Pesničkári v UPC III. – BA, 11.3.2003

Podobne ako úspešné filmové tituly začína aj projekt pesničkárskych koncertov na mínus druhom poschodí bratislavského mlynskodolinského UPC naberať čoraz vyššie poradové čísla. Na rozdiel od nich však nevykráda pôvodnú myšlienku, naopak, ďalej ju úspešne rozvíja a pravidelným návštevníkom postupne vytvára plastický obraz (neviem, čo to znamená, ale znie to dobre) súčasnej bratislavskej pesničkárskej scény.Naposledy konkrétne išlo o duo Marek Šarközy & Marián Burian, Slavku Golisovú a Janku Kúdelovú (uvádzam v chronologickom poradí). Každý z nich v opäť príjemnej atmosfére „uchopil“ folkové pesničkárenie po svojom a taktiež inak ako pesničkári vystupujúci v januárovom a februárovom dejstve.

Marek Šarközy a Marián Burian predstavili klasický prípad symbiózy protikladov. Či už zjavom, spôsobom hry na gitaru alebo spevom mi pripadali ako protipól toho druhého. V svojom vystúpení prestriedali všetky možnosti, ktoré duo poskytuje – raz bol „hviezda“ jeden a druhý „naňho makal“, potom naopak, a taktiež prišlo na delenie sa v rámci jednej piesne „po bratsky“, čo neznamená, že „hviezdou“ nebol nikto, ale práve naopak – obaja (-: V Marekovej tvorbe možno badať trampské korienky, Mariánove skladby (vlastne ani neviem, kto ich napísal) boli vďaka ešte o trochu lyrickejšiemu prejavu ešte o trochu lyrickejšie (týmto zdravíme Jazykovedný ústav Dionýza Štúra). Každopádne sú to skromňáci na správnom mieste a v pamäti pravdepodobne nielen mne utkvela skladba o zvonoch a kadečom inom (čo mi v pamäti neutkvelo, je názov skladby).

Slavka Golisová si šetrí dĺžne až na to posledné áčko v priezvisku a svojím historicky prvým vystúpením posunula pomer aktívnych folkáčov v redakcii folk.sk oproti normálnym ľuďom (ha-ha) na 4:1. Mne osobne sa veľmi páčil jej prejav a vôbec všeobecne zameranie na tradície anglo-amerických folkáčok s mierne rockovými sklonmi (jedna menom Jewel (to som nevedel, to mi muselo byť vysvetlené) ostatne dve skladby do Slavkinho bloku láskavo zapožičala). Konečne tu niekto úplne normálne (rozumej prirodzene) hrá na gitaru a spieva. A nech si pri tom kľudne aj trieska cez všetky struny, mne to nevadí. Už sa teším na ďalšie (a predovšetkým dlhšie) vystúpenie.

V osobe Janky Kúdelovej, tentokrát sediacej, dostal slovo „šansónoidný“ folk, kde primárnou sa stáva emocionalita spevu. Potešilo ma, že sa jej skladby opäť raz ocitli v adekvátnom prostredí (v tomto to útla Limbašanka nemá ľahké) a vystriehol som si „tie svoje“ („tými mojimi“ sú predovšetkým novšie opusy, v ktorých Janka využíva menej konvenčné harmónie). Ostatne, čo Vám budem rozprávať, furt niekde hrá (viď Kalendár), vypočujte si ju sami (((-:

Dokonale folkovo zasýtený som opúšťajúc miesto činu zabudol na krabicu na dobrovoľné príspevky vďačných divákov. Nabudúce vhodím dvakrát. Sľubujem.

pre folk.sk

711015/6064

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu