Nenávidím hudbu

Nenávidím hudbu. Počul som ju vo všetkých najpočúvanejších rádiách, videl v Deke, v Sedmičke, na MTV či na Vive. Vrčala, sľubovala, líškala sa, vyznávala, plakala, nadávala mi, ale napriek tomu som jej ani zamak nerozumel. Nenávidím ju a ona nenávidí mňa, ja ju však môžem kedykoľvek vypnúť. Občas sa však treba zaťať, a tak som sa minule nechal prinútiť k počúvaniu hudby – dokonca naživo.

Bál som sa,
že, hľadajúc ju, zablúdim,
trpel som predstavou,
že ma v živej forme isto zahubí.
Ale išiel som. Posadili ma do čajovne Biela ľalia. Naokolo sa šírila vôňa byliniek, lúhovaných v horúcej vode. Nijaká ľalia tam nebola. Ani okná, ani skutočné stoličky. Iba rozrastajúca sa skupina ľudí, usádzajúcich sa na podlahu: jedni takmer v teplákoch, iní len-len že nie v smokingu. Čudná zostava. Čas do koncertu som si krátil hádaním, ktorí z nich si prisadnú k zatiaľ opusteným vyludzovadlám hudby.

Počítal som so všetkým, ale štvorica, ktorá vystúpila z davu, ma rozosmiala. Ani dvaja z nich si neboli navzájom podobní – toto nemôže fungovať. A tie mená... Prvá, vraj nejaká Laura. Ako môže mať niekto, kto spieva nepopulárnu hudbu, takéto meno? O čo vhodnejšia by bola Jana, Zuzana alebo Mária. Navyše mala okolo krku pevne utiahnutú šatku. To je mi len móda! Pravda, údajne ju mala kvôli chorobe, ale človek vie svoje. Ďalší – Mário. Výzor rockera, hlas poriadne hlbokej studne. Dlhé vlasy, neoholený. Čo si o sebe myslí, že je kríženec Kryla s Beatles?! A zase to meno, ako nejaký taliansky mafián. Prečo nie Karol, Dušan alebo trebárs tá Mária? Hneď za týmito dvoma sedela neMária Katarína, ktorá sa pre zmenu tvárila, akoby iba priniesla na minipódium aparatúru a s ostatnými vlastne nemá nič spoločné. O perkusionistovi ani nehovorím. Nie je ťažké domyslieť si, že Julián má k Márii ďalej ako Mick Jagger k Moravanke.

Bol najvyšší čas včas uniknúť, pretože tu mi bol diaľkový ovládač nanič, ibaže vtom niekto skrútol vypínačom. Čajovňa sa ponorila do tmy a z tmy sa, naopak, vynorila hudba. Čudná hudba; neškrípala, nesľubovala, ba ani mi len nenadávala. Štyria odlišní ľudia vpredu sa ako šibnutím čarovnej dirigentskej paličky začali podobať jeden druhému a svoju podobu nenápadne vnucovali i počúvajúcim. Perkusionista napínal blany a hladil i trestal činel presne v okamihoch, keď si prsty prítomných zľahka poklepkávali po stehnách. Katka sa namiesto strnulej snahy stvoriť hudbu jednoducho hrala s tónmi a z jej prejavu vyžaroval pokoj a radosť. Väčšinu času s niečím šumela a ševelila, zvonila, brnkala a naťahovala predmety, ktoré lovila z tmy. Hotový expert na špeciálne efekty. Ešte aj ten sláčik na akustickej basgitare nepôsobil hlúpo. Laure neodpustím, že nie je Mária a že nezaspievala aspoň jednu pesničku sólovo, pretože pod šatkou má určite viac ako obyčajné hrdlo. A gitaru vie tiež chytiť za správny koniec. A Mário? Tomu sa nejakým tajomným kľúčikom podarilo povoliť hlas a spustiť ho ešte o kúsok nižšie, aby sa zvŕtal až kdesi v našich žalúdkoch a vzápätí vypustil do každej telesnej bunky neškodnú drogu čistého pôžitku z existencie. Po chvíli aj prestalo prekážať, že pre hudbu a iné príčiny akustického charakteru sa dali slová rozoznávať iba s ťažkosťami. No tie, čo som zachytil, boli veselé i smutné, pomalé i rýchle, múdre i hlúpe. Veď ako ľudia, o ktorých boli. Ale neboli to iba Pathetic hypermarket band, kto rozrážal svojimi tónmi tmu.

Na dva až prikrátke okamihy ich prerušila Barbora Hašková – iba so svojím hlasom a gitarou. Na pódium si sadla trochu hanblivo a začala nenápadne. Keby jej hlas nepohol plamienkami sviec, hádam by si ani nikto nevšimol, že už spieva. Upozornení sviecami sme stíchli a nechali ten čistý hlas chvieť sa. A veruže sa chvel príjemne. Raz po slovensky a trikrát mu lepšie rozumeli tí, ktorí si dokázali bez problémov s výslovnosťou objednať čaj s anglickým názvom. Po poldruha hodine sme sa dochveli. Čaje vychladli a tma začínala byť priveľmi intímna. Len čo sa vysvetlilo, musel som odísť na čerstvý vzduch.

Nenávidím hudbu, ale tejto som rozumel aj bez slov. Buď mi v rádiu a na MTV o hudbe klamali, alebo existujú aj iné možnosti. Neviem, hádam budem pátrať ďalej, lebo to naozaj nebolo zlé. Len keby sa aspoň niekto z nich nechal premenovať na Máriu a Mário si nechal ostrihať vlasy...

Walter Mischjewsky
(pozn. prekladateľa – autor „recenzie“ je dávno mŕtvy poľský literát)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu