Pathetic Hypermarket Band: ... kto je na víne

Pathetic Hypermarket Band má na slovenskej pesničkárskej scéne už od začiatku trochu zvláštne postavenie a to zrejme hneď z niekoľkých dôvodov. Objavia sa všade, kde sa len trochu dá hrať, je okolo nich živo (internetové diskusie okolo a s PHB je radosť čítať :-)), v čase skôr pokojného a kamarátskeho slovenského folku môže byť istej miery provokatívna póza PHB pre niekoho príjemným osviežením, pre iného zas nepríjemným vyrušením (ale život je už taký...), a v neposlednej miere je to zvuk a tvorba skupiny, ktorú si ťažko s niečím zameniť.

V poradí druhé CD, ktoré PHB krstili na tak hojne diskutovanom dvojkoncerte s Pepom Nosom, by zrejme malo byť uzatvorením a zbilancovaním jednej etapy v histórii kapely. Usudzujem tak aj z toho, že z pätnástich skladieb tohto cédečka dve tretiny tvoria staršie piesne, ktoré už boli nahrané na demonahrávke Touto cestou kráčal Ybaboch. Ale keďže sú to piesne, tvoriace základ repertoáru kapely, je dosť pochopiteľné, že sa ich rozhodli znovu prearanžovať a nahrať (overdubbovať?) v terajšom zložení, ktoré sa dá považovať za ideálne. Príchodom Stana Kalmana sa do skupiny dostal ďalší výborný muzikant a jeho hra na basgitare je presne to, čo kapela potrebovala – v potrebnej miere ženie muziku vpred a zároveň melodickou linkou dopĺňa ďalšie nástroje. Na nahrávkach pribudli nástroje, farby, priestor...

Pesničky PHB, najmä tie pomalšie alebo komornejšie, sú do veľkej miery muzikantskou záležitosťou. Mário Polónyi je technicky zdatný a invenčný gitarista, príjemne dráždivú kombináciu akustických gitár a akordeónu už dokázali oceniť a zužitkovať aj iní muzikanti a kapely, a navyše akordeonistka Katka Žilová naozaj nerobí svojim nástrojom (a hrou) len zvukové krovie. Takisto gitarové podohrávky a medzihry, preplietanie jednotlivých nástrojov a jemné perkusie v piesňach ako Rozpaky, Hora, Ticho alebo List sú naozaj záležitosťou pre fajnšmekrov, u nás nie často videnou a slýchanou. Aranžérske jemnosti, ktoré poslucháč ocení na CD, sa však môžu stať kameňom úrazu na koncerte, kde pravdepodobnosť adekvátneho ozvučenia sa zväčša limitne blíži k nule (to je však len konštatovanie na základe skúseností a nie rada, aby kapela začala robiť metal).

Autorom väčšiny skladieb PHB je Mário Polónyi. Jeho texty evidentne neslúžia len ako podklad pre noty – na to dokážu byť príliš znepokojivé a plné ponurých obrazov. Ako zdroj optimizmu by si ich človek asi nevybral, ale o to Máriovi zrejme ani nejde. Viaceré sú evidentne autobiografické alebo prinajmenšom odrážajú autorove videnie a pociťovanie sveta, často sú otvorené a nedopovedané, umožňujú rôznu interpretáciu. Nemusím sa s nimi vždy stotožniť, ale aj napriek tomu je mi jeho zámer oveľa pochopiteľnejší a texty oveľa bližšie, než mnohá nezáväzná textárska vata, s akou sa občas stretnem aj vo folku.

Na druhej strane však v nich – najmä v porovnaní s najstaršími Máriovými pesničkami - stále častejšie pozorujem chuť hrať sa so zvukom, s farbou slova: „V strede mena stena / v strede steny ženy // v strede hora hora / v strede hory horí„ (Hora). Úplne najideálnejšia kombinácia je, ak sa textové „posolstvo“ stretne so „zvukom“ slova – vtedy sa slovo stáva ďalším hudobným nástrojom a náladotvorným prvkom bez toho, že by bolo zdegradované len na výplň (Človek).

Jedinou výnimkou z pravidla takmer výhradného výhradného autorstva na cédečku (ale tuším aj v terajšom repertoári PHB) je pieseň Skorocel (autorka Katka Žilová). Táto krehká miniatúra je výborným a žiadaným protipólom Máriovým sebaspytujúcim skladbám a dúfam, že nebude ani jej posledným príspevkom.

Takže - PHB majú výborné cédečko, ktoré len potvrdzuje ich osobitné postavenie aj povesť svojrázneho a originálneho folkovo-alternatívneho zoskupenia. A verím, že ďalšie CD už prinesie samé nové skladby, pretože PHB ešte ani zďaleka nie sú v pozícii starých bardov, ktorí musia recyklovať staré pesničky.

Miloš Janoušek

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu