Krst albumu Zuzany Mojžišovej v slovenskom rozhlase

Ráno sa začalo strašne, nástupom do práce. Práca mi išla ako vždy pomedzi ruky, ešte že tam funguje rádio. Áno práve ono to bolo, čo sa mi vľúdnym hlasom v ťažkých chvíľach života prihovorilo, že toho dňa bude v Komornej sále Slovenského rozhlasu hrať a spievať Zuzana Mojžišová a jej družina. Musím sa priznať, že nie som znalcom Zuzaninej tvorby, lepšie povedané, nikdy som jej produkciu nepočul, no bolo mi známe, že hrá folk, a jej meno sa mi do uší dostávalo pomerne často. No sluch môj spozornel, najmä keď zazneli zvučné mená slovenského hudobného neba, ako Andrej Šeban, Oskar Rózsa či Martin Valihora. Úsmev sa mi na tvári vyčaril a s potom v čele som napätý očakávaním rátal hodiny do siedmej hodiny večera, až nadišla tá chvíľa.

Vchod do jedinej slovenskej pyramídy, ktorú stavebné plány, žiaľ, mali slovenskí stavitelia naopak, bol pre mňa otvorený aj vďaka tomu, že som si poobede stihol kúpiť lístok. V sále bolo plno až preplneno, čo sa odrazilo aj na miestnom ovzduší, ešte že sme si všetci pred koncertom nedali nejakej slovenskej fazuľovej. Sála šumela, mal som pocit, že keby bolo možné, ľudia visia aj na mikrofónoch, čo trčali zo stropu. Pódium bolo komorne zapratané. Dorazili VIP. Dám prednosť žene, vo všetkých slova "zmysloch" Ive Bittovej, a muzikantovi, ktorého snáď ani netreba predstavovať Mariánovi Vargovi. V prvom rade ďalej zasadli aj ďalší, ktorý sa na tvorbe tohto albumu podieľali a v nesmiem zabudnúť na riaditeľa vydavateľstva Pyramída. Svetlá zhasli, šum utíchol a paráda sa začala.

Spoza hrubých červených závesov sa ozvala fujara, potom ďalšia a ďalšia. Až na pódiu stálo päť postáv hrajúcich na kdejaké píštalky, fujarky a spomenuté slovenské fujary. Intro utíchlo a píšťaly v rukách štyroch z nich vystriedali iné nástroje. To už na pódium prišiel aj vodca tejto družiny, no nie despotický kapitán, lež nežná žena, ešte nežnejšie, no slušivo, odetá Zuzka Mojžišová. Chopila sa žezla i zanôtila rezkú ľudovú nôtu. Sedeli sme a zvedavo načúvali. Ľudovka vám to bola veru nezvyčajná, a tu potvrdili zvučnosť svojich mien aj huslista Stano Palúch a Rasťo Andris, ktorý na koncerte obsluhoval to pískajúce všeličo, čo by som sa vďaka môjmu hudobnému analfabetizmu ani len nepokúsil pomenovať. Snáď len fujaru som spoznal. No vskutku pekná ľudovka, aj by snáď krajšou bola keby nebyť tej otravnej kamery, čo mi priamo do očú chvíľu svietila. Zuzka nás počastovala vskutku výborne zvládnutými rôzno- druhmi nárečí slovenských, čo ľudovým námetom textov len na kráse pridalo. Neviem, či to len moja potucha, či vskutku naším Československým svetadielom sa taká móda rozniesla, že ľudové piesoňky sa s kdejakými modernizmami pretkávajú. No nič v zlom, Boh chráň. Pravda na tom záleží, ako to kto zmuzícíruje. No a táto muzika , poviem vám, paráda. Tu husle do jazzu zalietli, tu píštala rozkvitala, no gitara čo v rukách Andreja Šebana divy vyvádza, zatiaľ len poslušne ostatných doprevádzala. Aj pán Rózsa, pod ktorého producentskými krídlami sa toto dielko zrodilo, len bravúrne sprevádzal. A veru práve kvôli tomu, že ako si s ľudovkou títo dvaja poradia som ta šiel.

Energia v sále rástla a môj tep mali páni s pódia plne pod kontrolou. Rasťo Andrisovie, už i na drumbli čo to, aj gajdy do ruky vzal, a veru ani Šeban na seba nedal dlho čakať a spolu s Palúchom si sólo zahrali za rytmických hračiek Valihorových. A tu sme už boli pri piatej pesničke večera, v ktorej si Andrej vynahradil všetko to, čo doteraz zameškal a počastoval nás, najmä na radosť Mariána Vargu, až psychedelickým sólom. Šiestou piesňou nás Mojžišovej družina vlákala do temna nočnej ulice, no tu už trhali sa putá s piesňou ľudovou, za ruku s ňou sa už držali len spev a fujara i jazzom začal večer zaváňať. Za pravdu mi dal aj Stano Palúch a z huslí vyžmýkal čo to dalo, zmohol som sa len na poznámku "zviera". Po chvíli čo sa Zuzka k slovu dostala, a tragédiu bráneného sobáša dopovedala, všetci sa kamsi do iných svetov obrali. Rasťo sa znovu vyparádil, aj Andrej sa pobral a poviem vám ďaleko, kamsi do gitarového tranzu, miestami mi jeho sólo pripomínalo šialenstvo. Po všetkých tých melodických bláznovstvách, popreberal zasa rytmy Valihora. Radosť ho vidieť za nástrojom, ako si hranie užíva. Tu hudba stíchla i krstiť sa počalo.

Krstní otcovia: Marián Varga & riaditeľ vydavateľstva Pyramída. Mama krstná: Iva Bittová. Pred samotným krstom, Zuska Mojžišová nezabudla ani na ľudí, ktorí pri narodení tohto vskutku vydareného projektu v štúdiách stáli a čakali na jeho "prvý plač". Spomeniem aspoň tých čo som si stihol zapamätať, a to hudobníkov Buriana, a Kruhliaka. Krstilo sa piesňou a krstila Iva Bittová, ako inak ako na ľudovú nôtu, no s typickým Bittovským akcentom. Všetko by vskutku krásne bolo, keby istý fotoaparát do toho všetkého nepípal a nešťukal. Nuž médiá Bittovou od začiatku koncertu odmietané, si na svojej povesti veľmi nepolepšili. Po krste hralo sa ďalej. Ďalšia pieseň dýchala nostalgiou, pomaly prešľapovala z nohy na nohu, a tu zrazu prvý raz čo je slovenský rozhlas rozhlasom, som počul v ľudovke aj jamajské ska. Pomalá, k spánku vábiaca muzika, sa razom dala do behu. Ej veru zaťažko mi bolo len tak na zadku obsedieť. No keď som sa už pred muziku chystal, zasa v behu ustala. Takto ti ma asi tri krát napálili, no to už ma k stoličke prikuli ďalšie Šebanove šialené improvizácie a Andrišove parádičky. Po tomto skvelom zážitku, ktorých bolo na tomto koncerte neúrekom, začal koncert dýchať koncom. Sálou sa rozozneli tóny známej to rozhlasovej zvučky, zdá sa mi že "Dobrého rána". Musím však podotknúť, že v podaní tejto Zuzkinej družiny, v zložení Andrej Šeban gitara a s ňou spojené bláznovstvá; Oskar Rózsa bassgitara, hlavná pôrodná asistencia, ba až rodič; Rasťo Andris - fúkacie všeličo; Stano Palúch husle a Martin Valihora bicie a perkusie, znela mi trochu lepšie ako z rozhlasových vĺn. Nástroje doznievali jeden po druhom, až ostala len fujara. Ostatní z družiny sa k nej pridali. A tak za hvizdu píšťal a fujár sa pobrali za hrubé červené závesy. No len tak sme im odísť nedali. Sálou burácal zaslúžený potlesk a neutíchol dovtedy kým sa družina späť nevrátila. A tu sme muziku na hruškách nachytali, ako prídavok totiž opakovali prvú pesničku.

Nuž čo tam potom. Dodám už len že s touto družinou môže byť Zuzka Mojžišovie nadmieru spokojná, a keď niekde budú hrať, nenechajte si to ujsť.

Stano Kalman
autor je pesničkár

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu