Niekedy sa viac komentovali noviny ako sa hralo...

Pred nedávnom sme si uvedomili, že na folk.sk chýbajú rozhovory s niektorými kľúčovými osobnosťami našej scény. Neváhali sme a využili príležitosť urobiť rozhovor so Zuzkou Homolovou. Jeho prvú časť vám ponúkame dnes, druhú si budete môcť prečítať zajtra.

Zuzka, pamätáš si ešte na svoju prvú gitaru?
Určite, na tú si pamätám najlepšie. Bola to gitara vytúžená a vymodlená. Vtedy neboli v každom obchode, ako je tomu dnes. Chodila som na strednú školu u nás, v Ružomberku a pamätám sa, že do hudobnín došli gitary. Všetci moji spolužiaci ich chceli, mali sme vek presne na to. Bulharské, za 115 korún a boli proste úžasné. Mame som musela nasľubovať čo všetko budem a hlavne čo nebudem a priniesla som si ju domov. Husle za niekoľko tisíc putovali na skriňu a gitara z vysokými strunami, tvrdým hmatníkom, nezbrúsenými pražcami ma nie a nie odradiť. Folk už vtedy vo svete bežal, ale do našich končín sa dostal len vo forme propagácie ľudí ktorí spievali protivojnové protestsongy. Teda aspoň takto boli u nás predstavovaní Bob Dylan a Joan Baezová.

Odložila si husle kvôli gitare?
Ono tak nakoniec vyšlo, že tie husle jej museli ustúpiť. Je to asi škoda, chodila som na ne 10 rokov a aj som uvažovala ísť na konzervatórium, ale veľmi ma odplašila informácia, že sa tam 10 hodín denne cvičí. Tak som si povedala, že budem niečo iné.

Spomenieš si na svoju prvú vlastnú pieseň?
Ja si texty preberám. A tak som si aj piesne vyberala z tých , ktoré už existovali. Boli to veľmi zaujímavé a dnes aj veľmi cenné veci. Moja škola bol Šlitr a Suchý, takže pesničky z toho obdobia, to, čo vychádzalo na asfaltových 45-kách. Bola som interprét. Moja prvá pesnička... to boli zhudobnené texty, pretože ja si dodnes texty nepíšem, až na jeden jediný, ktorý vznikol keď som mala sedemnásť... Texty len preberám a jeden z prvých, a to malo aj súvis s českou piesňou a divadlom, to bol darček na Vianoce. Volalo sa to „52 hořkých balad“, Nezvalových. To boli vlastne bluesové texty a z nich som si asi 10 zhudobnila a vznikli moje prvé pesničky.

Dalo by sa povedať, že už v tom období ti začali imponovať balady?
To si ma zaskočil, nad tým som neuvažovala, ale je to celkom možné. To je sociálnokritická básnická tvorba, takže väčšinou to bolo o človeku, študentovi, ktorý nemal peniaze, to znamená témy, ktoré zaujímajú mladého človeka a opodstatnenie majú aj dnes. Je to možné...

...aj ľudové balady sú svojim spôsobom sociálny text, len posadený do inej doby.
Áno, určite, ale tie sú založené na tom krátkom epickom príbehu čo sa komu udialo a ako to ten roznášač interpretuje. Čo sa uchovalo a čo si vymyslel.

Spomenieš si na svoje prvé verejné vystúpenie?
To bolo v čase, keď som chodila na gymnázium. Navštevovala som frankofónnu triedu a vo francúzsku existovala veľmi známa a mne dodnes veľmi príjemná speváčka Francois Ardi a mala jeden hit, ktorý je dodnes hitom, volá sa Všetci chlapci a dievčatá môjho veku. Smutná pesnička, samozrejme týkajúca sa puberty, o samote a túžbe. A s touto som vystúpila na maturitnom večierku.

Kedy a ako si sa dostala do Bratislavy?
Medzitým som ešte šesť rokov pôsobila v Prešove na filozofickej fakulte, z toho jeden rok som strávila vo Francúzsku. Odmalička som dosť recitovala zúčastňovala sa rôznych súťaží až po tie najvyššie kolá a to bola ambícia, ktorá sa mi páčila. Fungovala som aj v detskom dramatickom súbore na ĽŠU v Ružomberku. Na fakulte som študovala odbor výtvarníctvo a slovenčina, a čo na tom bolo to najpozitívnejšie, tak to bola existencia veľmi známeho študentského divadla Karola Horáka, ktoré myslím funguje dodnes. Bolo veľmi progresívne inšpirované Karolom, ktorý bol veľký recitátor a znalec poézie, takže od istej formy divadla poézie sa z neho vyvinulo veľmi velehlasné avantgardné študentské divadlo. Tam sa stalo, že po príchode z Francúzska som prišla nadupaná túžbou venovať sa tomu, čomu som pričuchla, to už bola veľká folková, jednak anglosaská a jednaj frankofónna vlna. Vo Francúzsku som so sebou nemala gitaru, tak som to v sebe len uvarila, počúvala som veľa piesní. Po návrate som otvorila skriňu v knižnici a povyberala som adekvátne literatúry tomu, čo som spoznala tam no a to boli slovenské ľudové balady. Bola som posmelená tým, že som videla ako a čo sa spieva vo Francúzsku, banálne, trápne, tragické príbehy, na jednej strane na smiech, na strane druhej veľmi citlivé. Pomaličky som začala vnikať do tej slovenskej vrstvy baladických príbehov. Musím povedať, že pozbieraného je toho chvalabohu dosť veľa, v rôznych variantoch, je to na niekoľko životov.

Na jednej strane štúdium na filozofickej fakulte, ktoré musela byť v tom období ideologicky strážená viac ako iné školy, na druhej strane pesničkárstvo. Ako sa dalo pohybovať medzi týmito dvoma mlynskými kameňmi?
Ja som do školy nastúpila v roku 1966, teda šesťdesiaty šiesty a siedmy boli roky veľmi zaujímavé, hoci z dnešného pohľadu sme boli veľmi smiešni a naivní a tak málo sme si toho užili, ale bolo to tak. To, čo sa vtedy udialo, znamenalo hlavne pre mladých ľudí veľmi veľa. Cez tú vrstvu študentského divadla sa nám pootvorili dvierka aj mimo, zavial sem vietor zvonku a aj my sme sa dostali na rôzne festivaly, dokonca aj za tie „pichľavé“ hranice, na Eurodrámu do Hamburgu. Potom sa to zase pomaličky zatváralo, ale to ja som už bola zo školy vonku. Tie najstrohejšie záležitosti na škole som už nezažila. Všetky perzekúcie profesorov a študentských predstaviteľov...

Z Prešova rovno do Bratislavy?
Áno, pretože som mala dosť známych práve z tej divadelnej éry v rôznych bratislavských podzemiach a kluboch a myslela som si, že to tu bude zaujímavejšie, čo aj bolo. Našla som si tu prácu a pomaly som začala obliezať a obchádzať tie študentské kluby. Musím povedať, že tak ako to bolo aj v bratislavských kluboch, rovnako to bolo aj v Čechách. Skutočne to bola pôda akademická a vo väčšine miest kde sa dali takéto akcie robiť, boli ľudia veľmi aktívni a slušní. To boli také podhubia slobody.

Ako vyzerali chodníčky, ktoré viedli do združení Slnovrat a Šafrán?
Najprv bol Šafrán. To súviselo s tými bratislavskými klubmi. Jedného dňa mi zatelefonoval môj známy z Mladej Gardy (vysokoškolský internát v Bratislave, pozn. red.) a povedal mi, že tam mali istého Jaroslava Hutku a púšťali ho v študentskom vysielaní, študentská pospolitosť bola pomerne dobre informovaná a aj relatívne technicky dobre vybavená. No a tomu Hutkovi púšťali moje piesne a nechal tu telefónne číslo. Na druhý deň som volala Hutkovi do Prahy a takto vznikol tem kontakt. To bolo v roku 1974 a ja som vycestovala do Prahy. Šafrán už bol založený, bolo to voľné pesničkárske združenie ľudí s podobnými ambíciami. Stala som sa dosť pravidelným hosťom hrávaní a prítomným činiteľom toho rozmachu, tiahnutia za pesničkou a rozširovania celého združenia. Vznikali aj problémy, aj medzi nami samými. Potom neskôr aj medzi nami aj mocou. Vznikali hry, úniky, kamufláže. Z dnešného pohľadu zábavné a dobrodružné veci - utekať, schovávať sa, hrať ináč keď sa vedelo že tamten je fízel... Je asi aj všeobecne známe ako Šafrán skončil, že ho vtedajší systém prakticky rozprášil, do vonkajších i vnútorných emigrácií. Zaujímavé je, že v tom období bola tá moc u nás akoby benevolentnejšia, pretože tu stále fungovalo to študentské podhubie a z toho vznikol aj Slnovrat. Bol to akoby druhý dych a boli takí láskaví, že ma zavolali medzi seba a dovolili mi s nimi vystupovať, to bolo pre mňa veľmi príjemné a konieckoncov dobrý dôvod aby som znovu aktívne začala hrávať. Bolo to veľmi zaujímavé a jednoduché prísť do hotového prostredia... Celkom vážne. Je jasné, že tá pospolitosť bola naviazaná na stav, ktorý vznikal zrkadlením doby. Každý týždeň bolo čo rozprávať a čo čítať, najmä výstrižky z novín a to bolo náramne zábavné. Niekedy sa viac komentovali noviny ako sa hralo.

Čo pre teba znamenali koncerty u Rolanda?
To sú presne tie koncerty o ktorých hovorím. Dnes neviem pochopiť, že v Bratislave nie je kde hrať, nie je priestor. V kontraste s českými klubmi ktoré elegantne existujú a veľa ľudí sa tým živí, ako aj umelcov a interprétov, je to nepochopiteľné. Roland je jedno miesto na ktoré si veľa ľudí veľmi rado spomína. To neboli len koncerty Slnovratu, to bolo aj divadlo, kde som hrávala v konštelácii Peter Belan, Ivan Hudec a Jaro Filip a pár ďalších. To bolo obdobie, kde sa u Rolanda hralo každý deň, každé divadlo malo vyčlenený priestor. Klientela bolo možno aj spoločné a nakoniec sme sa aj sami boli publikom a chodili sme fandiť našim kolegom keď mali premiéry a naopak. A oni vedeli, že v piatok je deň Slnovratu. Bolo to veľmi jednoduché - otvorená pivnica s neviemkoľkými schodami, kamarátka zamestnaná o dve poschodia vyššie nám od nej dala kľúč, vedeli sme, že o desiatej tam už nesmieme byť aby sa obyvatelia domu nesťažovali, takže sme sa vždy snažili minútu pred desiatou nachádzať sa na námestí. Kľúč sme strčili pod rohožku, a išlo sa do krčmy, či vinárne, respektíve domov. Hrozne jednoduché... Keď sme od tej našej kamarátky dostali avízo že sa chystá kontrola, tak sme museli povyťahovať schválené scenáre toho sa držať. Aj divadlá aj pesničkári. Mali sme proste oznámené, že príde pani v kožuchu s pánom v klobúku a máme sa držať pôvodného scenára a nekomentovať napríklad tie výstrižky z novín. Všetko prebiehalo dobre a fungovalo sa tam takto niekoľko rokov.

pokračovanie zajtra...

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu