Rozhovor so skupinou Staré časy

Skupine Staré časy boli e-mailom poslané otázky týkajúceho sa tohoto virtuálneho rozhovoru. Takáto forma je pre nás všetkých novinkou a experimentom zároveň a ak sa osvedčí, mohla by byť vhodnou náhradou za rozhovory robené naživo (ak na takéto nebude práve vhodná príležitosť ). V každom prípade však live rozhovory budeme prinášať v maximálnej možnej miere.
Tu sú už spomínané otázky a odpovede na ne (odpovedali: D. N. – Dušan Neubauer, M. H. – Marek Hubek, J. M. – Janči Mezey):

Každý človek raz začínal a týka sa to aj hudby. Ako to bolo vo vašom prípade?

D. N.: Začalo sa to, keď som dostal prvú gitaru. To som mal asi 10 rokov.
M. H.: Klavír na základnej škole a neskôr na ĽŠU v Stupave.
J. M.: Ja som mal k hudbe od „samého jakživa“ veľmi blízko, v ôsmych rokoch som dostal svoj prvý magnetofón a v jedenástich som už vlastnil svoju prvú, „na kolene pozliepanú biciu súpravu“, ktorej súčasťou boli aj dva hrnce, jedno vedro z umelej hmoty a jeden pekáč, ktorý slúžil ako činela.

Pamätáte sa na svoju prvú pesničku?

D. N.: Pamätám, ale začínal som s textami pre iných, moja prvá skladba vznikla podstatne neskôr.
M. H.: Nepamätám, pretože som žiadnu nezložil.
J. M.: Áno pamätám, zložil som ju na brannom cvičení zo základnej školy. Kým ostatní spolužiaci okolo mňa stavali stan, ja som sedel na tráve a písal som text a pískal som si melódiu. Kým som ju dokončil, stan bol už okolo mňa postavený a ja som sedel v ňom.

Ako vnímate s odstupom času svoje prvé hudobné dielka?

D. N.: Bolo to, samozrejme, veľmi naivné, ale nevyčítam si to, nejako treba začať, že? Ale ak by niekto chcel, kľudne ich zahrám aj dnes.
J. M.: Recesisticky. Vtedy nás ešte v podstate nič netrápilo a aj texty boli viac-menej o ničom. Čo sa týka hudobnej stránky, to sa samozrejme nedá porovnať, človek ako prechádza rokmi, mení sa aj jeho hudobný vkus, počúva aj iné žánre ako doteraz, tie pôvodné opustí a zaujme ho niečo iné. A podobne je to aj s ovládaním nástroja. V tých ranných rokoch to bol samozrejme rockový štýl hrania, ktorý postupne prešiel cez blues, funk až k jazzu. Ale je to obdobie 15 rokov.

V čom vidíte ďalšie možnosti zlepšovania samých seba?

D. N.: Pred dvoma rokmi som začal hrať na klavír, tam mám obrovské rezervy a nekonečné možnosti na ďalšie učenie sa. A niekoľko hodín spevu by tiež nebolo na škodu.
M. H.: Učiť sa, učiť sa, učiť sa, povedal V. I. Lenin.
J. M.: Je to v prvom rade chuť hrať, chuť počúvať a učiť sa od druhých. Ďalej k tomu patrí nepochybne dobrá parta a hudobníci na podobnej úrovni.

Ste už skúsení hudobníci a máte za sebou účinkovanie v rôznych hudobných zoskupeniach. Ktoré to boli?

Spoločne v kapele Divadielka na Osmičke, jednotlivo v Bluescompany, Sophore, Jeseni… Janči začínal v komárňanských rockových kapelách, za zmienku stojí napr. skupina Kamasutra a formácia, ktorej hovorili „komárňanský Police“, skupina Silence and Stain (čo bol taký funk-rock-jazz).

Čo vás viedlo k založeniu skupiny v takej zostave ako ste teraz?

Robili sme spolu už na vysokej škole a zistili sme, že nám to chýba. Takže toto je taký comeback.

Ako to vyzerá s vašimi hudobnými nosičmi? Je možné niekde niečo kúpiť, alebo zohnať? Nechystáte sa niečo nové vydať?

Staršie nahrávky jadra tejto kapely, ktorá tvorila pod názvom Sophora, sú v našich archívoch, ak by bol záujem, dajú sa oprášiť a ponúknuť. Je možné, že tento archív ako mp3 dáme niekde na našu stránku. Novú tvorbu práve nahrávame, začiatkom decembra bude takisto voľne k dispozícii na stránke. Ak by niekto trval na CD alebo kazete, tak mu to za výrobnú cenu a poštovné pošleme.

Ako si predstavujete svoju ďalšiu hudobnú budúcnosť? Čo by ste chceli dosiahnúť?

D. N.: Neplánujem, nechcem to znásilňovať. Kým je chuť, tak sa bude hrať. Ak príde niečo iné, pokojne prehodím výhybku. Ako dosiahnutie istého cieľa by som považoval, ak si naša muzika nájde svojich poslucháčov. Nemusí ich byť veľa, na kvantite nezáleží. Vedel by som to robiť aj pre jedného spokojného poslucháča.
M. H.: Hrať koncerty.
J. M.: Momentálne odchádzam na rok do Austrálie, kde hrať aktívne nebudem, ale pasívne určite áno. A čo by som chcel dosiahnuť? Dá sa povedať, že hrám už len z pasie a preto, lebo ma to baví. Netúžim po nejakom hviezdnom úspechu, pretože viem, koľko roboty za tým je a čo to znamená v súčasnom svete show-businessu. Je to vždy o peniazoch a nie o tom aký dobrý si hudobník a aké dobré pesničky skladáš.

Ako vnímate folk?

D. N.: Mám rád folk, je to žáner, ktorý je pre mňa čitateľný, rozumiem jeho vyjadrovacím prostriedkom. Umožňuje mi komunikovať, či už ako poslucháčovi, alebo ako muzikantovi. Mám kontakty aj s rockermi, countrystami alebo folkloristami, ale medzi folkáčmi sa cítim o niečo lepšie, viac si rozumieme.
M. H.: Dobre.
J. M.: Folk je pre mňa niečo, pri čom sa viem odreagovať, zabudnúť na stres z ulice. Ale nie je to len o hudbe je to aj o vzťahoch k okoliu, ľuďom a najmä prírode.

Čo pre vás znamená pojem "pesničkár"?

D. N.: Pesničkár má môj obdiv, pretože ide sám za seba s kožou na trh, so srdcom na dlani, so svojou muzikou a textami. Je ľahko zraniteľný. Tvoriť a účinkovať sólovo chce kus odvahy, pretože je v tom aj osobná výpoveď. Pesničkár sa nemôže „schovať“ v kapele, na pódiu musí ísť sám za seba. Ale treba dať pozor na pózu, občas sa to stáva. M. H.:Človek, ktorý skladá a spieva pesničky.
J. M.: Pesničkár je pre mňa človek, ktorý svoje problémy, nálady a vôbec celý život vníma pozorne a intrerpretuje ich pomocou textov a melódií, ktoré majú odzrkadľovať jeho momentálny stav duše a srdca.

Slov. folková scéna je podľa niektorých vraj stále v štádiu sebaobjavovania. V čom vidíte jej rezervy a aké sú jej nedostatky?

D. N.: Asi by stálo za úvahu, ako slovenský folk trochu viac zviditeľniť. Určite sa robí veľa dobrej folkovej muziky, len sa o nej nevie. Ako na to? Viac festivalov? Viac klubov? Lepšiu mediálnu politiku? Viac propagácie? Určite existuje dostatočne veľké divácke zázemie, len ho treba objaviť. A potom ono spätne objaví folk.
M. H.: Podľa mňa nie je v štádiu sebaobjavovania. Nemá dôvod sa sebaobjavovať. Tak isto nemá zmysel hodnotiť jej rezervy a nedostatky. Je možné hodnotiť rezervy a nedostatky jednotlivých interpretov, napr. technické, textárske. Folková scéna ako celok je presne taká, aká môže byť v tejto situácii (spoločenskej, politickej...)
J. M.: Nepovedal by som že je v štádiu sebaobjavovania. Ona sa už dávno „sebaobjavila“, len na patričných miestach niekde vyššie nie je pociťovaná potreba ju masovo zviditeľniť. Ale je to myslím si tak dobré. Radšej nech sa zviditeľňujú iné žánre a iní ľudia, lebo pri zviditeľňovaní folku to nemusí vždy dopadnúť dobre... Rezervy sú myslím si vo vnímaní folku ako takom. Ľudia vidia za všetkým len peniaze, ale folk vôbec nie je o tom. Našťastie na to doteraz neprišli všadeprítomní menežeri (až na pár výnimiek), ale nemyslím si, že folk by mal byť do takej miery zviditeľňovaný.

Má podľa vás prezentácia na internete zmysel?

Jednoznačne!

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu