Rozhovor s Dušanom Franců (Rolničky)

23. marca som mal koncert vo folkovom klube YMCA a vytušil som vynikajúcu príležitosť vziať si pod drobnohľad jednu zo stálic slovenskej folkovej scény: organizátora, kde-tu konferenciéra, pesničkára, ale hlavne lídra folkovej skupiny Rolničky - Dušana Franců. Sadli sme si spolu v klube lesnej Ymky, ja som zapol diktafón a začal som vyzvedať.
Čo sa presne stalo 8. augusta roku 1991?
D: 8.augusta 1991 som pozval bývalých členov oddielu „Kamzík“, ktorý som mal tú česť 4 roky viesť, Žraloka a Bobra k nám domov, predstavil som im basu Júliu, ktorú som pár dní predtým kúpil a navrhol som im aby sme spolu začali hrávať, pretože nás spájal aj kopec iných vecí; viedli sme spolu oddiely, no a oni súhlasili, tak sme Bobrovi ukázali ktorým koncom sa basa drží hore a ktorým dole, potom sme odišli do tábora, tam sme spolu hrali, potom sme spolu cvičili ďalšieho pol roka a potom to už šlo samo.

Aký vzťah si mal k folkovej a trampskej hudbe dovtedy?
D: Ja som predtým mal skupinu ktorá sa volala Zápalky... tá muzika mi bola vždycky blízka, pretože som mal kladný postoj ku skautingu ešte skôr ako to vôbec bolo povolené, no a tá muzika k tomu proste patrí...

Ako vznikol názov kapely Rolničky?
D: Rolničky bol názov družstva, ktoré reprezentovalo Lesnú Ymku v športe ringo v Bratislavskej lige, bol to názov ktorý patril k Lesnej Ymke. Ľudia nám tiež vraveli, že naša muzika „cinkotá“, povedali sme si, že to je asi dobrý názov, tak sme si ho s povolením ostatných „lesnoymkárov“ vzali.

Spomínaš Ymku, teda správne združenie YMCA... akú úlohu hrá Ymka v Rolničkách, resp. Rolničky v Ymke?
D: Rolničky sú kapela Lesnej Ymky a drvivá väčšina našich pesničiek je zo života Lesnej Ymky a ľudí v nej.

Čo je to GRAN?
D: Rolničky sú členskou skupinou hudobnej spoločnosti GRAN, ktorej zmyslom je, teda bolo, vytvoriť prostriedok na legálne vydávanie albumov, hudobných nosičov a poriadanie akcií, vtedy to nebolo až tak bežné a hneď sme vydali prvú kazetu Uhlíky, dnes je to historický kus... a cieľavedome sme robili „priekopníkov“, pretože nám, Rolničkám, všetci tvrdili že nie je možné natočiť sólový album, my sme to urobili, natočili a predali, dnes už natočí hocikto, hocičo, dnes ten GRAN je už viac-menej partia kamarátov, muzikantov, občas sa stretneme, tak ako to vlastne robia všetci muzikanti... Najradšej sa stretávame u šéfa GRANu – Ďatla, v jeho chalúpke v Štiavnických horách...

...minulý rok s tebou konferoval Strunobranie...
D: Je to jeden z mála slovenských konferencierov, ktorých považujem za nie mizerných... Je v tejto úlohe, narozdiel odo mňa, ako ryba vo vode.

Spomínal si album ktorý ste vydali v GRANe. To bolo, ak sa nemýlim, s Maňasom a volalo sa to Ostalo nám spievanie. Rolničky ale majú aj svoje vlastné CD, nie?
D: V roku 1998 sme natočili album Ostrov pokladov, je na ňom 16 piesní, vydali sme to v GRANe, dá sa to kúpiť v Ymke, alebo sa obrátiť na niekoho z nás.

Skupina Poupata...
D: To je naša srdcová záležitosť, to sú naši kamaráti. Pretože sme zistili, že si rozumieme my a naše pesničky a stretávame sa našťastie nielen na pódiu, pretože máme zjavne podobný pohľad na svet.

Ako hudobník som veľmi zvedavý aký je to pocit získať na Zahrade Krtečka?
D: Zostava Rolničiek bola vtedy čisto „lesnoymkárska“, boli sme piati, ako už od roku 1993... Získať Krtečka to bol fantastický pocit, vtedy to bola čisto divácka cena, dostali sme najviac hlasov, čo si veľmi ceníme. Bol to povznášajúci pocit vystúpiť pred natrieskaným amfiteátrom. Bolo cítiť, že tých ľudí tie piesne oslovili, asi preto, že sme boli iní ako tí ostatní. Ale žiaden zvláštny úspech nám to neprinieslo, vlastne po nás potom ani pes neštekol...

V roku 1998 ste zase zabodovali na Strunobraní, odtiaľ ste si priniesli fokoš... V poslednej dobe, ako si si určite všimol, začalo festivalov pomaly, ale predsa pribúdať. Aký máš názor na „giganty“ typu CL2000?
D: Mňa teší, že tých festivalov je dosť, a že je ich toľko, že si človek môže vybrať. To vravím ako divák, pretože vzhľadom na to, že nie som profesionál, tak som aj divák aj muzikant a môžem si dovoliť chodiť sa na festivaly len tak pozrieť, lebo sa mi tam páči... Keď boli tri festivaly na celom Slovensku, tak sme do tých usporiadateľov neustále rýpali aby ich urobili tak, aby sa nám páčili. Dnes si môžem vybrať. CL je nepochybne skvelý komerčný festival, druhá vec je, že mojej dušičke omnoho viac vyhovuje Vandermúza, čo je prekrásny festival kam budem chodiť aj keď tam nebudem hrať, je to tam také „naozaj“, nie sú tam žiadne reklamy, ľudia sa na nič nepotrebujú hrať... to je festival na zelenej lúke a má trampský charakter v tom najlepšom slova zmysle... perfektný.

Kde vzniká repertoár Rolničiek?
D: V súčasnosti je to z drvivej väčšiny moja práca, ale nebývalo to tak, písavali sme viacerí, ale ono sa to tak vykryštalizovalo, pretože ľudia pomaly odchádzali... pesničky vznikajú vtedy, keď sa mi podarí ušetriť trošku času, aby sa mi ukľudnila hlava a mohol som myslieť na nejaké pekné veci, ktoré som s ľuďmi zažil. Teším sa, že v poslednom čase sa nám podarilo spraviť nejaké pesničky spolu s naším gitaristom Peťom.

Akú hudbu počúvaš?
D: Pravdupovediac, muziku počúvam dosť málo, robím si sám pre seba také výberové CD, volám to Živá voda, mám tam veľa vecí, mám tam Žalmana, Poupata, Spirituál Kvintet aj piesne Jana Nedvěda z čias, keď ešte určite veril tomu čo spieval...

...a mimo žánru?
D: Mimo folk? Vivaldi... Antonio Vivaldi, starší Elán.

Do akej miery pripúšťaš inovátorstvo vo folkovej hudbe?
D: Ja som vcelku tvor konzervatívny, nepasujem sa na žiadneho odborníka na folk, to ani omylom, ale sústreďujem sa na to, čo sa mi páči. A mne sa páčia pesničky, ktoré sa dajú ľahko interpretovať... keď si ktokoľvek môže zobrať gitaru a zahrať si ju, v tom som našiel spriaznené duše vo folkovom klube, a celé sa to nesie v tomto duchu... Ide mi o to, aby sa viacej spievalo... neoslovujú ma fúzie folku s jazzom, ani folku s rockom, mne to nič nehovorí, tak sa k tomu nevyjadrujem, ani to nevyhľadávam...

Čo hovoríš na našu stránku?
D: To je pekná stránka... Jednoduchá, pekná. Však s Radom som si o tom písal... Čítam. Zaujíma ma život, z ktorého rastú pesničky, preto čítam a počúvam, čo hovoria muzikanti, ktorých tvorba je mi sympatická.

Je pri nás aj celkom nový, ešte neostrieľaný basák skupiny Rolničky – Biely Medveď alebo Laco, ako chcete...
Odkedy si v Rolničkách?
(tu sa Dušan s Lacom chvíľu radili, nakoniec prišli na to, že cca od januára tohto roku...) L: ...ale basu som prvýkrát chytil do ruky v septembri minulého roka...

Ako sa cítiš v skupine?
L: Je tu Dušan... (smiech)... najlepšia kapela na svete...

Perspektívy Rolničiek do budúcnosti?
D: To ja neviem. Chceli by sme hlavne začať hrávať, máme lenivého dvorného autora, no v poslednom čase zložil tri nové pesničky, to je dobrý výkon, takže pokiaľ bude čo a naši basisti nepôjdu na materskú (smiech), tak od mája chceme začať hrať aj mimo tejto klubovne.

Ďakujem za rozhovor.
Petiar.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu