Miro Ďuriš v kocke

Ak v lete na festivalovom pódiu uvidíte človeka so zelenou gitarou a s príjemným barytónom a ak sa po jeho boku objaví tmavovlasá dáma, s veľkou pravdepodobnosťou to bude pesničkár Miro Ďuriš z Trenčína a jeho dobrá víla Marianna Ďurišová. Miro Ďuriš vďaka príslovečnej folkáčskej skromnosti dlho odolával verejným vystúpeniam. Od r. 2002 ho však návštevníci folkových koncertov a festivalov môžu sporadicky počuť a vidieť aj na pódiu. A to nielen koncertnom, ale aj divadelnom. Ako začínal pesničkár Miro Ďuriš? Ako si sa dostal k prvej gitare, ak si odmyslíme fakt, že si si ju kúpil alebo požičal...
Tuším mi ju kúpili rodičia. Ale až niekedy na strednej škole som sa v spolupráci so spolužiakom začal učiť prvé akordy.

Ty si začal verejne vystupovať iba nedávno...
Áno, bolo to v r. 2002 v máji v Brezne... Potom som sa v roku 2003 ešte zúčastnil niekoľkých výberových kôl, ktoré všetci dobre poznáme. V lete som bol na Folkovaní pod Skalkou a v novembri v UPC.

Kedy si začal písať pesničky?
Skoro hneď ako som sa začal učiť hrať, ako som chytil gitaru do ruky. Nie že by ma nebavilo učiť sa cudzie pesničky, ale povedal som si, prečo by som nemohol skúsiť vlastné? Určite si vie každý predstaviť, ako vyzerali tie prvé...
Majka: No... to asi nevedia.

Potom si ich dlhé roky česal, kým si sa odhodlal vykročiť na pódium?
Asi tak nejako. Čakal som, kým mi dozrie hlas a kým sa naučím trochu hrať na gitare (aj keď stále ktovieako neviem). Nikdy som nerozmýšľal o tom, že by som s tým išiel na verejnosť, vždy som sa za to skôr hanbil, a keď to Majka niekde spomenula, tak som ju kopal pod stolom do nohy.
Majka: On mi priam zakazoval povedať niekomu, že píše pesničky a že hrá na gitare, a doteraz mi to zakazuje... A zakazuje mi aj rozprávať. (Smiech.)

A potom si ho dokopala ty?
Majka: Mne sa zdalo, že... AU!!! Mne sa zdalo, že tie piesne majú niečo viac do seba. Očarili ma. Ja som si Mira vlastne zobrala len kvôli tomu... (Smiech)

Ako sa potom objavila na pódiu Majka? Zobral si ju tam just – ako odplatu?
Miro: Áno, za to, že si ma zobrala.
Majka: No, on sa mi mstí... Ale nie, ja som sa mu tam trošku nanominovala.
Miro: To bola náhoda, Majka si so mnou začala tie piesne pospevovať, v niektorých pesničkách sa nám to zapáčilo a tie odvtedy spievame spolu.

Veľa ľudí ťa identifikuje podľa farby gitary, vyberal si si ju preto, aby si sa rýchlejšie zapísal do pozornosti?
To mi v tej chvíli vôbec nenapadlo. Vlastne sa mi vôbec nepáčila. Prešiel som niekoľko hudobnín, ale, bohužiaľ, nenašiel som gitaru normálnej farby, ktorá by bola v podobnej kvalite za takú cenu. Tá cena bola fakt dobrá, a tak som neodolal. Nakoniec som sám seba presvedčil, že sa mi páči.

Miro, ty si veľmi skromný človek, ale mohol by si predsa len prezradiť niečo o tom tvojom divadielku...
Pred nejakým časom som dostal takú chuť hrať... hrať divadlo. Vždy sa mi páčili radošinci. Chcel som s pár kamarátmi niečo také urobiť. Tak som si povedal, že niečo napíšeme a skúsime to, napríklad v robote, zahrať pre pár ľudí a vyskúšame, či to bude mať úspech. Potom mi prišiel do cesty jeden inzerát – v Trenčíne jedna slečna zakladala Trenčianske hradné divadlo. Prihlásil som sa na jej konkurz a zobrali ma, a tak som začal tam. Nejaké predstavenia sme odohrali a ja som pokračoval v písaní hry. Ale tú mi tam neschválili, lebo sa tematicky zhodovala s jej hrou. Napísal som inú a tú som neskôr úspešne aj nacvičil, aj odohral – už dvakrát. Mám rád také hry – nech je to veselé, nech to niečo povie, nech sa nad tým ľudia môžu aj zamyslieť a hlavne chcem do toho zapojiť aj nejaké pesničky. V súvislosti s pesničkárstvom som pri písaní hier nadobudol dobrú skúsenosť. Veľmi dobre sa mi potom písali texty piesní. Hrou som si vytvoril tému pre pesničku, pretože pesnička vždy súvisí s dejom hry. Je to jedna z ciest, ako stvorím pieseň.

Ako sa hra volá a o čom je?
Je to taká veršovaná rozprávková paródia s pesničkami. Je o hľadaní akejsi „normálnej krajiny“ (aj hra sa tak volá – „normálna Krajina“). Jednoduchý slovenský chlapec Ďuro pri jej hľadaní prejde Českom, Amerikou, nakoniec sa vráti domov celý zmätený. V tom istom čase sa z Ameriky vyberie do sveta Lucy, aby si našla obyčajného ženícha, keďže je presýtená známosťami so slávnymi partnermi, ktorých kariéra ju vždy odsunie na druhú koľaj. Samozrejme, príde až na Slovensko, kde si s Ďurom padnú do oka a žijú tam dodnes, ak nepomreli. Snažíme si v hre robiť trochu srandu z tej horšej stránky americkej kultúry, ktorú nám tu niekto, nevedno prečo, už dlhšiu dobu systematicky podsúva.

Spomínal si mi, že v Trenčíne sa chystajú nejaké folkové koncerty...
Vzniklo to na základe toho, že divadlo sa celkom páčilo – aspoň mám také ohlasy a na pomery ochotníckeho divadla tam prišlo dosť ľudí. (Okolo stovky, čo je pre naše divadlo dosť veľký počet.) Na základe týchto ohlasov som sa rozhodol uskutočniť môj dávnejší sen. V budove divadla, kde to hrávame, je bistro a je tam celkom dobrá atmosféra. Je tam dokonca pódium a ľudia sú zvyknutí chodiť tam na rôzne podujatia. Bývajú tam síce aj diskotéky, ale myslím, že keď sa ten žáner dopredu stanoví, tak každý bude vedieť, čo od toho môže očakávať. A tam by som chcel spraviť najprv jeden koncert – svoj – kde by som pozval najprv známych a tých, čo boli na tom divadle. A keby to malo dobrý ohlas, tak by som v tom chcel pokračovať. Vždy by som, povedzme, raz za mesiac takéto niečo zorganizoval a pozval by som nejakého pesničkára, pesničkárku, prípadne duo, trio. Teraz chcem spraviť nejaký prvý pokus a ak by sa to vydarilo, tak by som s tým naplno začal až v jeseni po festivalovej sezóne.

Ale väčšinou to tak býva, že keď pesničkári hrajú v takýchto podnikoch, tak je dosť ťažké udržať pozornosť obecenstva.
Majka: Toto nie je krčma, je to pre ľudí, ktorí si tam chcú v pokoji posedieť, nie je to o tom, že muzika hrá a ľudia do toho kričia.
Miro: To je všetko na vyskúšaní. Keď to nepôjde a nebude to ono, budem hľadať nejaké iné možnosti, inú cestu. Vďaka divadlu som sa dostal do kontaktu s ľuďmi z mesta, ktorí sa starajú o kultúru a zatiaľ sa tvária, že sú ochotní pomáhať.

Miro sám nakoniec nahodil tému: rýpanie pesničkárov do spoločenských problémov alebo mali by slovenskí pesničkári písať protestsongy? (To sa k nám už pripojila aj Janka Kúdelová.)
Miro: Na Slovensku mi chýbajú takéto piesne, nehovorím, že všetci musia byť Krylovia...
Janka: ...ale na to musí byť doba.
Miro: Ty si myslíš, že teraz niet proti čomu protestovať? Ľudí tým „protestsongom“ možno pesničkár poteší, lebo si povedia, že to niečo neštve len ich.
Janka: Ja si myslím, že kto by aj mal k tomu niečo povedať, tak sa s tým bojí začínať, lebo automaticky ho budú porovnávať s Krylom.
Miro: To nevadí, veď Kryl bol dobrý, pokojne by som sa s ním nechal porovnávať...
Majka: Mne sa zdá, že slovenský folk je o prerábaných ľudových pesničkách. A nedá sa to porovnať s českým folkom, „naši“ ešte majú všetci čo robiť, aby sa im vyrovnali.

My sa vždy porovnávame s českými pesničkármi, a prečo?
Miro: Pravda, prečo by sme nemali mať svoj vlastný folk?

Majka, prečo si myslíš, že český folk je lepší? Kto z českých folkáčov ťa oslovil tak, že ho pokladáš za merítko kvality?
Majka: Neviem čím to je, je to môj subjektívny názor. Proste sa mi zdá, že českí pesničkári tak akosi lepšie vedia popísať rôzne okolnosti, z ktorých sa tie piesne tvoria. Je tam menej zatrpknutosti, pochmúrnosti a smútku. Napríklad Petr Sedláček, na ktorého koncerte sme boli v Žiline, ma zaujal celkovým prejavom. Okrem dobrých piesní mal k nim aj dobrý pokec, taký zábavný a duchaplný. To isté platí o jeho kamarátovi Zenovi (pozn. red. český pesničkár Tomáš Zeno Václavík). Samozrejme, snáď nemusím spomínať takých machrov ako sú Plíhal, Nohavica a iní.
Miro: Ja len toľko k tomu porovnávaniu: myslím si, že každý človek, keď niečo robí, má svoj vzor a k niekomu sa prirovnáva. Tieto hudobné žánre, okolo ktorých sa točíme, majú v Česku neodškriepiteľne väčšiu tradíciu. Nie je preto ľahké neporovnávať sa s nimi, keď väčšina z nás bola na tom odchovaná.

Ale predsa, toto leto ste navštívili zopár festivalov a slovenskí pesničkári vás určite zaujali, kto konkrétne?
Majka: Ja som bola unesená z Roba Huleja a Jany Máčovskej a tiež sa mi páčil Alvarez.
Miro: Aj mne sa páčili Hulej a Máčovská, ale dobrý bol aj Martin Chrobák – hral na Folkovaní pod Skalkou. A takisto pesničkári Peťo Piatko, Števo Šanta, Peter Lachký. A Bobova diéta! Samozrejme, určite sme mnohých vynechali.

Týmto ďakujem Majke a Mirovi za rozhovor.

Kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu