Rozhovor s Ferkom Grebečím, dramaturgom Country Lodenice

Na Folk.sk máte možnosť prečítať si mnoho zaujímavých rozhovorov najmä s hudobníkmi. Jedného dňa mi ale napadlo, že nielen rozhovory s nimi vás môžu zaujímať. Keďže akurát začínali toľko diskutované regionálne prehliadky na festivaly, povedal som si že by snáď nebolo na škodu vyspovedať človeka, ktorý má na starosti program najväčšieho folk&country festivalu u nás - Ferka Grebečího, dramaturga Country Lodenice. Prečítajte si prvú z dvoch častí rozhovoru.Začneme rozprávaním o tebe. Aké je tvoje hudobné vzdelanie a skúsenosti?

Hudobné vzdelanie je ĽŠU a konzervatórium - bicie nástroje a skúsenosti... Začal som hrať v roku 1964-5 podnietený Beatles, Shadows, neskôr Rolling Stones. V roku 1966 som už hral v dá sa povedať špičkových bratislavských kapelách , Mekky sa chodil na nás pozerať. Na vojne som hrával v posádkovej, po vojne znovu tu. Medzitým bolo ešte nejaké divadlo a podobné veci a v 70tom roku som odišiel na západ a hral som tam asi 4 a pol roka. Dá sa povedať, že som hral takmer všetky štýly - od vážnej muziky cez stredný prúd, barovú muziku. Externe som pôsobil aj v rozhlase, ale len externe, pretože všetkým muzikantom sa v tej dobe na úkor hudby rozbila rodina, preto som s profesionálnou muzikou skončil a zamestnal som sa v plynárňach. Teraz sa už cítim starý, taký opotrebovaný, myslím si, že už je to skôr pre mladých, nech skúsia oni. Už mi to nehovorí to, čo mi to hovorilo predtým. Napríklad minulý rok som bol ešte hrať tri koncerty s bývalými kolegami, ale už som to tak neprežíval ako kedysi. Cítil som, že ma to nenapĺňa, že mi tam niečo chýba. Buď je to vekom, alebo som prekročil nejaký horizont. Aktívne som hrával 40 rokov a to je fakt dlhá doba.
Zaujímavé je, že aj keď som sa venoval trampingu, nikdy som nehral v žiadnej country kapele.

To, že sa teraz venuješ dramaturgii, berieš ako svoj muzikantský dôchodok?
Nenazval by som to dôchodkom, považujem to za nadstavbu muziky. Vždy sa hovorí, že kto nevie hrať ide učiť. Možno to platí aj u mňa a mám na to v podstate už nárok, pretože cvičiť sa má doma a do osemnásť rokov, čo už mám za sebou... Určite nie dôchodok, nie.

Ako si sa vlastne stretol s partiou okolo CL a ako sa človek stane dramaturgom najväčšieho festivalu svojho druhu na Slovensku?
Robil som dramaturgiu programov aj predtým, dramaturgiu musíš urobiť aj keď hráš v bare. Nemôžeš hrať čo ťa napadne, ale musí to mať hlavu a pätu, treba vycítiť čo ľudia chcú, aké máš obecenstvo. Barová muzika je veľmi dobrá muzikantská maturita, ale čo bola tá najväčšia maturita, boli svadby. Hral som niekde napríklad do desiatej a o desiatej, keď som vedel kde na okolí sú svadby, šiel som za kamarátmi aby som si s nimi zahral. Hral som tam úplne inú muziku a tým si rozširuješ obzor. Keď hráš v jednej kapele, jeden štýl, v podstate sa nevyvíjaš, nechápeš hudbu ako celok. Keď som neskoro v noci prišiel z hrania, zvyčajne som si ešte pustil rádio - vážnu hudbu. Milujem trumpetové koncerty.
A ako sa človek stane dramaturgom? Poznal som sa s Petrom Žákom a v podstate vždy so mnou konzultoval dramaturgické zámery a ja som to bral ako kamarátsku pomoc. Keď sa rozišli s Igorom Vrábelom prišiel za mnou Peter či by som s ním šiel do toho. Festival mal vtedy nejaké problémy a to ma inšpirovalo - dostať ho z nich von. To bola dobrá myšlienka, postavená na životnom štýle ľudí, ktorí festival navštevujú a tak som súhlasil.

Okrem toho si sa podieľal aj na tvorbe časopisu CFT - nemal si strach z toľkej zodpovednosti?
Mal som. Keď za mnou prišiel Peter (Peter Žák, "hlava" organizačného tímu, pozn. red.) s tým, že ideme vydávať časopis, chýbal mi marketing, prieskum trhu, atď. Ale oni to už s Martinom Valom mali zmapované, tak som povedal, že čo budem vedieť, pomôžem. Pre mňa bolo dôležité komunikovať prostredníctvom CFT s ľuďmi. Nepísal som odborné články, to by som si nedovolil, ale svoje názory. Myslel som si, že časopis bude vypĺňať život v období medzi festivalmi, čo sa vlastne nenaplnilo.

Zodpovednosť som mal na mysli hlavne v tom smere, že si sa stal človekom, ktorý vlastne určuje kto si na festivale zahrá a kto nie...
Nie, to je veľmi odvážne tvrdenie. Keby som to mal povedať mojimi slovami, určujúci element, či si niekto zahrá na Lodenici... Nie je to pravda. Je postavená dramaturgia hlavného programu, ktorému sa prispôsobuje tzv. súťaž, kde je dosť široký priestor pre interpretov rôzneho žánru, ale záleží hlavne na ňom, či ma presvedčí, alebo nie. Nemám žiadne presné kritériá, ale musia tam byť základné prvky kompozície, musí v tom byť dynamika, text, ktorý niečo povie. Interpret musí ľudí o svojej hre, svojom podaní presvedčiť, upútať. Napríklad Porta nechce, aby na predkole medzi pesničkami muzikanti rozprávali. Ja práve naopak chcem krátky program aby som vedel aj to, či vie komunikovať. Boli tam napríklad skupiny, ktoré na pódium vyšli plné entuziazmu a pomaly sa strácali. Skupina musí do publika "útočiť". Ak ich zaujme, publikum začne hľadať - v texte, v inštrumentálnom prejave. Málokto z muzikantov si napríklad prečíta svoj text ako báseň. Nemôžem predsa spievať o láske a tváriť sa ako na pohrebe a naopak, musím byť presvedčivý. Moja zodpovednosť je síce potom následná, ale keď ma skupiny presvedčia... Na to je aj ten seminár. Kedysi som ich nenávidel, dnes ich robím. Chcem aby to bola komunikácia, nech sa kapely pýtajú. Naše skúsenosti nás už k nejakým záverom oprávňujú. Rozhodneme sa teda pre to najlepšie, ale je hlavne na interpretovi, či nás presvedčí, alebo nie.

Ako teda vyzerá tvoja práca pri príprave dramaturgie?
Robievam dramaturgiu na rok dopredu, teda minulý rok som robil na rok 2003 a 2004, aby to malo kontinuitu. Aby to nebola znôška interpretov, ale aby to také divadlo, aby to plynulo ako voda od prameňa cez stredný tok až sa to vyburcuje. Stretol som sa napríklad s pripomienkou, že na koniec by nemusel byť nejaký interpret, ktorý by to rozburcoval, ale ako to mám skončiť? To predsa musím vygradovať, to je zásada kompozície, nemôžem dať koniec ako v americkom filme.
Dôležité je, aby si tam každý z návštevníkov našiel to svoje a muzikanti aby chytili inšpiráciu a dostali na sa vlnu, ktorá ich povedie k takým vyšším métam.

Prejdime k skupinám, ktoré zvykneme označovať ako amatérske. Sú regionálne kolá jediným zdrojom informácií o nich, ale máš aj iné?
Keby som to mal povedať vulgárne, tak regionálne kolá vôbec nepotrebujem na nejaké zmapovanie kapiel. Dobre vieš, že tých koncertov za rok navštívim mnoho, občas aj dva denne a nemám problém ísť za niekým 500km. Pojmy amatérsky a profesionálny veľmi neuznávam. Amatéri sú niekedy lepší ako profíci, pretože to niekedy robia viac zo srdca, zatiaľčo profesionáli častejšie upadnú do klišé "...veď odohrám a hotovo". To sme si niekedy hovorili aj my, ale na festivale si to nemôžeš dovoliť. Beriem profesionalizmus ako vodítko pre toho tzv. amatéra.

V čom teda vidíš hlavný význam regionálnych kôl?
Je dobré, že sa spojilo päť festivalov, dúfam, že sa pripoja všetky ostatné. Ten interpret nemusí chodiť a snoriť a ponúkať sa, ale má to na jednom mieste. Napríklad v Solčanoch bolo okolo 30 skupín, takže každý interpret mohol vidieť ďalších 29 skupín a získať inšpiráciu a poznanie o tom, čo sa v tejto sfére robí. Myslím si, že pre každého sú tieto regionálne kolá veľmi významné.

Na margo spájania regionálnych kôl sa ozvali hlasy, že to nie je až také výhodné, pretože skupina si menej zahrá, resp. ak práve nemá svoj deň, nemusí si zahrať celé leto...
Nevnímam to ako nevýhodu. Môžem ťa ubezpečiť, že vycítim a poznám, čo je to tréma, že niekto nemá svoj deň. To sú malé nuansy, ale nemáš tam základné chyby. Tie sa prejavia či máš alebo nemáš svoj deň. Že to zahráš o niečo slabšie... Sme ľudia a nikdy to asi nevyjde tak, ako by sme si predstavovali - napríklad len zvukár môže niečo pokaziť, alebo sa stane niečo s nástrojom... Skupiny to mohli spoznať aj preto, že mnohé sa čudovali, že boli vybraté, keď s tým ani nepočítali. Potom prišli tzv. králi, zožínajúci úspechy na countrybáloch a tanečných zábavách, ale u mňa nie. Určite nie.

A v čom vidíš význam seminárov?
Naviažem na predchádzajúcu otázku - keď ti interpret povie "Vieš, ja som teraz mimo formy, nevyšlo mi to..." už s ním komunikuješ. Prekvapí ho, keď mu poviem, že to viem. Mám totiž v počítači poznámky o skupinách z niekoľkých rokov a keď chodím na akcie, prečítam si niečo o tých, ktoré tam budú hrať.
Semináre sú v podstate o tomto, aby sme si tam všetky otázky a pripomienky vydiskutovali. Aby sme sa spoznali, aby tam aj kapely diskutovali medzi sebou.

pokračovanie nabudúce

zhováral sa 5jar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu