Rozhovor s Ikou Kraicovou - 2. časť

 Ďakujem za sondu do minulosti a vraciam sa k späť k Vlčím baladám, ktorých posolstvo si naznačila v jednej z predchádzajúcich odpovedi. Myslíš si, že pesnička dokáže zmeniť ľudí, resp. zmeniť ich myslenie a/alebo pohľad na svet?

Jednoznačne áno. Pesnička dokáže takéto magické kúsky, ale rozhodne nie je jedno aká. Pesnička zaspievaná od srdca, bárs je aj jednoduchá, spôsobí, že po chvíli ti je akosi lepšie a na svoje starosti hľadíš z inej perspektívy. Vyspievať smútky a radosti prostredníctvom piesne znamená odštupľovať rokmi zahádzané bloky, takže to má aj ozdravný charakter. Veľmi si cením interpretov, ktorí nemajú za sebou tím výrobychtivých textárov a hudobníkov, ale naopak píšu alebo komponujú svoje veci sami.  Odhaľujú nám svoje vnútro, nie telo, ako povedzme komerční interpreti.

Ale aj komerčný interpret môže zaspievať pesničku od srdca, nie?

Neviem to celkom dobre posúdiť. Asi áno. Je ale na zamyslenie koľko umelecky slabučkých komerčných pesničiek zaspievaných od srdca dostáva priestor, čo pre kultúru ľudského ducha nie je veľmi priaznivé. Je otázne aj to čím sú motivovaní komerční interpreti. Ale nakoniec je to aj tak poslucháč, ktorý rozhodne či sa stotožní s videním sveta očami niekoho iného alebo pôjde svojou cestou.  

A myslíš si že má zmysel sa nad týmto zamýsľať alebo sa to dokonca pokúšať zmeniť? Nie je to skôr, svojim spôsobom, prirodzený vývoj?

Ja sa zamýšľam, ale nie s cieľom niečo alebo niekoho meniť, možno iba seba. Domnievam sa, že v každom človeku je túžba robiť veci inak ako je predurčené tzv. prirodzeným vývojom. Napr. pesnička Divoška je o žene, ktorá chodila po svete v červených ručne utkaných topánkach. Neboli to topánky, ktoré si kúpila u Baťu, ale vlastnoručne urobené topánky, ktorými chodila a tancovala po svete oslobodená od predsudkov a života bez zmyslu.  Príbeh na rozdiel od pesničky končí síce tak, že červené topánky tancovali so ženou až do jej úplného vysilenia, a ona v snahe zachrániť si život si musela tie nohy dať sťať. Je to mýtus s brutálnym koncom, ale pravda, ktorá je v ňom skrytá je pre mňa veľmi silná a povzbudzujúca. 

Jednoznačne súhlasím, že "...v každom človeku je túžba robiť veci inak ako je predurčené...". Keď ale počúvam rádio, tak sa mi nezdá, že by to bola pravda - je ťažko naraziť na naozaj originálnu muziku. Čo si myslíš, prečo to tak je?

Máš pravdu, je to ťažké. Tak ťažké ako nájsť perlu v bahne.   Originálne dielko nič nekopíruje, vzniká tak, že sa to nedá racionálne vysvetliť, proste, príde silný nápad a ty mu začneš veriť, necháš sa ním unášať a ono ťa to niekam posunie.  V rádiu väčšinou počuješ  pesničky, ktorým chýba táto iracionalita. Ja to veľmi neriešim prečo to tak je, ak sa dá tak nepočúvam rádio.  Sú ľudia, ktorým sa to páči a preto počúvajú.

Sme inak nastavení. Môže sa stať, že to čo zapáli mňa, nezapáli teba. Skôr ma štve, že musíme všetci rovnako platiť koncesionárske poplatky. 

Akú hudbu teda počúvaš keď nepočúvaš rádio?

Moje prvé pesničky, ktoré som začala vstrebávať boli cigánske ľudové, pretože moja babka a dedko boli cigáni. Keď sa zišla rodina spievalo sa tri dni a tri noci a potom sa plakalo. Možno aj preto mám rada pesničky, ktoré majú v sebe určitý druh smútku, nostalgiu a srdce chytajúcu melódiu.  Počúvam všetko čo ma nenudí, čo vyvoláva vo mne  záujem, čo vo mne zanechá stopy, záchvevy. Mávam obdobia, že počúvam dokola stále to isté až do omrzenia a potom mám zasa obdobie ticha. Medzi moje obľúbené speváčky patrí Markunda Aures, Renata Rosa, Mari Boine, Vanja Lazarova, ktoré určite ovplyvnili môj návrat k folku. Z hudobných nástrojov ma fascinuje gitara, aj keď úprimne povedané neviem na nej hrať. Ale zatiaľ mi to až tak neprekáža. 

A orientuješ sa trochu aj v slovenskej folkovej scéne? Čo ťa z nej najviac oslovuje?

Väčšinou ku mne prichádza slovenský folk prostredníctvom prozreteľnosti, ktorou  sa nechávam viesť a niektorých interpretov si vyberám, že mi ich niekto dôveryhodný doporučil. Tak je tomu v prípade Eda Klenu, ktorého by som chcela počuť naživo alebo Janu Vebrovú, o ktorej som čítala v časopise Hudba, ale tá patrí do českej folkovej scény. Bola som na koncerte Juraja Bindzára, a to sa mi páčilo a išla by som na dobrý folkový koncert, ale povedz kam? Obdivujem folkové stálice ako Zuzana Homolová alebo Soňa Horňáková, ktoré zotrvávajú v tomto žánri už desaťročia a razia si tú svoju cestičku nekompromisne aj napriek upadajúcemu záujmu o tento žáner. Veľmi silný zážitok vo mne zanechal Marián Geišberg, vystupoval sám, s gitarou, ešte teraz ma mrazí. 

24. júla budeš môcť zažiť Eda Klenu naživo v bratislavskej Čitárni u Červeného raka, dočítal som sa v našom kalendári akcií na Folk.sk, kde je ich ešte omnoho viacej. Snáď sa na niektorej z nich znovu stretneme, teraz ale ešte posledná otázka – na čom práve pracuješ a na čo sa môžeme u teba v blízkej budúcnosti tešiť?

V súčasnosti čakám na ten správny okamih, kedy sa rozhodnem ísť do štúdia nahrať nový album, ktorý sme s Evou Lukou nazvali „Milenka všetkých“. Teda vlastne s tým názvom prišla ona, ja som sa s ním nevedela spočiatku stotožniť. Neskôr, keď som začala žiť tými pesničkami, mi to zaklaplo, je to ten najvystihujúcejší názov, aký kedy mohol vzniknúť. Milenka všetkých ako kontrapunkt Vlčích balád nesie provokatívny názov, ktorý vznikol na základe jeho dvoch kľúčových piesní. Milenka všetkých prináša aj smútok aký poznáme už z Vlčích balád, pesničky sú však ladené žartovnejšie, hravejšie a hovorí hlavne o jemnejších a radostnejších stránkach života. Ale viac ti poviem až keď bude hotový, ok?

Ok, Ika, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor.

Rozprával sa Petiar.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu