Lodenica 2006 mojím pohľadom - 1.časť

Priznám sa hneď na začiatku a bez mučenia, že tohoročnú Lodenicu som nesledoval tak pozorne, ako jej minulé ročníky. Dôvodov som mal viacero. Od organizátorov som dostal príležitosť pomôcť pesničkárom tým, že zorganizujem a dramaturgicky zabezpečím ich účinkovanie na komornejšie ladenej scéne, ktorá bude zdieľať jedno pódium s divadelníkmi. Spočiatku sa mi to veľmi nepozdávalo, lebo ješitnosť pesničkára čnela nad racionalitou takého riešenia. Rozhodol som sa však, že sa do toho predsa len pustím a spolu s hlavným dramaturgom festivalu Ferkom Grebečim a zástupcom divadelníkov Mišom Nikodémom sme nakoniec dospeli ku programu, ktorý bol prijateľný pre všetky zúčastnené strany.

Z roku 2005, kedy sme prvýkrát a na poslednú chvíľu zorganizovali tretiu lodeničiarskú scénu, vtedy s názvom Hyde park Soirée sme vedeli, že budeme musieť urobiť niekoľko zmien, ktoré by prispeli k zvýšeniu atraktivity takejto scény. Stalo sa a tohoročná divadelno-pesničkárska scéna sa vzdialila od hlavného pódia do protiľahlého rohu areálu kempu. Spolu s kvalitným ozvučením to prispelo k tomu, že ako divadelníci a pesničkári, tak ani samotní diváci už neboli rušení hlukom z hlavného pódia umiestneného v aréne. Ešte som nespomenul, že táto scéna bola umiestnená vo veľkokapacitnom stane, ktorý bol zárukou koncertovania aj pri prípadnej nepriazni počasia. Uzavretý priestor stanu pomohol vytvoriť prostredie a atmosféru vhodnú pre komornejšie ladené vystúpenia. Poďme však k jednotlivým interpretom. Štvrtkový program začal vystúpením pesničkára Slimáka (inak Imra Bajmóczyho), ktorého piesne presviedčajú čím ďalej, tým viac hlavne strednú generáciu poslucháčov, ktorá si pamätá aj časy minulé. Slimák, podobne ako všetci pesničkári, dostal na prezentáciu svojej tvorby priestor 30 minút + jeden prídavok. Zahral pár svojich romantických protestsongov, zaradil aj piesne o láske v rôznych podobách a nevynechal ani pár humorných "jednoaktoviek". Publikum v tom čase ešte nebolo veľmi početné. Na úvod festivalu to bolo vhodné intro. Pripomeniem ešte, že vďaka absencii moderátorov na pesničkárskej scéne som sa ujal predstavovania jednotlivých účinkujúcich pesničkárov vo štvrtok aj v piatok ja sám. Týmto počinom však nechcem v žiadnom prípade zasahovať do remesla tým, ktorí to vedia. Bola to iba "z núdze cnosť" a úroveň toho môjho "kvázi moderovania" musia zhodnotiť tí, ktorí v tom čase sedeli v publiku.
Po Slimákovi nasledovalo vystúpenie divadelnej skupiny Divadlo Jebiga. Vystúpenia jednotlivých divadelných skupín som však vnímal len okrajovo (pokiaľ mi čas dovoľoval), lebo som mal povinnosti so zháňaním účinkujúcich, informovaním moderátorov o aktuálnom dianí, vybavovaním nekonečného množstva rôznych telefonátov a pod. Po divadelníkoch sa na pódiu objavil toho času martinský pesničkár Peter Piatko. Neviem odkiaľ čerpá tento mladý muž inšpiráciu, no na každom jeho vystúpení počuť nejaké nové piesne, ktoré svojou kvalitou v ničom nezaostávajú za tými, ktoré už Peter stihol uložiť na svoje debutové CD. Publikum už bolo o poznanie početnejšie, no počas celého koncertu sústredene striehlo na perličky v Petrových textoch a tých tam bolo neúrekom. Peter si právom vyslúžil potlesk a nebyť toho, že už bol pripravený ďalší pesničkár, bol by býval schopný hrať snáď hádam až do rána.
Ako ďalší sa na pódiu objavil Martin Zálešák. Tohoto pesničkára som už minulý rok prehováral, aby vystúpil na scéne a zahral pár svojich piesni. Vtedy sa na to ešte necítil, no moje trpezlivé prehováranie počas celého roka nakoniec prinieslo svoje ovocie. Pre tých, ktorí nevedia o koho sa jedná pripomeniem, že Martin je jedným zo zakladajúcich členov bratislavskej skupiny Orbus. V skupine sa podieľa veľkou mierou na rozširovaní repertoáru. Jeho vystúpenie bolo spočiatku poznačené miernou nervozitou, no s pribúdajúcimi pesničkami sa trémy postupne zbavil. Pre mňa osobne je jeho tvorba zaujímavá a dá sa na nej stavať. osobne som mu po koncerte poradil, aby sa pri hraní ešte viac uvoľnil a dal vyniknúť rytmike piesni.
Štvrtkový večer sa pomaly blížil k záveru, keď sa na pódiu objavil nedávny čerstvý držiteľ tvarohového gunára z Kremnických gagov Stano Kalman. Stana si tohoroční návštevníci festivalov pamätajú hlavne vďaka piesni Jožo, v ktorej sa popasoval s tématikou karaoke show Slovensko hľadá superstar. Stano sa za tri roky, čo ho evidujem na pesničkárskej scéne, vypracoval na človeka s vlastným názorom, neopakovateľným štýlom hrania a osobitou poetikou aj lyrikou. Predviedol vystúpenie hodné vyvrcholenia denného programu pesničkárskej scény, za čo si od publika vysúžil právo zahrať pár prídavkov naviac.
Po ukončení oficiálneho programu som sa ako dramaturg rozhodol umožniť zahrať si aj hudobníkom prítomným v hľadisku, ktorí zatiaľ ešte nedostali šancu zahrať si na festivalovom pódiu. Spočiatku to vyzeralo, že sa nikto neprihlási, no nakoniec publikum predsa len spomedzi seba vypudilo na pódium Michala Frtúsa prezývaného Frťo. Tento najprv nesmelo naznačil, že zahrá iba štyri až päť piesní (nakoniec ich zahral tuším deväť). Boli to zväčša úprimné piesne pojednávajúce o vzťahoch teenagerov zahrané vcelku slušnou hrou na gitaru. Frťo by však mal popracovať ešte na svojej textárskej zručnosti a neuškodilo by mu trochu skultivovať aj svoj spevácky prejav. V každom prípade však nesklamal a ja ho chválim za odvahu vystúpiť na pesničkárskom pódiu.
Keďže prítomným poslucháčom bolo v stane dobre a zostalo ich dosť, ktorí chceli aj naďalej počúvať pesničkársku produkciu, začalo sa spontánne jammovať. Štvrtkova jamm session však bola unplugged, lebo zvukári neboli vopred upozornení na takúto alternatívu. To však nebránili tomu, aby sme si spolu s Hadom a Marekom Mačákom spolu zahrali niekoľko nestárnucich folkových aj menej folkových melódií.

