Rozhovor s Martinom Chrobákom.

S Martinom som sa prvýkrát stretol na krste jeho posledného CD, ktoré sa volá Ďaleko a pešo. Ako hudobník ma veľmi zaujal, hoci je asi veľmi polemické uvažovať o ňom ako o folkáčovi a o jeho hudbe ako o folkovej. A tak som chcel vedieť jeho názor. Stretli sme sa na mieste ktoré sa na to priam ponúka – teraz už viacmenej z nostalgie – klub Čierny Havran. Objednali sme si pivko, ja som zapol diktafón, a...

Rozhovor tentokrát začneme od konca, prednedávnom si v Bratislavskom divadle A-Ha pokrstil svoje druhé CD, zmenilo sa niečo od vtedy?
Od vtedy sa zmenilo hlavne to, že nemám toľko času na muziku ako by som si predstavoval, lebo robím robotu ktorú robím rád a zožerie to viacej energie, než sa dalo na začiatku predpokladať. Ide o to, aby sa roztlačil vlak toho časopisu, ktorý trošku menil svoj formát. Ja chcem aby sa jeho pôvodne technokratická podoba stala čitateľnejšou, aby stroje boli prezentované aj v nejakej sociálnej rovine a aby tá muzika bola okomentovaná aj po technickej stránke. Keď sa píše o nejakom cédéčku tak aj o tom prečo hrá ako hrá, ako bolo nahraté... to isté obrátene platí aj o strojoch. Každý z nich je určený do určitého prostredia a od typu jeho budúceho užívateľa sa dá predpokladať určitý životný štýl. Kvalita môže pôsobiť svojím spôsobom psychoterapeuticky ale dobre maskovaný šmejd môže traumatizovať. Preto je potrebné vedieť si dobre vybrať. Na tejto práci je zaujímavé aj to, že človek si na určité produkty, alebo fenomény vytvorí nový pohľad. Napríklad taký dídžejský CD prehrávač je tiež vlastne hudobný nástroj, pretože poskytuje určité možnosti pri práci s ním... Hrať sa dá aj na veciach, ktoré k tomu nie sú priamo určené, technika ide dnes s muzikou ruka v ruke, všetko je to prepojené... Tak odvtedy sa zmenilo aj to, že ma zaujíma aj aká je cesta tej muziky od myšlienky až po technickú realizáciu, nesmie to však ostať len pri tom technickom ale aj pri tom tvorivom.

Znamená to, že už chystáš niečo konkrétne?
Áno, chystáme niečo s Edom Klenom, dostal som od neho nejaké textíky, ktoré by som mal zhudobniť, to možno už aj prezrádzam viac dopredu, ale kedy to bude ešte neviem. Chceli by sme, aby to bolo spojenie nejakých dvoch vektorov, ktoré to celé posunú niekam inam než by smeroval iba jeden z nás. Zatiaľ sme ale iba vo vzájomnej skúšobnej lehote.

Táto informácia ma kupodivu vôbec neprekvapila, tvoja a Edova hudba mi pripadá byť veľmi príbuzná...
Hej, my sme dokonca pokrvní príbuzní, ako Winnetou a Old Shatterhand sme si zmiešali krv a to prostredníctvom jeho detí, od ktorých som sa vo svojich asi 28 rokoch nakazil kiahňami. Takýmto bolestivým spôsobom sme sa po asi 10 ročnej koexistencii ešte viac zblížili. Ale je to samozrejme hlavne o tom, že si máme vždy čo povedať, tie cesty sa krížia aj bez ohľadu na to, či to chceme alebo nie. Vždy sa nájdeme na nejakom spoločnom priesečníku, takže aj Edo s tým prišiel, že keď už sa tak dlho stretáme, skúsme niečo vypotiť. Mňa to samozrejme potešilo, pretože túto myšlienku som už mal dávnejšie, ale doteraz sme si iba príležitostne verejne zaimprovizovali bez nejakého rukolapného výsledku.

Vráťme sa ešte k tvojmu CD. Pre teba je muzika aj koníček aj živobytie. Musíš byť šťastný človek... tiež máš asi veľký prehľad o hudobnej technike, tak nám povedz ako vznikalo tvoje CD z tohto pohľadu.
Podmienky boli dané finančne, pretože oproti tomu prvému bol radikálne obmedzený počet financií. CD To bolo rečí… vznikalo na dlh a doplácalo sa spätne, teraz sme mali balík peňazí a povedali sme si, že sa to musí stihnúť aj časovo aj finančne. Tým pádom sme si na to zvolili aj najlepšiu cestu. Pozval som pár priateľov ktorí boli aj profesionálni hudobníci, aj mne príjemní ľudia a v štúdiu sme to dali dohromady veľmi rýchlo, bez nejakého dlhého nacvičovania... Aj so Zuzkou sme napríklad vôbec nemali predstavu, že ako tá pesnička vlastne bude vyzerať a budovalo sa to tam na mieste. Pomáhali nám v tom aj vymoženosti digitálneho záznamu, ktoré mal zvukár Ivan Minárik osvojené do tej miery, že nemusel premýšľať „ako“, ale skôr „čo“.

Na tom CD sú však Zuzky dve, ako si sa k nim dostal?
Zuzka Homolová býva hneď vedľa toho štúdia kde sa to točilo takže iba zbehla po schodoch v papučkách.

A kde sa točilo?
Ivan má štúdio v Petržalke, v podzemí DK Zrkadlový háj. Ale asi nesmerujem tam, kam bola položená otázka... Hosťovanie Zuzky Homolovej bolo možno potvrdením takmer historickej známosti a snáď aj vzájomných sympatií. V pesničke dostala jeden sólový vstup a nejaký vyhradený priestor pre voľnú tvorbu. Keďže sa ocitla na pôde, ktorá bola pre ňu neznáma, mohla sa cítiť slobodnejšie... je pozitívne naladená všetkému novému, takže nemala problém. A s druhou Zuzkou... tú som vlastne po dlhoročnom kamarátstve s padlášovcami „zdedil“ až keď sa k ním pripojila. Keď sa pred dvoma rokmi dočasne vyskytla v Bratislave, chvíľu sme sa muzikantsky hrali a spoznávali. Určite je to veľmi výrazná osobnosť, ktorej nápady fungujú ako silná inšpirácia. Beztak som mal v úmysle spestriť nové CD, aby tam nebol iba môj fádny spev, a keď už to tak život zorganizoval, bola by škoda nevyužiť aj jej autorský potenciál. Pesničiek bolo samozrejme viacej, vybrali a použili sme tie tri plus jeden text.

Kedy vznikol nápad točiť cédéčko?
To nemá jednoznačné hranice, skôr zhoda okolností. Chcel som si vyskúšať iný prístup, než bol na tom prvom. Overil som si v praxi, že muzika sa dá urobiť aj spontánne, bez veľkého cvičenia a nie aranžovane, tak ako to bolo na To bolo rečí… Niekomu sa viac páči prvé, niekomu druhé. Mne podľa toho ako sa vyspím, niekedy mi pripadá, že sa ešte čiastočne vrátim k takému diktátorskému princípu, ale mal by byť spojený aj s improvizáciou a ľudským faktorom. Musím povedať, že ten druhý album pôsobil aj motivačne, nejaké pesničky vznikli počas samotného natáčania. Proste sme si povedali že toto je bod A a toto je bod B a my sa tam musíme dostať. Z toho vyplynulo aj dovtedy nespoznané nasadenie.

Ako dlho trvalo točenie?
Skôr ako krátko. To bolo v lete za nejaké dva mesiace, samotné nahrávanie trvalo asi týždeň.

Čo sa dialo v období medzi prvým a druhým cédéčkom?
Vyskúšali sme si rôzne podoby koncertného hrania, postupne nám ale ubúdalo muzikantov. Začínali sme ako band, ktorý mal aj dychovú sekciu, dokonca vlastného hráča na xylofón, perkusie a tak, potom sme sa scvrkli do cestovnej verzie - vzniklo rockové trio, to bolo tiež celkom príjemné, ale ľudia sa potom rozišli. Všetko to bol vlastne experiment ako náhrada za Stana Dobroviča (kontrabas), ktorý bol mojim dlhoročným spoluhráčom, ale rozhodol sa že bude svoj čas venovať rodine a práci, škoda muzikanta. (O dobrých basistov je vždy núdza, určite by som aj dnes nejakého rád spoznal.) Aj rockové supertrio sa nakoniec scvrklo na komorné vernisážové teliesko a tu už začal spolupôsobiť aj Marian Jaslovský ako nový hudobný a cyklistický partner. Medzitým som ešte, po deviatich rokoch na jednom teplom mieste, začal striedať zamestnania ako ponožky, čo znamenalo tiež veľké dobrodružstvo a experiment. Práca, ktorú som mal predtým mi síce dávala viac voľného času, ale táto mi zas ponúka väčšiu vnútornú slobodu, a aj tá muzika potom ide lepšie - dokážem sa akosi lepšie hudobne vykoktať...

Ešte si mi stále neodpovedal na otázku, či si šťastný človek...
Nie je to až také ideálne, pretože samozrejme že to zasahuje do súkromia a vezme si to aj ten čas, o ktorom si myslíš, že ho máš len pre seba. Občas zaznie telefón a zrazu treba riešiť to a to, a do tej práce nestačí prísť len v sobotu ale treba aj v nedeľu. Šťastný človek... vždy je každý šťastný do takej miery do akej môže, ale nemyslím si, že existuje nejaká hranica zhora. Akákoľvek jednoznačná odpoveď by v tomto prípade vyznela podozrivo a ani si nemyslím, že by to mohlo niekoho skutočne zaujímať.

Čo bolo pred tým než vznikla skupina Private Music?
Tá skupina je viacmenej fiktívna, je to skupina ľudí, ktorí sú ochotní kolaborovať so mnou až pokiaľ nezistia, že sú aj zaujímavejšie veci, alebo že sú aj veci ktoré ich pritlačia k múru a musia sa obracať iným spôsobom. Predtým, kedysi dávno, som začal hrávať s Mirom Harachom, to bol taký multikomediálne zameraný človek, divadelník, gitarista, spevák a technický fanda, teraz už s muzikou prestal, zaoberá sa počítačmi. To obdobie rozhodne stálo za hriech. Kedysi vo Zvolene, ako malom okresnom meste, sa určití ľudia kvôli nedostatku informácií grupovali. Každý robil niečo iné a navzájom tam vznikalo také kultúrne podhubie, z ktorého ešte doteraz ťažím. Dobrá, inšpirujúca nálada... Z tohto prostredia pochádza aj krstný otec tohoto druhého albumu Jožo Gertli - Danglár, s ktorým sme kedysi absolvovávali zvolenský trojuholník krčiem Unionka, Vagón, Bažant. Povedal by som ešte, že aj ten Jožo, ako kreslí teraz, tak kreslil už na základnej škole, že to je len vecou náhod, kde nás zavedie život a jeho tie rôzne reklamné agentúry zaviedli do toho spôsobu života, teraz je na voľnej nohe, ale je to známy človek, dokázal sa presadiť. Je to taký príklad, že to podhubie malo čosi do seba.

Urobme skok do minulosti a položme tú otrepanú ale potrebnú otázku. Čo naviedlo tvoje kroky smerom k hudbe?
Doma visela na stene gitara. Najprv som prekonal všetky tie pľuzgiere na prstoch... motivácia bola klasická – presadenie sa v partii na školskom dvore, baby a tak. Rozhodujúca bola ale tá sila, ktorá na mňa šla z muziky ktorú som priebežne objavoval. Popri Beatles, Hendrixovi, CSN&Y, Pink Floyd, Black Sabbath som zisťoval že existuje aj nejaká platňa Zvonky Zvoňte, Convergencie, že existuje Dežo Ursíny, Oldřich Janota, či ranný Vladimír Merta a že tí ľudia žijú cez svoju muziku. Myslím, že som práve z toho dokázal nasať energiu ukrytú pod škrupinou melódií a akordov. Moje pesničky, ktoré považujem za zásadné, zase vznikali na základe textov ktoré robil Paľo Oravec a tá muzika bola zakliata už v nich...

Ty si hru na gitare neskôr aj študoval...
Hej, keď som sa vyskytoval v Prahe. Bolo tam ľudové konzervatórium (dnes Jazzová kozervatoř Jaroslava Ježka), kam som sa prihlásil a nejakým spôsobom som sa snažil stíhať to popri štúdiu architektúry, čo bolo dosť náročné a ja som to rôzne striedal - chvíľku som pracoval ako nočný strážnik v Kotve a venoval som sa tej gitare, chvíľku som zase doháňal nejaké skúšky. Najviac hudobného vzdelania mi ale dali spoluhráči z rôznych kapiel v ktorých som hrával, veľmi som vnímal každý nový akord... My sme napríklad hrali muziku na nejakom karnevale pre deti, tá muzika bola úplne o niečom inom ale tie deti tam možno niečo cítili... Bolo to hlavne o komunikácii medzi muzikantami.

Keď si založil Private music už tam bola myšlienka na CD To bolo rečí... ?
To z toho nejak vyplynulo. Takým postupným vrstvením. Prišiel som z Prahy do Bratislavy a hľadal som tu ľudí, vznikali rôzne spolupráce, postupne sme na seba začali naväzovať ďalších hudobníkov. Väčšina piesní už existovala, potom sme to už len doaranžovávali, základ bola nejaká gitara a na to sa vrstvili tie ostatné nástroje. Chvíľku som zaskakoval za gitaristu v bigbande na konzervatóriu a tam som počul ako pekne znie dychová sekcia. Chcel som si to vyskúšať aj na svojej hudbe a tak som sa učil aranžovať aj v basovom, či altovom kľúči, verboval tých študentov do štúdia a potom platil oldomáše. Vznikalo to teda takým vrstvením - sedimentáciou.

Ktoré albumy v tvojej domácej CD-téke sú najviac ošúchané?
Najviac ošúchané sú moje uši. Trpím nepríjemnou chorobou ktorá sa volá prebytok muziky, musím tej hudby spracovať viac než mi je milé, ale veľmi rád sa vraciam napríklad k Billovi Friselovi, Neil Young mi vždy urobí radosť, aj keď sa nedá vždy počúvať. Mám rád klasikov ako Mark Knopfler, Joni Mitchell, Paul Simon, King Crimson, J.J. Cale, Chet Atkins, Danny Gatton (counry-jazzový gitarista, bohužiaľ už nežijúci virtuóz a srandista), Dick Dale (surfový gitarista, hral napríklad známu skladbu Misirlou z filmu Pulp Fiction), Joe Pass, Pat Metheny, Andy Summers, Wes Montgomery (všetko skvelí jazzoví gitaristi), Beck (moderný pesničkár), Jeff Beck (vždy progresívny rockový gitarista), Béla Fleck (country jazzový hráč na banjo), ale zároveň mám v súčasnosti v obľube aj rôzne experimentálne smery vrátane hip-hopu, trip-hopu, acid jazzu (napr. Courtney Pine), elektronických a tanečných muzík, zistil som že aj v tom je to isté čo do toho kedysi dávali napríklad gitarové kapely, len inou formou. Je v tom aj tá technológia a mňa zaujíma aj ten zvuk. Ten je veľakrát pre mňa tou zásadnou informáciou. Niekedy počúvam hudbu hlavne kvôli zvuku - charakteristická farba nástrojov, tón ktorý dobrým hudobníkom lezie priamo spod prstov, trojrozmerný priestor nahrávky, alebo úplné halucinácie čo dokážu slobodní ľudia vykúzliť zo starých monofónnych analógových syntezátorov (Underworld, Orbital, Ian Simmonds, Overdream... )

Prečo si ťa vlastne ľudia spájajú s folkom?
Nejakým spôsobom sa na mne podpísali tie roky, kedy som to vnímal veľmi aktívne. Ja mám úžasnú radosť z toho že si (údajne) možno niekto želá čítať so mnou na týchto stránkach rozhovor ale ja som nikdy nebol zameraný len na folkáčov alebo len na jazz. O to viac si vážim ľudí, ktorí sú ochotní chápať tú muziku v takom univerzálnom poňatí. Ak to robia úprimne, potom to čo sledujú, sa dá nájsť kdekoľvek. To nie je vo forme. To im môže ponúknuť rovnako nejaký austrálsky černoch ktorý fúka do didžeridu ako Fín konštruujúci world music kdesi v Helsinkách. Pokiaľ existujú ľudia, ktorí sa pozerajú na niečo iné než je uniforma, tak klobúk dole. Možno že píšem pesničky, hrám na gitare, ale nepripadám si ako folkáč. Viac si pripadám ako niečo zanedbateľné a nepodstatné, čo si sem prišlo na chvíľu sebecky užiť a čo má náhodou to šťastie že sa občas môže napojiť na tú hudobnú auru, ktorá je okolo celej zemegule ako všeobecný majetok, alebo ako sieť stokrát vyspelejšia než internet. Možno práve preto je naša planéta Modrá.

Aké sú tvoje muzikantské perspektívy do budúcnosti?
Nezakrnúť, počúvať alebo aj vyrábať niečo, čo je motivujúce, aby to nebolo z donútenia. Mám také obdobia, keď si poviem, že na horizonte je nejaký strom a k tomu sa chcem teraz dajako dotackať. Takto sa vždy kulminuje nejaké snaženie a podľa okamžitých podmienok sa spájam s ľuďmi a dopracovávam sa k výsledku. Dúfam, že budú ďalšie platne...

Tvoj názor na súčasnú slovenskú populárnu scénu?
Komercionalizuje sa, čo je prirodzené. Chýba mi v tom experiment, vidím tam tú snahu, ktorú veľmi radi vidia rôzni producenti, ktorí premieňajú tú stádovitosť na svoje zisky. Ja by som bol rád, keby to prebiehalo na inej úrovni ako na tej, že je nám všetko dávané na striebornej tácke až pod nos. Bol by som rád, keby ľudia neboli odkázaní len na tieto masovokomunikačné prostriedky a nehnali sa do nich za každú cenu. Dôležité je nezahrabať sa niekde v paneláku a byť ochotný vystrčiť nos. Živé koncerty, komunikácia, nové podnety, konfrontácia s realitou namiesto umelých ilúzií, odvaha nenechávať si zadné vrátka. Ľudia sú tu pre seba navzájom ale niekto sa stavia medzi nich aby sa nevideli, robí im sprostredkovateľa a ešte na tom bohatne. To by som radšej pil kozie mlieko.

Chceš niečo odkázať našim čitateľom?
Čo ja viem? Nič nie je také dôležité, aby sme sa kvôli tomu museli predať.

Petiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu