Prešporok po 17 rokoch alebo UFO v Dúbravke

Vidieť po 17 rokoch kapelu, ktorá ešte za socíku bola pre nás, folkové embryá, vzorom hodným nasledovania, to som si naozaj nemohol nechať ujsť. Bol som akosi vnútorne nastavený na kópiu niektorého z koncertov, na ktoré som chodil koncom osemdesiatych rokov do klubu na februárke alebo do „obkasu“ na Vajnorskej.
Na moje prekvapenie som v sále Domu kultúry v Dúbravke našiel obsiahlu zvukovú aparatúru s efektovým a svetelným parkom hodným 21. storočia. Len mi nebolo jasné, čo s tým títo páni v rokoch vlastne chcú robiť.

Koncert sa začal kolážou zvukov, pripomínajúcich éru Miloša Jakeša, Gustáva Husáka, Tuzexu, sviečkovej demonštrácie a iných socialistických vymožeností. Vtipné a pôsobivé vyrovnanie sa s faktom, že nebyť súťaže „Politická pieseň“, ani Prešporok by sa nebol mal šancu zviditeľniť.
Prešporok nastúpil na zadymené pódium a spustil rovno Tancujúcu kráľovnú. Hneď po nej pokračoval piesňou Dosiahneme to, ktorá mala dosť čo povedať nám, ktorých koncom osemdesiatych rokov ešte čakala základná vojenská služba. No a potom nasledovali jedna za druhou pesničky, ktorých väčšinu som poznal z jedinej platne Prešporku, nahratej ešte na vinyle.
Hlavnými postavami Prešporku boli dnes, rovnako ako pred dávnymi rokmi, páni Kliment Ondrejka a Kamil Vilinovič. Snáď  len dôstojne sivé vlasy Kamila Vilinoviča prezrádzali, že nie sme v roku 1989. Kliment Ondrejka vyzerá stále rovnako, vie sa rovnako prihovárať priateľom v publiku a obaja spievajú s rovnakým nasadením ako pred dlhou pauzou.
Zo starodávnych zostáv Prešporka sa na javisko vrátili ešte Daniel Mikletič, ktorý celý koncert aj konferoval a bubeník Vlado Mrázko. O ostatných si netrúfam povedať, či niekedy s Prešporkom niečo spoločné mali, ale hrali tak, akoby tie pesničky hrali odjakživa.
V každom prípade široká zostava Prešporku zahŕňajúca 7 a viac muzikantov, priniesla zmenu zvuku. Už v prvom bloku bolo mnoho pesničiek prearanžovaných viac do rockového prevedenia, čo pre nás, znalých pôvodného Prešporku, znamenalo neobvyklú zmenu. Aj pesničky ako Keď sa smeje pes zneli s razantnejšou rytmikou „ťažšie“, zato Slnečnica si zachovala svoju ľahkosť a krásnu melodickú linku s violoncellom a flautou.

Bohužiaľ, zvukár to evidentne nezvládal a veľmi košatú muziku s textami plnými obsahu, často degradoval na hluk, v ktorom človek ťažko rozpoznával spievaný text. A bolo, veru, čo rozpoznávať. Mňa osobne najviac oslovila pieseň o básnikovi s gitarou, ktorá ma presvedčila, že Kamil Vilinovič rokmi nestratil schopnosť písať krásne pesničky o tom, čo je v živote dôležité.
Zo dve pesničky prišli s Prešporkom zaspievať aj dve tretiny niekdajšej folkovej skupiny BFO (Bratislavský folkový orchester) Šaňo a Fero.
Hosťom koncertu bola skupina Jednofázové kvasenie, ktorá, narozdiel od Prešporku, ostala roky verná svojmu zvuku a prežila v plnej aktivite aj jeho dlhoročnú pauzu. Piesňami ako „Morili sme Morenu“ si stále udržiavajú humorný nadhľad a pritom ostávajú v hraniciach vkusu, čo je v našich končinách pomerne vzácny jav.

Záver koncertu patril opäť Prešporku, ktorý pritvrdil, takže ku koncu už tomu fakt chýbal len nejaký vlasatý rocker. Dostavil sa aj ten. Peter Uherčík s elektrickou gitarou zopár pesničiek posunul ešte viac smerom k rocku.
Bohaté svetelné efekty a množstvo dymu na javisku pôsobili primerane tomuto prevedeniu pesničiek Prešporku, hoci oproti niekdajším klubovým koncertom to bola značná zmena. Keby bol zvukár mal trochu šťastnejší deň (alebo ucho), koncert by nemal chybu. Ostala po ňom vo vzduchu visieť otázka, či to bolo iba stretnutie kamarátov po rokoch, alebo začiatok novej éry kapely, ktorá pred dvadsiatimi rokmi mala čo povedať svojim rovesníkom. Veľmi by som si prial, aby sa vrátila a našla odozvu aj u publika o generáciu mladšieho.

Kremienok
 

V piatok som bol aktívnym svedkom blízkeho stretnutia tretieho druhu. Do Domu kultúry v Dúbravke akoby vletelo ťažko definovateľné teleso s posádkou podivných bytostí z minulosti.

Konkrétne z roku 1979. Boli to jedinci vyzbrojení na tú dobu silnými zbraňami hromadného ľuďštenia, gitarami a nimi produkovanou hudbou. Okolo 19-tej hodiny za zvukov dobových jinglov rádia Hviezda, rádia Luxemburg, rádia Österreich 3, hlásateliek Československej televízie vystúpili na pódium po tridsiatich rokoch od ich vzniku, folkonauti skupiny Prešporok.
Táto folková formácia, inak o dva roky staršia ako televízna hudobná stanica MTV, sa zgrupovala okolo chlapíka, ktorý ma takisto blízko k slovenskej ľudovej hudbe ako k americkému folk-rocku, poézii či didaktike. Je ním Kliment Ondrejka. Pred tými aj viac tridsiatimi rokmi sme spolu sedávali na lavičkách na Štrkovci a skúšali skladať kadejaké piesne. Vo Véčku zúrili Taktici, v štátnom rozhlase a televízie rôzne pretextované Abby. My sme počúvali všetko, najmä to, čo zahraničné rádia a kotúčové magnetofóny priniesli. Druhú gitaru a pár svojich songov priniesol Kamil Vilinovič a od myšlienky k činu nebolo ďaleko, založili sme skupinu, z klobúka vytiahli víťazný návrh názvu - Prešporok. (Bol to môj tip, dúfal som, že tak raz prerastieme, vzhľadom na koncovku, aj na prešporockovú skupinu.) Teraz vysvetlivka pre mladších čitateľov: založiť skupinu znamenalo ju registrovať pod oficiálneho zriaďovateľa, akým bolo napr. Obvodné kultúrne a spoločenské stredisko, v našom prípade Bratislava II.

Folk bol začiatkom 80-tych rokov obľúbený a zriadením takmer tolerovaný žáner hudby. Lektori schvaľovali texty, lebo im zväčša nerozumeli a Klimova a Kamilova poetika bola len ťažko dekódovateľná, čiže pre nich neškodná. No výrazy ako: „akoby som zvnútra hnil", predsa len narážali na odpor. No to až tak nebránilo účasti Prešporku na festivaloch aj politickej piesne v Martine a Sokolove, kde sa stali dokonca laureátmi. Kto nežil túto dobu nepochopí...

15. mája 2009 v Dome kultúry v Dúbravky po 17-ich rokoch od posledného vystúpenia, po pár skúškach v priebehu pár týždňov, zahrala skupina Prešporok v osemčlennom obsadení, s rôznymi čakanými aj nečakanými hosťami (Jednofázové kvasenie, Peci Uherčík, BFO...) takmer 30 skladieb zo svojho košatého repertoáru. Okolo tristo divákov (známi, priatelia, folkeri, náhodne zblúdili, no aj počúvajúci mladí) v atmosfére od nemého úžasu, v neskrývanej nostalgii až po frenetické potlesky, možno odchádzali z koncertu užasnutejší ako ja. Bolo to akoby stretnúť prehistorickú bytosť, žánrom už dlho takmer vyhynutým, zabudnutým, v dnešnej dobe neopodstatneným, no predsa živým a živorodým. S piesňami krištáľovo čistými a na nič nehrajúcimi sa, s refrénmi jednoducho krásnymi a vybrúsenými, partami opantávajúcimi city aj rozum, refrénmi znejúcimi v hlavách po celú následnú noc. Bolo to stretnutie tretieho druhu - s ufolkermi prešporskými.

Tento blog som musel napísať ako poďakovanie všetkým tým odvážnym mužom, čo stáli so mnou na pódiu, všetkým tým, čo dokázali prísť oceniť ich hudbu a zároveň ako memento tým, čo na ňu už zabudli. Možno sa ten „ufolkový hviezdolet" Prešporok ešte niekde dakedy zjaví, buďte vždy pripravení, možno unesie aj vás!

blog: Daniel Mikletič

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu