Portico Quartet - Jazz z ulice

Fejsbuk už azda pozná každý, aj ten, kto ho nepoužíva. High-tech aj low-tech kamaráti, vzdialená aj blízka rodina, spolupracovníci, kolegovia aj klienti. Niet pred ním úniku. A niet ani divu, že to na človeka v jednej chvíli tak nejak doľahne a že si v záchvate obrany vlastnej slobody kúpi tričko s veľkým nápisom "fuck fesjbook". A chodí v ňom medzi tých kamarátov, k rodičom, či dokonca aj na pracovné stretnutia! :) Čo by to však bol za pohľad na vec, keby v ňom nebola zdravá dávka nadhľadu. On ten fejsbuk má niečo do seba. Sem-tam objavíte nečakané a nemusíte sa ani veľmi namáhať. Presne takto mi jedného dňa z jednej nástenky spadla do lona formácia Portico Quartet. Netrebalo veľa a vyšplhala sa z toho lona až niekde tam do oblasti srdcových záležitosti. Prešiel nejaký ten rok a niekto chcel, aby sme sa stretli v Prahe, oni na pódiu, ja v hľadisku.

Portico Quartet nehrajú folk, nemajú texty a v ich nástrojovom obsadení nenájdete gitaru. Článok o nich by teda mohol na týchto stránkach vyznieť ako poriadny zásah vedľa. Pohľad do histórie kapely však odhalí, že začínali tam, kde je folk večne živý, čiže na ulici. Tie najhlbšie korene kapely siahajú na nábrežie rieky Temže v Londýne. Štyria kamaráti zo školských lavíc a neskôr aj spolubývajúci z jedného z domov východného Londýna však stavili svoju kartu na inštrumentálnu hudbu a čarovný perkusívny nástroj v jednej z hlavných úloh - hang drum.

Wok, či gril - to sú najčastejšie laické, ale pomerne presné pomenovania pre hang...:) Jeho predobrazom je najmä karibský perkusívny, chromaticky ladený nástroj steelpan, ale aj gong, udu, gatham, gamelan či ďalšie bubny a bubienky, zvony a zvonky. Hang je pomerne mladý hudobný nástroj, prvýkrát bol prezentovaný na hudobnom veľtrhu vo Frankfurte v roku 2001 a jeho skonštruovaniu predchádzali roky seriózneho vedeckého výskumu vyššie spomínaných nástrojov. Výsledkom je kombinácia steelpanu, ktorému je veľmi podobná vrchná strana "ding" s tónovými poliami a udu, či ghatamu, z ktorých vychádza spodná strana "gu" s rezonančným otvorom. Zvuk sa v nástroji tvorí na podobnom princípe, ako keď fúknete na hrdlo prázdnej fľaše. Tento jav už v polovici 19. storočia skúmal a popísal pán, po ktorom sa dnes nazýva "Helmholtzova rezonancia". Hang sa navyše stále vyvíja, dodnes existujú dve generácie a v rámci nich rôzne materiálové variácie. Zaujímavosťou je, že ho pri hre možno držať horizontálne aj vertikálne a je schopný vyprodukovať i zvuk podobný shakeru či tibetskej mise.

Tak lákavá zmes exotiky, tradícií a modernej vedy, až by si človek myslel, že sa všetko v kapele bude točiť okolo toho plechového ufa. Opak je však veľmi príjemnou pravdou. Duncan Bellamy je presne ten typ bubeníka, ktorý ma baví. Rebelanstký, kartónovo-krabicový a pritom tak prierazný zvuk a (c)hutná zmes muzikantskej pokory s dravou invenciou. Ako skvelý bonus pôsobilo vtipné "zaefektovanie" jednotlivých častí bicej súpravy. Efekty sa ozývali pravidelne a osviežovali zvuk kapely, prekvapivo neočakávané, alebo presne naopak očakávané priam túžobne. Azda prvýkrát v živote som sa ocitla v publiku, ktoré zadržala dych v chvíli, keď sa palička pozastavila na blanou a ktoré "och-kalo, ach-kalo, ich-kalo", keď sa konečne po dopade na ňu ozvalo vytúžené "drrrrrr..." Nedá sa to lepšie opísať. Treba zažiť...:)

Hneď vedľa bubeníka Duncana má miesto Milo Fitzpatrick a ten si s kontrabasom veľmi rozumie. Pozoruhodné je, ako ladne strieda polohy, poslušne až otrocky dookola točí groove, aby si následne uchmatol zopár výletov takmer až za hmatník kontrabasu. Sála z neho pokoj a energia zároveň. Jack Wyllie stojí skromne na okraji pódia, v pohodlnej košeli, nedbalo strapatý, na krku dva saxofóny... Altka a sopránka, nie tá "klarinetoidná", ale taká "saxofoidná"...:) Oba nástroje ako stvorené pre sofistikované inštrumentálne sóla, Jack však miesto dlhých exhibícií volí vlastnú cestu - osciluje medzi melodickými motívmi a decentnými plochami. Jeho schopnosť vytvoriť nevtieravý jednotónový "podmas", ktorý zároveň nenudí, je obdivuhodná. Zostáva už len vrátiť sa k hang drumu. Tri kúsky pohodlne posadené v stojanoch pre rytmičáky obsluhuje Nick Mulvey. Všelijako si ich pred jednotlivými skladbami otáča, premiestňuje. Predsalen, každy hang je ladený do konkrétnej stupnice a z toho vyplývajú určité obmedzia. Ale ako Nick v jednom z rozhovorov spomína, od začiatku pre neho to bola skôr výzva, nenechal sa tým ani trochu odradiť. Niet divu, hang a jeho rozprávkový zvuk chytá za srdce. Zvlášť v tomto čase a priestore, v tejto rýchlej a zložitej dobe jeho tóny priam hladia uši i v duši. Portico Quartet však nestavili všetko na jednu kartu. Žiaden nástroj nehrá na úkor zvyšku, všetci si užijú svoje hviezdne chvíľky i vedľajšie role. Ak by aj neobyčajný hang vymenili za iný, známejší nástroj, nestratila by ich hudba na sile. Jediná, naozaj jediná vec, ktorá mi vŕta v hlave je pocit, že je živý koncert oproti nahrávkam, ktoré už mám solídne napočúvané, predsalen rytmicky strapatejší... Ale čo tam po tom. Prišiel dnes niekto na uhladený jazz v sakách? Asi nie, asi je nám všetkým dnes večer bližší ten povestný závan ulice, kde to všetko drnčí, hučí a drkoce. Kde sa dobre len tak stojí a počúva, spieva, tancuje aj pije. Ulice, kde to žije.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.