OBJATIE NICKA VUJICICA CEZ TISÍC OČÍ

OBJATIE NICKA VUJICICA CEZ TISÍC OČÍ

 

            Dňa 11.9. 2010 ma objal Nick Vujicic, 27 ročný muž, ktorý sa narodil v Austrálii a svojim zmýšľaním o živote je príkladom miliónom ľudí na svete. Jeho objatie bolo krásne, priateľské, neočakávané a nezabudnuteľné. Nick Vujicic je mimoriadne sympatický človek s nádherným srdcom a s krásnym zmyslom pre humor, ktorým poukazuje na svoje fyzické nedostatky. Citujem: „ Tak som sa hrozne bál, až sa mi roztriasli kolená a potili sa mi dlane.“

Alebo: „Mám skočiť zo stolu? Áno? Chcete to vidieť?“ Vtom sa Nick zasmial a vraví: „Nie neskočím, ešte by som si mohol zlomiť ruku.“

Objatie Nicka Vujicica pocítilo viac ako 350 000 ľudí v 38-mich krajinách sveta. Jeho objatie je plné lásky k objímajúcej osobe. Nick vraví: „Prial by som si objať všetkých, pretože každý potrebuje objatie. Keď objímam dospelých, tak ma manželia nechávajú objímať svoje manželky, pretože vedia, že sa ich nebudem dotýkať, ale vždy keď sa s niekým objímam, tak sa bojím, že ma raz niekto zodvihne zo stolu a odnesie si ma domov.“

Napriek tomu, že má Nick len 27 rokov, pozná ho viac ako 800  miliónov ľudí na celom svete. Nick dokáže svojim slovom rozosmiať ale aj dojať k slzám davy ľudí, ktoré sa zúčastňujú jeho prednášok, prostredníctvom ktorých dodáva ľuďom vieru a motivuje ich, aby si vytýčili svoj cieľ a neotáčali sa k nemu chrbtom, ale kráčali krôčik po krôčiku smerom k nemu. Nezáleží na tom, ako fyzicky vyzeráte, koľko máte peňazí, ale či ste šťastný vo vnútri, či máte vnútorný pokoj.

 

Nick Vujicic vraví:

-          MÁME VOĽBU – BUĎ MOŽEME BYŤ VĎAČNÍ ZA TO, ČO MÁME, ALEBO BYŤ NAHNEVANÍ, ŽE NIEČO NEMÁME.

-          PREKÁŽKY SA ROVNAJÚ PRÍLEŽITOSTIAM. POZERÁME SA NA PREKÁŽKY AKO NA NIEČO ČO JE PREKÁŽKA. NEPOZERAJTE SA NA PREKÁŽKY AKO PREKÁŽKY, ALE AKO NA PRÍLEŽITOSTI NA RAST.

-          NÁDEJ JE VŽDY, AJ KEĎ JU NEVIDÍTE. KEĎ STE NENI SCHOPNÍ JU VIDIEŤ, TO NEZNAMENÁ, ŽE TAM NIE JE.

-          NEVIETE ČO MÔŽETE DOSIAHNÚŤ, KÝM TO NESKÚSITE.

-          NIKDY NEVIETE ČO JE ZA ROHOM, POKIAĽ ZA TEN ROH NEZÁJDETE.

-          NÁJDITE SVOJU HODNOTU, NÁJDITE SVOJ ZMYSEL, SVOJE POSLANIE A SVOJU ŽIVOTNÚ DRÁHU.

 

Nick Vujicic dňa 11.9. 2010 svojou prednáškou v Bratislave otvoril oči mnohým ľuďom a hlboko sa dotkol ich sŕdc. Myšlienky, adresované slovenskému publiku, boli myšlienkami človeka, ktorý každé vyslovené slovíčko myslí úprimne a želá si aby jeho slová pomohli miliónom ľudí na svete. Ale nevraví len pomáhajte a dávajte, ale sám dáva. Ako 19 ročný zobral svoje úspory a dal ich africkým deťom, ktoré prišli o rodičov. Dal si obrázok africkej sirôtky na stenu, aby ho mal stále pred očami. Vraví: „Ak chcete niekomu pomôcť, dajte si jeho fotku na stenu, aby ste mali na pamäti na čom robíte. Ja mám vo svojej kancelárii obrovskú mapu sveta, pretože mi to pripomína kvôli čomu žijem. Cestovať po svete a pomáhať ľuďom.“

 

 Nick Vujicic dáva tisíce dolárov na charitu a pomáha v oblastiach, kde sa ľudia nie vlastnou vinou ocitli na dne hlbokej priepasti, z ktorej sa zdá, že nie je možné uniknúť. Nick svojimi životnými úspechmi dokazuje, že keď človek verí v dosiahnutie svojho cieľa, je možné robiť zázraky.

 

 

THE BUTTERFLY CIRCUS –MOTÝLI CIRKUS

 

            Nick Vujicic motivuje ľudí k dosiahnutiu cieľa a splneniu si sna aj prostredníctvom krátkeho filmu THE BUTTERFLY CIRCUS – Motýli cirkus, ktorý si spolu s ďalšími videami z jeho života na YOU TUBE prezrelo niekoľko miliónov ľudí.

 

Myšlienka filmu je veľmi hlboká a oslovila ľudí na celom svete. Človeka bez rúk a nôh ukazujú ako atrakciu. Ľudia sa mu smejú a deti hádžu po ňom jablká. Will, hlavný predstaviteľ filmu, ktorého stvárňuje Nick Vujicic, počúva každý deň ponižujúce slová: „Páni a dámy, poďte sa pozrieť na muža bez končatín! Boh sa k nemu obrátil chrbtom. Poďte sa pozrieť na omyl prírody! Je to vôbec človek?“

Nick krásnou mimikou tváre vyjadruje nesúhlas s takýmto životom a v jeho očiach je prekvapenie s otázkou: „Prečo? Prečo sú ľudia, ktorí ubližujú slovom, ktorí urážajú človeka kvôli fyzickému vzhľadu?“  Napokon útekom, od človeka bez srdca, chce zmeniť svoj osud a vyberá si  Motýli cirkus.

Vo filme je niekoľko nádherných scén. „Motýli cirkusanti“ sa k Willovi správajú ako k seberovnému a nedávajú mu najavo jeho hendikep. Najprv to nechápe, prečo mu nepomôžu. Jeho prosby dostať sa na druhý breh zanikajú v hukote rieky. A tak to musí skúsiť sám. Nasleduje hrozný pád  na skalu. Na volanie o pomoc dostáva odpoveď: „Ty to zvládneš.“ „Ale ako? Ako to mám  zvládnuť?“ A to je práve tá chvíľa, keď nemáš okolo seba nikoho kto by ti pomohol a ide ti o život, musíš prekonať prekážky a pomôcť si sám. A Will sa snaží všetkými silami „postaviť“ na kameni, aby mohol „kráčať“ k rieke. Napokon sa mu to podarí a nadšenými výkrikmi radosti dáva najavo čo dokázal. Tento moment filmu na mňa tiež veľmi zapôsobil. Nick sa tak nádherne tešil,  z jeho tváre sálalo odhodlanie nevzdať sa, ale vzápätí sa šmyknutím ocitá vo vode a jeho „telíčko“ padá až na dno hlbokej rieky. A v tomto okamžiku  nasleduje opäť krásna scéna, keď mu všetci „motýli cirkusanti“ utekajú na pomoc a boja sa oňho. Vtom sa Willova hlava objavuje nad hladinou rieky a všetci prejavujú nadšenie, že sa Will dostal z dna rieky nad hladinu.

 Nick Vujicic svojimi prednáškami ukazuje ľuďom cestu „AKO VYPLÁVAŤ Z DNA RIEKY NAD HLADINU.“

Slovami: „Vaše oči uvidia tú najodvážnejšiu dušu. Uvidíte skok z výšky niekoľkých metrov do nádrže vody“, sa film blíži k záveru. Všetci sledujú, či je vôbec možné aby niekto dokázal takýto životu nebezpečný skok. A Will skáče, šplechot vody a vzápätí vyplávanie z dna nádrže nad hladinu. Nasleduje obrovský potlesk ľudí, ktorí sa Willovi nedávno posmievali za jeho fyzický stav a teraz ho obdivujú a vážia si ho, pretože svojim skokom dokázal, že aj keď sa niečo zdá nedosiahnuteľné, nemožno sa vzdať a treba kráčať k svojmu cieľu. Cez dav ľudí sa k Willovi prediera chlapček o barlách a objíma ho. Jeho matka mu so slzami v očiach ďakuje, pretože svojim odvážnym skokom povzbudil aj jej syna.

            Na základe vzhliadnutia tohto krátkeho životného príbehu, ako nám Nick povedal sa veľa ľudí rozhodlo zostať na tomto svete a neriešiť vzniknuté problémy samovraždou.

 

NICK VUJICIC ROZPRÁVA O SAMOVRAŽDE A O SVOJOM ŽIVOTE

 

            „Keď som mal 10 rokov, tak som sa pokúsil o samovraždu. Nechcel som byť príťažou pre rodičov. Nemal som pocit, že je pre mňa nejaká budúcnosť, žiadne šťastie, len byť zosmiešňovaný. Nevidel som zmysel života. Začal som veriť tým klamstvám: „Nie si dosť dobrý! Budeš vždy príťažou pre ľudí okolo teba! Nikdy sa neoženíš a keby si sa aj oženil tak si nezatancuješ s nevestou. Nemáš ruky, aby si chytil nevestu za ruku. Nebudeš schopný zdvihnúť deti, keď budú plakať! Vzdaj to, vzdaj to! Nie je nádej.“ A na toto som myslel. A keď nevidíte nádej, tak sa chcete vzdať, aj keď nádej je vždy, aj keď ju nevidíte. Keď som sa tretí krát otočil vo vani, tak som si uvedomil, že by som rodičom spôsobil ešte väčšiu bolesť. A tak som tu.“

V roku 1990, som bol prvý postihnutý chlapec, ktorý bol zapojený – integrovaný do verejnej školy medzi zdravé deti. Bolo to ťažké kvôli šikanovaniu. Deti sú deti. Budú si uťahovať z čohokoľvek. Ja  ako dieťa  keby som videl niekoho bez rúk a nôh  tiež by som mal z toho senzáciu. Malé deti na mňa „čumia“ a rodičia im vravia aby sa nepozerali a ťahajú ich preč odo mňa. Raz sa jedno dievčatko pozeralo  a usmievala sa na mňa. Nechápal som prečo sa smeje a ona prišla ku mne a vraví: „Ty si z nás robíš iba „srandičky.“ Iné dieťa tiež na mňa dlho neveriacky „čumelo“ a potom vraví: „Aspoň, že máš hlavu.“

Nick na otázku, ktorý je jeho najobľúbenejší deň v živote odpovedal:

„Obľúbených dní v živote mám veľa. Prvým dňom je, keď som mal 15 rokov, tak som čítal v Biblii, že Boh má program pre slepcov. Tak som z toho usúdil, že má plány aj pre mňa a nepotreboval som vedieť aký je ten plán, len som potreboval uveriť, že ten plán so mnou má. A ja som tomu uveril celým svojim srdcom.“

Druhým mojim obľúbeným dňom je deň, keď som v 19-tich rokoch prednášal 300 tínedžerom, bol som veľmi nervózny až sa mi triasli kolená. Po troch minútach  polovička dievčat plakala. Jedno dievča neprestávalo plakať a spýtalo sa ma, či ma môže objať. Šla dopredu, objala ma a zašepkala mi: „Ďakujem, ďakujem, ďakujem, nikto mi doteraz nepovedal, že som krásna, nikto mi nepovedal, že ma miluje.“  A to ma inšpirovalo a v ten deň som si uvedomil, že kvôli búrke sa nezastaví váš život. To, že nie ste schopní teraz utíšiť búrku  vo vašom  živote neznamená, že by ste neboli schopní utíšiť búrku  v inom živote. Ak nemáte priateľov, tak buďte priateľom. Ak ste nedostali zázrak, tak sa staňte zázrakom.“

Nick učí ľudí uvedomovať si hodnoty života, vraví: „Zajtrajšok nie je nikomu prisľúbený. Každá minúta, ktorá ubieha je minúta bližšie k môjmu poslednému nádychu. Videl som utrpenie, zneužívanie, bolesť vo svete. Bol som na hotely kde lietali bomby, bol som v lietadle a havarovali sme. Nikto nevie či sa vrátim domov. Možno nie, ale pre mňa je to v pohode, pretože som akurát dnes hovoril so svojimi rodičmi a ľudia, ktorých milujem vedia, že ich milujem.“

Nick veľmi pekne rozprával o matke svojich  budúcich detí: „Ja viem, že v správny čas ona príde a naše srdcia budú pripravené.“

Na záver Nick použil jemu typický humor: „Prial by som si objať vás všetkých, ale odpadli by mi ruky.“ Potom Nicka preniesli na elektrický vozíček, aby mohol ísť objať 5 ľudí, ktorých si v obecenstve vybral. V predných radoch sedeli mladí ľudia, ktorí sa nepriazňou osudu ocitli tiež na vozíčku. Nasledovali úprimné objatia a záverečný obrovský potlesk človeku, ktorý má v živote ešte veľké plány.

 

NICKOVA KNIHA „ŽIVOT BEZ HRANÍC“ a „TISÍC OČÍ“

 

Nick Vujicic chce osloviť čo najviac ľudí na celom svete a preto sa prihovára ľuďom nielen prednáškami, filmom či prostredníctvom televízie  a internetu, ale od 26. septembra aj prostredníctvom  knihy, ktorá mu v tento deň vyšla v Amerike pod názvom „Život bez hraníc.“ Ako vraví nie je to autobiografia, ale obsahovo je motivačná a princípy úspechu rozoberané v knihe sú aplikovateľné pre každého. Podtitul knižky je „Ako žiť úplne smiešne nádherný život.“

Verím, že Nickova kniha uzrie svetlo sveta čo najskôr aj u nás na Slovensku. Jej krst prebieha v týchto dňoch v ďalekej Amerike. Ktovie akú formu krstu si Nick vybral. Pozorne budem sledovať jej prvé „krôčiky“. Nick je jej autorom – otcom, a tak obrazne povedané je to Nickovo „prvé dieťa.“ Ak sa podá na svojho „stvoriteľa“, tak sa dostane do rúk čitateľom na celom svete.

Dňa 11. septembra, som Nickovi Vujicicovi podarovala mojich „TISÍC OČÍ-THOUSAND EYES“, knižku ktorej som autorkou. Kniha je obsahovo zameraná na citlivú tému. Prostredníctvom úsmevných fotografií, maľovaných obrázkov a krátkeho textu  približuje svet ľudí, za ktorých štvornohý priateľ človeka vidí, počuje a chodí.  Veľa ľudí našlo zmysel života práve vo chvíli keď zistili akú veľkú pomoc im dokáže či už vodiaci, asistenčný alebo pes terapeut preukázať. Touto knižkou som sa snažila prelomiť určitú bariéru nevedomosti zdravých ľudí, ktorí žijú vo svete, kde je všetko samozrejmé – vidia, počujú, chodia a neuvedomujú si, že to čo je pre nich samozrejmé je veľkým  snom  pre tých, ktorí nevidia, nepočujú a sú na vozíčku. Snáď si knižku o niekoľko rokov prelistujú Nickove deti a Nick im porozpráva o návšteve Slovenska.

Po skončení tlačovej konferencie som pristúpila k Nickovi a s trošku trasúcim sa hlasom som mu prečítala venovanie v knižke s poďakovaním  za jeho krásne slová a za to, že prišiel medzi nás na Slovensko. Musela som sa k Nickovi trošku zohnúť, aby som bola v úrovní jeho očí. Nick sa krásne úsmevom poďakoval,  mierne sa ku mne naklonil a nasledovalo 3 x „cmuk“ a objatie. Pri objatí som cítila tlkot Nickovho srdca a zdalo sa mi akoby sme sa objímali celú večnosť, hoci to bola len maličká chvíľočka. Ešte teraz cítim na mojom líci Nickovo jemne „šmirgľavé“ líčko, nakoľko si necháva narásť bradu a fúzky čo mu veľmi pristane.

Mojím TISÍC OČIAM ďakujem za to, že ma dňa 11.9. 2010 objal Nick Vujicic, mladík, ktorý zobral osud do svojich rúk, aj napriek tomu, že sa narodil bez rúk, kráča oproti svojmu vytýčenému cieľu, aj napriek tomu, že sa narodil bez nôh, objíma ľudí a kráča do ich sŕdc, aby im pomohol „vyplávať z dna rieky nad hladinu.“

 

Veľké poďakovanie patrí organizátorom podujatia Ticketstream,  pani Lucie Jelčovej, prekladateľovi Markovi Dzirasovi  a všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, že Nick Vujicic prišiel k nám na Slovensko.

                                                                           tisicoci

Bratislava 28.9. 2010                                     Soňa Macejáková

                                            0902-047885, www.tisicoci.wz.cz, tisicoci@gmail.com