V piatok sa program v stane začal už o 15:00, kedy vystúpilo divadelné Komické trio s predstavením Zúvodnenie. Po príznačnom úvode sa na pódium dostali Oli&Lu, ktorí boli v programe pôvodne napísaní na štvrtok, pracovné povinnosti im však dovolili vystúpiť na Lodenici až v piatok. Ich vystúpenie prebehlo v pokojnej atmsfére. Z predchádzajúceho dňa sa po kempe rozniesla správa, že v divadelnom stane sa hrá celkom dobrá muzička a to prilákalo až na prvé hudobné vystúpenie celkom slušný počet divákov. Oli&Lu odohrali v prevažnej miere repertoár, ktorý mohli návštevníci letných festivalov už vidieť, zdalo sa mi však, že ich prejav už bol o poznanie suverénnejší. Pravidelné hranie im pomáha napredovať.
Počas vystúpenia predchádzajúcej dvojice som však musel narýchlo nájsť aj českú pesničkárku Martinu Trchovú a jej skupinu. Tí medzičasom odohrali koncert na hlavnom pódiu a pomaly sa chystali na cestu domov. Našťastie som ich našil včas a ukázal som im cestu na pesničkársku scénu. Martinu som prvýkrát stretol minulú jeseň v Skalici a hneď po jej vynikajúcom vystúpení sme sa dohodli, že príde účinkovať aj na Lodenicu. Pôvodne som ale rátal s tým, že vystúpia iba ako duo, teda spolu s flautistkou Karolínou Skalníkovou. Presvedčila ma, že to bude lepšie spolu s ďalšími dvoma spoluhráčmi – gitaristom Ján Matějom Rakom a basgitaristom Martinom Mrázom. Mala pravdu. Sice zvučenie na pesničkárske pomery takého veľkého telesa trvalo trochu dlhšie, no oplatilo sa počkať. Vystúpenie tejto skupiny prilákalo do stanu ďalšie desiatky zvedavcov a patrilo pre mňa osobne medzi jeden z vrcholov spomedzi všetkých vystúpení, ktoré som na festivale zažil. Prejav celej skupiny bol veľmi kultivovaný, hrali sa väčšinou piesne z Martininho albumu Čerstvě natřeno (2005), ktoré boli oproti nahrávke upravené pre potreby kapely, treba však povedať, že pôsobili veľmi príjemne. Ján Matéj Rak je uznávaný a veľmi šikovný gitarista, ktorý sa v kapele udomácnil do takej miery, že jeho virtuozita dodáva Martiným piesňam ďalšiu nezanedbateľnú pridanú hodnotu. Kapela však nezabudla predviesť aj pár noviniek, napr. Jen trochu jistoty, Jarním vodám, no najviac však zaujal Martinin duet s Jánom Matějom Rakom a jeho gitarou. Na názov piesne si dnes už nespomeniem, no musím pripomenúť, že táto bola o niečo viac jazzová, než tie ostatné a táto poloha ako Martine, tak aj J.M.Rakovi sadla úplne na telo. Martina je autorkou všetkých odohraných piesní, až na jednu, ktorú zahral J.M.Rak a ktorá je z dielne Jaroslava Ježka. Povedať o Martine, že je „folková pesničkárka“ by bolo devalvovaním jej tvorby. Tá sa nesie kdesi na pomedziach folku, šanzónu, jazzu a je do výraznej miery ovplyvnená aj jej výtvarným cítením, ktorého výsledkom je tiež množstvo kvalitných obrazov. Obrazy v piesňach sa plynule prenášali na tváre pozorného publika. Ak by tam aj niekto prišiel s hlavou plnou starostí, po koncerte musel odchádzať v povznesenej nálade. Skupina pridala tri prídavky a nebyť časového skĺzu, diváci by žiadali ďalšie a ďalšie. Všetci členovia kapely po skončení vystúpenia pochválili atmosféru na tejto scéne a prisľúbili, že sa o rok radi vrátia. Už sa teším.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu