PHB na Lodenici 2005

Nedeľa bola nádherne upršaný deň. Pri rozmýšľaní, ako scountriť voľný deň, nás napadlo, čo keby sme sa pobrali na Country Lodenicu Piešťany – jednak nemáme cestu okolo a tuším tam má na Twist scéne hrať kapela Pathetic hypermarket band, čo sme zhodou okolností my. Po odhalení týchto významných skrytých súvislostí sme naskákali do dopravných prostriedkov, vyskákali, naložili nástroje, naskákali a takto sa veru začína písanie dynamického epického príbehu.

Už pri odchode z Bratislavy pršalo a pre zmenu aj počas celej cesty. Až pri príjazde do Piešťan sme si mohli vydýchnuť, pretože tam pršalo tiež. Nemáme radi náhle zmeny. Obzvlášť impulzívne schnutie nerobí človeku v našom praveku dobre.
Keďže sa nám výnimočne podarilo prísť dve hodiny pred začiatkom koncertu, pohotovo sme sa oddali rozjímaniu o vlastnej dokonalosti vo vy aj pi bufete, takže sme nakoniec meškali len 20 (slovom dvadsať, krikom dvadsať!) minút. Keď sme sa o 11.00 prirútili na pódium, bola už rozmočená aj voda. Pohotovo z repertoáru vypúšťame pieseň Dážď, aby sme ho náhodou neprivolali, keď už je raz tu. Rozjasaná moderátorka ohlásila, akí sme všetci super frajeri (korheľ pri blízkom stánku chrabro vypol hruď), prítomní poslucháči napriek zvukovej skúške nejavili tendencie uniknúť do bezpečia a tak sa Pathetic hypermarket band mohla naplno poddať hudbe (pozor, to nebolo mrzké grimasenie, ale jemné koncertné sústredenie). Okrem už klasických alternatívnofolkových skladieb kapela predviedla aj novinku „na kráľovej holi“- čuduj sa svete, táto pesnička už stihla zľudovieť. Dokázala v nej, že pri a kapela speve je možné klesnúť o celý tón za pol minúty. Ale neskúšajte to doma. Z ďalších vrcholných okamihov koncertu spomeniem prasknutie najtenšej struny rozvášneným kapelníkom (ako na to: zdrapiť a kmásať), bicistove sólové prasáže (ako na to: tĺcť!), basákove voľným uchom nebadateľné slapové javy, akordeonistkine bicepsy a speváčkin úžasný hlas, na ktorý sa po čase predsa len dá zvyknúť. PHB proste podali výkon na hranici svojich nemožností, ba dokonca v rozpore so svojim heslom „hraj rýchlo, nikto nič nezbadá“ hrali tak precítene, že tóny ľakom tuhli vo vzduchu a opadávali na moknúcich poslucháčov, zatiaľčo sa dažďové kvapky skúšali dostať pod dáždniky. Ach my geroji!

Laurita de PHB

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu