Jaromír Nohavica, oslávenec

Dlho som premýšľal, akými prívlastkami počastovať pesničkára, ktorému je venovaný tento článok. Chcel som sa vyhnúť patetickosti a prepiatym vyjadreniam. Hádam tak nebude pôsobiť pojem súčasný folkový velikán. Jaromír Nohavica ním bezpochyby je! A hádam aj práve preto, že uplynulú sobotu 7. júna oslávil svoje 50. narodeniny, zaslúži si na Folk.sk malý medailónik.

Najprv knihovník a potom študent na Vysokej škole baníckej či robotník v železiarňach, to všetko bol Jaromír Nohavica v čase svojej mladosti. Po vystriedaní mnohých zamestnaní našiel záľubu v písaní textov pre rôznych interpretov, napríklad Máriu Rottrovú. Od roku 1982 sa venuje vlastným pesničkam, debut v podobe nosiča predstavuje malá dvojplatňa Písně pro V. V. z roku 1987. Pod monogramom V. V. sa, samozrejme, skrýva Nohavicov veľký vzor – ruský umelec Vladimir Vysockij. Takto prepojenie Vysockij – Nohavica opisuje Milan Dvořák v sleevenote k spomínanému albumu:

„Keď jeden hral Hamleta vo vtedy najslávnejšom moskovskom divadle Na Taganke, druhého zle učili slovíčkam z učebníc. Keď jeden hral svoje piesne nadšeným priaznivcom v nabitých kluboch..., hrmel a chrčal z miliónov amatérskych nahrávok nemožnej kvality v reproduktoroch magnetofónov po celom Sovietskom zväze a už i za jeho hranicami, ten druhý asi svoje piesne spieval nanajvýš ’bláznivé Markétě v podchodu těšínskeho nádraží’“.

Po malých platniach prišli ďalšie albumy, napr. Darmoděj, Osmá barva duhy, V tom roce pitomém, Mikymauzoleum... Cítiť na nich depresiu, badať pocity zo života okolo nás, tak, ako by to malo byť v každej folkovej pesničke na slovo vzatej. Podľa mojej mienky si Nohavicu všimli „masy“ až po vydaní albumu Tři čuníci, ktorým dokázal, že mu nie sú cudzie jednoduché pesničky, ktoré sú však zároveň vtipné a ľúbivé. Zapáčili sa určite mnohým deťom, možno mamičkám, ktoré sa potom vrátili k starším Nohavicovým albumom a našli v nich niečo pre seba. Jaromír Nohavica sa, podobne ako iní významní predstavitelia „nežiaducej pesničkárskej vrstvy“, vždy snažil o vyjadrenie svojich postojov, na čo, prirodzene, prišla cenzúra zo straníckych kruhov. O vytúžených zmenách po ’89 sám hovorí „Vydýchol som si a zhlboka sa nadýchol. Uvoľnil som sa a vyvliekol z pút. To je to najjednoduchšie vyjadrenie. Je mi ľúto každého, komu sa to nepodarilo alebo nedarí.“ (úryvok z rozhovoru v časopise Instinkt). Mňa oslovil najmä jeho predposledný album Koncert z roku 1998. Ide o 23-piesňový koncertný výber z veľkého turné, kde Nohavicovi pomáhala početná kapela, ktorá dala jeho piesňam zaujímavý a dovtedy nepočutý zvukový odtieň. Inak, v kapele mali svoje stále miesto aj „neřezáci“ Vít Sázavský a Zdeněk Vřešťál. Pieseň Mikymauz sa objavila aj tu a práve v tomto koncertnom prevedení ju mám najradšej... Všimnime si aj krásnu „spoluprácu“ Nohavica – Plíhal, dvojica pesničkárov si nielen prispieva textami, ale z času na čas počuť aj piesne o tom-ktorom z nich. Tu je takou Cukrářská bossanova, v ktorej sa vďaka Jarkovi Nohavicovi dozvieme, čo všetko dokáže pojesť Karel Plíhal, čo zo sladkostí má najradšej a čo tvorí jeho klasické raňajky... :) Zaujímavé sú aj Nohavicove rarity, o ktorých možno neviete. Určite neviem o všetkých ani ja, ale videl som unikátne vystúpenia z Porty z čias, keď bola takmer ilegálnou a protištátnou. Za najlepšiu Nohavicovu raritu považujem spomienku na Karla Kryla, odvysielanú niekedy v 1995 v Českej televízii. Išlo o vyše hodinový zostrih z koncertu, na ktorom Nohavica spieval a hral výlučne piesne Karla Kryla, dokonca tie tzv. „šuflíkové“, ktoré sme predtým ani nikdy nemohli počuť...

Po albume Moje smutné srdce prišla na rad spolupráca s Petrom Zelenkom na autobiografickom a zároveň fiktívnom dokumente Rok ďábla. Aj týmto počinom, o ktorom si myslím, že ho treba detailne vidieť niekoľkokrát, aby ste ho celý pochopili, sa Jaromír Nohavica dostal na svetlo sveta onoho „masového publika“. Nech je to však ako chce, Jaromír Nohavica nezapĺňa stránky bulvárov a neobjavuje sa v televízii každý druhý deň. Jeho koncerty nemajú masovú propagáciu, rádiá sa nepretrhnú v hraní jeho piesní, no napriek tomu všetkému je jeden z najpredávanejších a najobľúbenejších českých hudobníkov. Zaslúži si priania k narodeninám a prajem mu teda, nech mu okrem zdravia vydrží aj typický „pesničkársky pohľad na svet“ a nekonvenčný prístup k stokou páchnucemu šoubiznisu.

Matej Lauko

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu