Íri zabodovali naplno

Nestáva sa často, aby na slovenské pódiá zavítali osobnosti svetového folku. Naposledy to bola tuším Suzanne Vega. Bratislavským organizátorom Kultúrneho Leta však patrí vďaka a pochvala, že dokázali pritiahnúť hneď štvoricu pesničkárov z Írska, teda z krajiny, ktorá dala svetovej hudbe už nejedného vynikajúceho hudobníka.

Štvrtkový večer 27.júla 2006 nádvorie starej bratislavskej radnice, či už veríte, alebo nie, ožilo folkom. Plagáty a pozvánky hovorili o menách ako Jape, Mark Geary, Paul Noonan a Dave Geraghty. Priznám sa, zo všetkých zúčastnených som vedel doposiaľ iba o Japeovi, ktorého mi nedávno doporučil Miloš Janoušek (zainteresovaní vedia, o kom hovorím) a o ostatných som si pred koncertom prečítal na internete pár článkov. Začiatok koncertu bol avízovaný na 19:00 hod. no začínalo sa o dobrých 20 minút neskôr.

Ako prvý sa na pódiu objavil vzrastom nie veľký, no o to sympatickejší Mark Geary. Prišiel skromne, oblečený v čiernom obleku s gitarkou značky Martin&Co., privítal sa s obecenstvom, dovolil mu tlieskať a začal hrať svoje piesne, o ktorých sám povedal, že všetky končia smutne, veď je predsa nejaký Ír :-). Hral beglajtom, použil aj fingerpicking, nehanbí sa ani za kapodaster a vynikajúco pracoval s dynamikou svojho hlasu.Tuším niekde pri siedmej piesni som zabudol sledovať štatistiky a tak dnes neviem presne povedať, koľko ich nakoniec odohral. Počas svojho vystúpenia vtipne komunikoval s obecenstvom, hlavne s jeho nežnou časťou a spomenul aj príhody z hrania v Poprade. Svoje vystúpenie pozvoľna zakončil po jednom prídavku, za neutíchajúceho potlesku obecenstva.

Jape (vlastným menom Richie Egan) vystúpil na pódium ako druhý v poradí. V porovnaní s klasickým pesničkárom Markom Gearym sa Jape na pódiu obklopil samplermi a na krk si zavesil Fender Telecaster, ktorú mal dofarbenú delayovým efektom. Už jeho prvá pieseň nenechala nikoho na pochybách, že to bude hudba z iného súdka. Nie som odborníkom na elektronickú hudbu, ale mám dojem, že tento chlapík obľubuje hudbu skupiny Kraftwerk, lebo aj tá jeho mi miestami znela podobne. Gitaru využíval v pesničkách ako doprovodný nástroj, na ktorom nehral ani excelentne, ani zle. Jeho vystúpenie pôsobilo ako vystúpenie človeka, ktorý sa nechce nechať zviazať iba jedným nástrojom. Vyjadril to patrične aranžmánmi drum&bass podkladov, ktoré zakaždým zneli inak, prinútili človeka pozvoľna sa začať hýbať v tempe a v žiadnom prípade nenudili. Jape pochválil aj slovenskú borovičku, a zrejme mu aj zachutila, lebo na pódiu bol vcelku odviazaný. Svoje vystúpenie zakončil piesňou Floating z albumu The monkeys in the ZOO have more fun than me. Pre mňa osobne to bolo zaujímavé vystúpenie a ukážka toho, ako sa dá robiť pesničkárstvo tak, aby to ako pesničkárstvo nevyzeralo.

Ako poslední účinkujúci sa na pódiu objavili Paul Noonan a Dave Geraghty zo skupiny Bell X1, v ktorej mimochodom v deväťdesiatych rokoch hrávali spolu s ďalším významným írskym pesničkárom Damienom Riceom. Skupina v roku 2005 vydala album Flock a práve z neho odohrala sympatická dvojica v akustickej verzii väčšinu svojho koncertného repertoáru. Hneď prvou piesňou naznačili, ako bude vyzerať ďalší priebeh večera, kultivovane dvoma gitarami rozohrali pieseň, v ktorej dostali priestor hlasy obidvoch protagonistov a chvíľu som si pripadal, ako keby som počúval Simona&Garfunkela. Niežeby ich chceli kopírovať, v tomto smere som nenašiel žiadne spojivo, no páčilo sa mi, ako sa dokázali počas hrania a spievania doplňať, ako dokázali využiť všetky farby hlasu a rozsah svojich hlasov a v neposlednom rade mi bol sympatický aj ich kontakt s publikom v prestávkach medzi piesňami. Podobne ako predchádzajúci interpreti, ani oni nemohli odísť z pódia bez prídavku. Rozhodli sa zahrať dve piesne. Prvou bola ich gitarová akustická úprava piesne sk. Depeche mode Enjoy the silence. Aj keď ja osobne Depeche Mode veľmi nemusím, táto pieseň sa mi v ich verzii páčila, dokonca som si ju chvíľami s nimi aj v tichosti pospevoval. Názov posledného prídavku si nepamätám (tuším ho ani nespomenuli), v každom prípade bola to dôstojná bodka za príjemne stráveným večerom

Čo dodať na záver? Som rád, že som sa nešiel korčuľovať, ako som pôvodne zamýšľal. Zážitok zo všetkých koncertov a načerpaná inšpirácia sú dobrým dôvodom na to, aby som si týchto chlapcov išiel vypočuť znovu, keď na to bude zase príležitosť.

Nedá mi však nezareagovať ešte na jednu vec. Bol som šokovaný tým, že hľadisko nádvoria starej radnice bolo vypredané takmer do posledného miestečka. Najlacnejšia vstupenka sa v predpredaji predávala za 299.-SK a na mieste dokonca za 350.-SK. Ja sám som pesničkár a v tejto brandži sa pohybujem už pár rokov a aj napriek tomu, som o týchto pesničkároch toho veľa nevedel. Rozmýšľam nad tým preto, lebo nechápem, aký dôvod primeje obyčajného človeka vybrať sa na koncert pomerne neznámych umelcov za dosť veľa paňazí, keď na slovenské skupiny, ktoré už toho povyhrávali na festivaloch podstatne viac a povydávali aj kvalitné albumy, na ne príde iba zopár skalných. Je to vari tým, že pri vysokom vstupnom človek predpokladá aj vysokú kvalitu? Tá na opisovanom koncerte samozrejme bola. Ak je to pravda, potom si slovenské skupiny samé škodia, ak pýtajú za svoje vystúpenia symbolické vystupné. Alebo je to vari tým, že sú ľudia zvedaví na muzikantov zo zahraničia? Nemohlo sa stať, že všetci prítomní na koncerte ich už dobre poznajú a jediný slabo informovaný som bol iba ja? Priestor na podobné úvahy radšej prenechám komentátorom článku. Snáď spolu na niečo prídeme.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu