s Pavlom Hammelom Biely motýľ. Na štyri roky sa hudobne odmlčala, aby v roku 2000 potešila svojich priaznivcov dvoma cédečkami – radovým albumom Dívam sa z okna a detským projektom Buvipesničky. Z Buvipesničiek cítiť typickú Horňákovej melanchóliu, ktorej sa aj ona sama občas bráni. Piesne Žiarovka, Opičiatko, Trpaslík... sú detské iba textami Daniela Heviera. Ešte nikdy predtým neboli skladby k rozhlasovým večerníčkom také pútavé a jemné a zároveň smutné. Celkový pocit z nich nebude konštantný – inak ich pochopí detský a inak starší poslucháč. Ani jeden sa však pri spoločnom počúvaní nebude nudiť!

Na albume Dívam sa z okna spolupracovala Soňa po prvýkrát s kapelou S. H. Band (Jana Krajčovičová – klávesy, Vlado Kaňák – bicie, Gusto Čech – gitara, Palo Smolka – elektrická gitara, basgitara, Soňa Horňáková – spev, gitara, ústna harmonika). Album ponúka návrat k moderným bigbítovým časom osemdesiatych rokov (Domáci bôžik, V smutnej krčme) a folk-rockovo-bluesové korenie (Niečo ako blues, Hej Joe, Valčík). Výborná je záverečná pieseň Zabíjam čas so soulovým outrom.
V úvodoch Hudobných lások Sone Horňákovej sme si stihli predstaviť celú jej diskografiu. V nasledujúcej, poslednej, časti našej série vám prinesieme Soninu odpoveď na otázku, čo ju v hudbe momentálne teší. Pre nedočkavých tu už teraz máme niekoľko mien.

Ani Difranco
Evolve, Educated Guess
Má na konte vyše dvadsať albumov, ktoré stihla nahrať za posledných trinásť rokov. Spieva a skladá si pesničky, hrá na troch gitarách (elektrickej, havajskej a akustickej), klavíri, base a ďalších nástrojoch. Nespieva o rozkvitnutých konvalinkách na zelenej lúke – vyjadruje sa k sociálnym problémom, kriminalite, potratom, justícii či hudobnému biznisu. Nechce byť, a ani nie je (!), súčasťou hudobnej mašinérie produkovanej vydavateľstvami. Už ako devätnásťročná si založila svoje vlastné vydavateľstvo s názvom Righteous Babe Records. V jej hudbe nájdeme mnoho z nej samotnej: energickosť, nekompromisnosť, odvahu, česť alebo talent. Podarilo sa jej byť nezávislou a samostatnou, nebyť odkázanou na hudobný priemysel, ktorým pohŕda. Ponúka tak poslucháčovi nezunovanú alternatívu. Jej hudbu možno nazvať veľkou fúziou, zahŕňajúcou folk, punk, alternatívu, jazz či brazílske, africké a kubánske prímesy. V textoch balansuje medzi sladkou a milou, zároveň ráznou a nemilosrdnou. Za svoj predposledný album Evolve z roku 2003 získala cenu Grammy. Podľa kritikov Ani Difranco na tomto albume eklekticky spája množstvo štýlov, od vzletných trojdielnych harmónií a typického akustického ohňostroja až po synkopové latinskoamerické groovy. V roku 2003 stihla vydať ešte jeden album, Educated Guess. Podľa časopisu Rolling Stone ide o jej najvýraznejší a najúprimnejší album. K tomuto dojmu celkom iste prispel fakt, že pesničkárka si ho nielen sama nahrala a vydala, ale takisto sama si zahrala na všetkých nástrojoch, naspievala všetky vokály a hotovú platňu zmixovala a zaranžovala vo vlastnom štúdiu.

Ida Kelarová a Romano Rat
Staré slzy
Život, náhľad na svet a hudobné cítenie Idy Kelarovej v mnohom ovplyvnil jej otec Koloman Bitto, jedna z najväčších osobností vo svojom "odbore" v našich zemepisných šírkach, člen mnohých divadelných či rozhlasových orchestrov, aranžér moravského, maďarského, slovenského a rómskeho folklóru. Aj jej matka sa venovala hudbe. Bola to práve ona, ktorá určovala, že otec sa "musí hudobne vzdelávať", a tak je za týmto účelom bezpodmienečne nutné sa presťahovať. Ida Kelarová sa narodila vo Vrbně pod Pradědem, detstvo strávila v Prešove, Opave, Horných Salibách a Brne. Najradšej mala Horné Saliby, pretože to bol domov jej otca, priestor na stretnutie so starými tradíciami a zvykmi. Ako hovorí sama Ida: "Svoboda. Láska. Pravda. Prostor. Život, o jakém jsem snila. Tam jsme vždycky viděli tatínka šťastného. Tam jsem zjistila, co to s člověkem udělá, když je volný, když se nedusí, když může svobodně dýchat. Táta byl jinak celý život smutný, ale v Salibách byl doma." Otec ju vlastne priviedol k spievaniu, bolo to jeho prianie, aby Ida študovala na brnenskom konzervatóriu. Jej život je naplnený jednak nečakanými udalosťami, smútkom a trápením, ale aj hudobnými úspechmi strane druhej. Dokonca načas úplne prestala hrať a spievať a dala sa na divadlo. Keď nemala peniaze, predala violončelo a klavír... Žila vo Walese, s hudbou predstavujúcou rómske tradície precestovala Veľkú Britániu, Nórsko, Dánsko. "V Dánsku jsem začala učit zpěv. Učila jsem cikánské písně a studenti plakali, nebo se radovali, a prožívali každou notu do hloubky. Tenkrát jsem našla svůj domov – nebo únik?" pýta sa rečnícky Ida Kelarová, sestra Ivy Bittovej. Po pätnásťročnom hľadaní vlastnej identity sa nakoniec opäť vrátila domov na Moravu. Tu založila Medzinárodnú školu pre ľudský hlas pre všetkých, čo hľadajú svoj vnútorný hlas. Spolu s priateľom Desideriom Duždom tvoria skupinu Romano Rat (Rómska krv), v roku 2002 vydali album Staré slzy. Na koncertoch ich dopĺňa rómsky spevácky zbor Chaja.

Judie Tzuke
Queen Secret Keeper
Angličanka s poľskými koreňmi Judie Tzuke sa po skončení hudobno-dramatickej školy ako pätnásťročná venovala písaniu básní a ich postupnému zhudobňovaniu. Už vtedy ich prednášala poslucháčom vo folkových kluboch, doprevádzajúc samu seba na akustickej gitare. Jedného dňa sa jednoducho vybrala do vydavateľstva Island Records, kde zahrala dve svoje piesne a stretla sa s túžobnou otázkou, či ich má viac. Klamlivo povedala, že áno. Keďže ju pozvali na ďalší termín, aby ich predviedla, neprišla. Napriek tomu tým odštartovala svoju hudobnú kariéru. V roku 1975 spolu s kamarátom Mikom Paxmanom začali pracovať na spoločnej piesni. Tá prišla o dva roky nato v podobe singla These Are the Laws. Svoj prvý album vydala pod názvom Welcome to the Cruise na konci 70. rokov. Do ostatného albumu The Beauty of Hindsight z roku 2003 má v diskografii ešte 15 radových platní, niekoľko výberoviek a živých nahrávok. Podobne ako Ani Difranco si založila vlastný label – Big Moon Records.
 

Nestarnúci Kubánci
Compay Segundo, Rubén Gonzáles, Eliades Ochoa, Ibrahim Ferrer
V hudbe Buena Vista Social Club navždy zostane spojenie medzi vitalitou a energickým vánkom Karibiku, tradíciami a vášnou z muzicírovania. Compay Segundo prišiel na chuť nočnému hraniu v kubánskych lokáloch. V pätnástich zložil svoju prvú kompozíciu, od dvadsiatky hral na klarinet v miestnej skupine. Odvtedy sa skamarátil s mnohými hudobníkmi, vytvoril s nimi zoskupenia s rôznymi počtami členov aj rokmi existencie. Podľa vlastných slov nakrajšia časť jeho života trvala trinásť rokov a začala sa v roku 1943, keď spolu s Lorenzom Hierrezuelom vytvoril duo Los Compadres. So Segundom sa spájajú aj pojmy „armónico“ alebo „trilina“. Ide o jeho vlastný hudobný nástroj s dvojnásobnou treťou strunou. Spolu s Rubénom Gonzálesom nás fyzicky opustili koncom roka 2003. Je jasné, že pocity a ich originálna hudobná „šťava“ tu zostanú ešte dlho. O dvanásť rokov mladší Ruben Gonzáles predstavuje špičku kubánskej klavírnej scény. Život si naplánoval na dve časti: cez deň chcel byť doktorom a po večeroch hudobníkom. Pochopiteľne, napokon sa rozhodol venovať naplno druhej oblasti. V štyridsiatych rokoch minulého storočia začínal v zoskupení Orquesta de Los Hermanos. "Na Kube bol v 40. rokoch skutočne čulý hudobný život. Jasné, bolo v ňom veľmi málo peňazí, ale každý hral, pretože chcel," spomínal na hudobné svoje začiatky. V roku 1996, sedemdesiatsedem rokov od prvého hudobného počinu, bol požiadaný o nahratie svojho prvého sólového albumu. Kovboj a mladík Eliades Ochoa sa narodil v roku 1946, ako sedemnásťročný vysielal svoju vlastnú rozhasovú reláciu a hrával v baroch. S kapelou Cuarteto Patria precestoval celú Kubu, v roku 1978 však svojich spoluhudobníkov opustil a ako skúsený gitarista sa venoval sólovým projektom. Takisto v sebe nezaprie kus vynálezcu: hráva na vlasnej deväťstrunovej gitare so zdvojenou treťou a štvrtou strunou. Profesionálny spevák Ibrahim Ferrer odštartoval svoju kariéru začiatkom štyridsiatych rokov v miestnych kapelách. O desať rokov nato sa pridal k skupine Pacha Alonsa a vytrval v nej dvadsať rokov. Skupina neskôr vstúpila do povedomia ako Los Bocucos. Všetci sa spolu stretli v zoskupení Buena Vista Social Club.
 

Nabudúce prinesieme posledné Hudobné lásky Sone Horňákovej. Tešte sa napríklad na Joni Mitchell.

Matej Lauko

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu