Rozhovor s Jankou Ondrejkovou – Čmelkou

O Čmelke som toho vedel málo. Potešil som sa preto, keď súhlasila s mojou ponukou urobiť s ňou rozhovor na našu stránku. Dostal som pozvanie ku nej domov, pohostila ma výborným čajom a ešte lepším pudingom a začali sme sa rozprávať...

Prečo Čmelka?
Preto, lebo... skrátim to... som chodila často do lesa a raz som zbadala ako si na jeden kvet prisadol čmeliak, sedel tam, a hompáľal sa a mne sa zrazu začal páčiť, predtým so sa ho ale bála. No a ako som naňho pozerala, tak som si uvedomila rôzne veci, bol proste sám, ale nebol sám, bol silný, ale nebol silný... veľmi dlho som ho sledovala, vieš, veľmi. Zdal sa mi byť taký „mantrovský“, ako mantra... vydržal dlho bzučať. Ja som tú prezývku nevymýšľala nejak špekulatívne, dala som si otázku, ako sa povie čmeliak v ženskom rode, a doteraz to neviem, alebo... neviem, to je jedno. A keď som chodila medzi ľudí, a sme sa predstavovali, bolo to pri nejakej túre, proste niekde v prírode, všetci tam mali prezývky a ja som vtedy spontánne povedala: Čmelka. Ja som to nehľadala kvôli hudbe. Niektorým sa to zdá byť veľmi smiešne, alebo sa ma pýtajú, prečo nepoužívam svoje meno, či sa za to hanbím. Výhoda je tiež v tom, že keď sa s niekým zoznámiš cez prezývku, tak mu môžeš hneď tykať, a je to také lepšie. To je všetko.

Si vo vzťahu k ľuďom bezprostredná?
Už tri roky áno. Bola som aj pred tým, ale za niektoré veci som sa hanbila, čo sa týka toho môjho prejavu, tie moje hlasy a pazvuky čo som zo seba začala vydávať. Už nerobím špekulatívne hudbu, ale nemôžem za to, čo zo mňa vyjde. Keď som sa prvý krát zasmiala nad tým, čo to zo mňa vyšlo, to som spievala pieseň Radosť a ja som ju chcela vyjadriť práve aj tými hláskami, tak tam bola taká spontánnosť a otvorenosť, keď niekomu ukážeš taký vnútorný pocit. Takže tá bezprostrednosť sa prejavila cez hudbu... alebo naopak... neviem...

Ako vnímaš vzťah medzi prírodou a tvojou tvorbou?
Veľmi to spolu súvisí, je to taká normálna vec. Rovnako krásnu hudbu ale môže spraviť aj človek ktorý v prírode nikdy nebol ale veľmi po nej túži, vie si predstaviť ten strom a tak túži po tej jeho vôni, že to vie možno krajšie opísať... To je všetko, nemám ti k tomu viac čo povedať.

Ale ty určite nie si z tých ľudí, ktorí prírodu v živote nevideli...
...to nie, ale chýba mi, že teraz nemôžem chodiť von... Príroda má byť oáza, ale dnes je svet taký, že buď sú premnožení medvede, alebo zlí ľudia, a ja nedokážem ísť dnes sama do prírody, nedokážem to. Keby som vedela že týždeň môžem byť niekde v prírode sama, že tam nevkročí iná ľudská noha, a vydržala by som to, tak by som samú seba spoznala ešte stokrát viac. Vznikla by aj iná hudba. Napríklad aj tancujem, keď idem po lese, všeličo zbieram, ale nechcem teraz aby to vyzeralo, že to robím len ja, pretože to nie je pravda. Robíme to všetci ale nikto o tom nehovorí, robí to každý druhý človek, ktorý má prírodu rád, chce proste počuť a vidieť niečo iné. Raz keď som sa vracala z lesa, prichádzala som do dediny, počula som ako keby vrčanie chladničky, a to bola pospájaná elektrina zo všetkých domácností a bol to ten najnepríjemnejší zvuk aký som kedy počula, veľmi mi vadí elektrika, ale potrebujeme ju... Je mi to ľúto, že tu musím byť. Ale jedna vec je taká, a to vieš aj ty: Že ja keď som v týchto končinách, tak tým pádom ešte viac túžim po tom inom. Ale zase na druhej strane, mám šťastie, že si na ten les pamätám, mám tu aj nejaké veci z lesa... Raz sa mi v meste stala taká vec, že do mňa takmer vrazil holub. A ja som sa mu normálne nahlas prihovorila „Holúbok, a čo si slepý? Ty si také trdielko, skoro sa ti niečo stalo...“. Ale vždy je tu niečo také, že čo keď ma niekto počul... V lese je to jedno. Nerozumieme reči zvierat, ale môžeme sa snažiť nadväzovať s nimi kontakt, pretože sú to živé tvory.

Čo ťa priviedlo do Bratislavy?
Dala som sa sem uniesť, sekla som so svojim životom a chcela som si vytvoriť vlastný príbeh a aby som nestála na jednom mieste, teraz nemyslím len hudbu, predtým som bola manipulovaná. Druhá vec je zvedavosť, myslím si že vôbec nie je na škodu, keď človek spozná aj druhú stránku veci. Tak kde som bola, tam by som sa nevrátila. Keď som prišla sem do Bratislavy, nemala som najprv z čoho žiť, nechcela som hrávať na ulici, ako sa dozvedeli kultúrne strediská a organizátori že som tu, tak hneď som im bola bližšie, naoko sa dá povedať, že máš otvorené dvere. To by ale mohol mať každý, chápeš. Je to proste sranda, teraz Bratislavčania poznávajú folk, Soňa Horňáková teraz chystá niečo veľké v Slovenskom rozhlase. Bola by som rada, keby aj táto oblasť mala svoje miesto, aby nikto nepovedal, že „to je iba folk“. Ale aj my folkáči si robíme trochu zle. Je dobré spievať medzi svojimi. Robím v materskej škôlke, a keď sa chcem k deťom priblížiť, musím sa zohnúť k nim, aby som bola taká malá ako oni. Keby som dostala tie deti iba dobré, tak by som excelovala, a v druhej triede by boli zlé deti, a ja by som si povedala že im nezahrám bábkové divadlo pretože sú zlé, tak tie deti budú také celý život. Keď sa človek nesnaží chodiť aj medzi iných ľudí, aj keď sú, s prepáčením, blbí, aj ťa často ponížia, ale vždy sa nájde niekto, kto si povie, že to nie je zlé. Keď si folkáči povedia, že budeme hrať len medzi folkáčmi a rockeri medzi rockermi, tak to nikam nevedie, ja sama sa nezameriavam len na folk.

Musím ti oponovať, nie je pravda, že by folkáči počúvali len folk a hrali len pre seba... ja sám by som si veľmi rád zahral na nejakom multižánrovom festivale, takéto akcie tu chýbajú. Nemyslíš si teda, že problém je niekde medzi organizátormi?
Je, určite je. Máš pravdu, ale mňa odcudzujú niektorí ľudia, nepáči sa im, že chodím hrať aj na iné ako folk a country akcie. Povedala som to tak všeobecne. Tí, čo majú na starosti kultúru sú celí pokakaní, pretože si myslia, že folk je niečo jemné a to neprehluší tých ostatných, a tým vychovávajú ľudí, aby ziapali. Ja mám celkom výhodu, že mám takú rytmickú hudbu, a aj dosť hlučnú asi...

Kam podľa teba speje tá naša scéna?
Ja by som skôr chcela povedať kam spejú tí jednotlivci, nie žánre, tí umelci. Ja by som odbúrala názvy týchto žánrov, ale to je zas problém, pretože každý výrobok, aby sa predal, musí mať svoje meno. Hovorila by som ale napríklad tvoje meno, a nie žáner.

Jediný cieľ je teda robiť dobrú hudbu?
Áno, určite. Štýl najviac vytvára rytmus, a mne to z tej ruky ide samo...

Čo máš spoločné so skupinou Lunárne legendy?
To bola veľká náhoda. S Ozom (bubeníkom) som sa veľmi nechcela stretnúť, a ja nerada robím rozhovory a hlavne po koncerte, keď je ich dosť, opakujem sa a vadí mi to. Mala som takú antipatiu, to nebola namyslenosť, ale stretli sme sa, on si to CD odo mňa kúpil, potom sme sa stretli na základe humoru. Ja síce rozprávam veľmi vážne, ale strašne rada sa smejem, a robím si hrozne veľkú prdel, to tam môžeš napísať, zo seba. A keď som zistila, že on mal niečo v hlase, takú radosť, tak vo mne vzplanula iskrička a povedala som si že to je môj človek, posielali sme si strašne srandovné sms-ky, dodávalo mi to energiu. Ozo do ľudí vidí a ja som vtedy potrebovala energiu viac prijímať ako dávať. Spravil so mnou rozhovor do music.sk, bolo to tak s nadhľadom. Cédečkom bol nadšený, a odvtedy sa o mňa svojim spôsobom stará, nenechá ma dýchať, ale v tom dobrom zmysle. Je to dobrý kamarát a mám ho rada.

Spomínala si, že v poslednej dobe máš viac koncertov, rozhovorov, ale ty už hráš dlho...
Ja niektoré koncerty aj odmietnem, pretože mne sa nedá ísť na každý koncert. Súvisí to aj s tým ako som žila a nedá sa mi vždy spievať a smiať sa. Za každú cenu nie. Držím palce organizátorom, ktorí majú dobrú myšlienku. Mám rada klubové veci, a ľudí, ktorí chcú niečo spoznať, stačí aj jeden človek v tom malom priestore... to som odbočila. Na niektoré akcie proste nechcem ísť, i keď ma to mrzí. Nerada rozprávam že sa mi nepáči tam a tam...

Na koncertoch zo seba vydávaš kvantum energie, zvládla by si nejakú šnúru?
Zvládla by som to. Hlas stíha, ale bolí ma ruka keď hrám na gitaru. A nemám kedy cvičiť, ale možno ani nemusím. Musím si ale cvičiť hudobnú pamäť, intonáciu, melódiu a tie moje intervaly ale prečo to tak vymýšľam, neviem, je to intuitívne. S hrdlom problémy nemám. Často sa mi stávajú veľké kiksy, naposledy mi povoľovala struna, musela som to obrátiť na humor, bála som sa že ľudí sklamem, ale nakoniec to dopadlo dobre. Keď chodievam na koncert, nesústredím sa na to aby som zo seba vydala maximum, pre mňa je dôležité, aby ľudia neboli smutní. Viem strašne silno kričať a keď to v sebe človek objaví, tak sa tak uvoľní, to som tiež našla v lese.

Improvizuješ na koncerte?
Áno, stále. Keď si pustíš CD, pochopíš, i keď nemám moc rada štúdiové nahrávky. Ja by som chcela len hrávať, nemať žiadne CD.

To je ale výborný nápad, a možno aj obchodný ťah. Ak je človek populárnejší, ľudia potom nemajú inú možnosť si ho vypočuť, len na tom koncerte...
...a keď si ťa vypočujú doma, tak prídu, ale už len raz. Potom musíš tie piesne chŕliť, a ja na to nemám, nemám veľa piesní, skôr naopak. Tak by som si to veľmi priala. Na tom koncerte je to vždy zahrané ináč a to je pekné. Ani to nahrávanie sa mi nepáčilo, nebolo to ono.

Pre mňa je nahrávanie experiment...
...áno, to je niečo iné, to by sa ti hodilo štúdio. Chce to hlavne veľa času, peňazí a potom to hľadanie môže byť pekné. Pekné je tiež povedať si, že nenahrám to dnes, ale zajtra. A to si my nemôžme dovoliť, máme štúdio zaplatené na vtedy a hotovo. Ja som nahrávala vo Vranove nad Topľou, to bolo príjemné štúdio...

Rozmýšľala sa nad tým, že by si pribrala k sebe ďalších muzikantov?
Taká veľká ešte nie som, aby som si to mohla dovoliť. Nemám na to čas, čas stretnúť sa s tými ľuďmi, mám veľa práce v domácnosti, nedá sa to skĺbiť. Keby som bola chlap, tak mám ženskú, ktorá to všetko spraví...

A niečo čo by si chcela odkázať návštevníkom Folk.sk?
Nechcem moc mudrovať, ale vždy ťa niečo inšpiruje, keď chceš niečo niekomu povedať. Mám pocit, že ľudia často povedia myšlienku, ktorá sa ich vlastne vôbec netýka. Rada by som sa podelila o jednu myšlienku. Aby človek prežil svoj osudový príbeh, a aby sa nebál bojovať so zlom, aby nestál na mieste s tým že ho každý bude chváliť, že sedí a nikomu neubližuje preto, že sedí, ale nič nevytvára, ale uspokojí sa s tým preto, aby ho nikto nikdy nekritizoval.

A čo bude ďalej?
Nezvyknem nič plánovať, neviem. Chcela by som ale aby sa ľudia nebáli so mnou spolupracovať priamo na koncerte.

rozprával sa 5jar.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu