Šina: „Ja pesničky párujem!“

Rozhovor s elektronickou pesničkárkou Šinou prichádzal na svet dlho, v etapách. Najprv bola myšlienka, neskôr stretnutie. Následne stretnutie aj s diktafónom a na tom poslednom sme ten diktafón aj zapli a odpovede zaznamenali. Rozprávali sme sa o jej vlastnej hudbe, o tom, čo sama počúva, ako aj o zaujímavom vydavateľstve Slnko records.
Tvoje albumy úplne korešpondujú s dobou svojho vydania. Kým Šinadisk bol zimný a melancholický, In Virgo je jarné a optimistické. Vnímaš to aj ty tak?
Áno. Je to tak. Chcela som, aby In Virgo bolo vzdušné a ľahké.

Podľa mnohých si však depresívna. Dokonca aj o albume In Virgo to tvrdia...
Tomu veľmi nerozumiem. Myslela som si, že by moja hudba mohla skôr pomôcť ľuďom vyliezť z diery. Niektorá hudba môže pôsobiť depresívne, ale nie je to hudba, ktorá nás sťahuje do týchto nálad, ale my sami, s našimi blbosťami v hlave.

Donovana prirovnávali k Dylanovi a veľmi ho to rozčuľovalo. Teba to prirovnávanie tiež neobchádza – často ťa prirovnávajú k Ursinymu. Hnevá ťa to?
Nehnevá ma to, zdá sa mi to však zbytočné. Nie je to ani veľmi trefné. Niektoré Ursinyho veci sa mi páčia, niektoré nie. Na niektorých jeho albumoch som našla to, čo sa mi v slovenskej hudbe páči najviac. Je to napríklad album Ten istý tanec, kde si sám napísal texty. Páči sa mi tam tá úplná otvorenosť, ktorú dokázal zachovať, nie je tam žiadna popová uhladenosť, je to otvorené a strapaté a zároveň veľmi krásne. Celé to ide dokopy. Páči sa mi, ako dokázal vyjadriť sám seba a dať dokopy slová, ktoré spieva.

Možno stačí netradičná slovná stavba a netradičný text. A už si pripodobnená k Ursinymu...
Podľa mňa tam v tomto nie je žiadna podobnosť. Ursiny v textovaní nadviazal na Ivana Štrpku, ktorého texty mi niekedy pripadajú až príliš poetické. Od albumu Ten istý tanec sa mi začal Ursiny naozaj páčiť. Až potom som začala počúvať aj jeho staršie platne a zisťovať, prečo sa mi niektoré páčia a niektoré nie. U mňa je to celé o „uveriteľnosti“. Či tomu interpretovi verím, čo spieva alebo neverím. Miestami, keď spieval Štrpkove texty, tam bolo toľko tej poetickosti a zvratov, že som si nebola celkom istá, či to ten človek naozaj tak cíti alebo len zobral text na zhudobnenie s pocitom, že z toho musí byť pieseň.

Viem o tebe, že všade chodíš s „nahrávatkom“ (minidisc walkman) a zaznamenávaš si tam prípadné nápady. Sú to len melódie alebo aj texty?
Len melódie. Slová si zapisujem. Keď ma napadne melódia alebo nejaká rytmická linka, nedá sa to úplne zapísať. Môžem to síce zapísať do nôt, čo by som už dnes asi nevedela, ten pocit skrátka treba niekde zaznamenať, najlepšie nahrať. Môže záležať na dýchnutí či modulácii hlasu. Postupne som zistila, že si treba vždy zaznamenať ten prvý pocit, z prvej vody.

Ako skladáš pesničky?
Je to veľmi zapeklité. V zošitoch mám textové nápady a na „nahrávatku“ melódie. Niektoré texty už majú aj začiatok melódie. A potom ich párujem. Jednotlivé texty sa mi hodia k jednotlivým a konktrétnym melódiám. Akurát to musím hľadať. A vždy k niečomu patria! Aj niektoré staré texty sa zrazu spoja s inými novými a funguje to. Takže moja metóda sa volá párovanie. Takto to robím často, ale aj všelijako ináč.

Máš dva albumy, ktoré vyšli v období dvoch rokov. To znamená, že v hudbe nie si dlho. Čo bolo predtým?
Ja som v hudbe odjakživa, akurát moja viditeľnosť bola rôzna. Predtým bol život. Chodila som do práce. Aj keď som sa chcela venovať hudbe a robila som to tak nejako tajne, chodila som hlavne do práce. Bola som dlho v práci s pracovnou dobou od deviatej do šiestej s hodinovou prestávkou na obed. Domov som prišla väčšinou unavená, navečerala sa a išla spať.

A hudobný koníček cez víkendy ťa nebavil?
Cez víkend musíš tiež zvládať bežné veci: nakúpiť, upratať, stretnúť sa so známymi, ísť na výlet... V nedeľu o piatej poobede som sa začala preberať. Vtedy by som si zahrala, niečo zapísala a tak. Lenže to sa už začínal stres, že v pondelok ráno idem zase do práce... Toto trvalo päť rokov. Potom ďalšie roky sa mi darilo žiť v menšom pracovnom zovretí a nájsť si viac času na seba, ale aj tak to veľmi nefungovalo. Čakala som, kedy sa mi podarí rozhodnúť sa zanechať náhradné práce a robiť to, čo chcem.

A teraz už nechodíš do práce? Živí ťa len hudba?
To celkom nie. Pracujem doma a veci si zariaďujem tak, ako sa mi páči. Podľa mňa pre hudbu človek potrebuje byť na voľnej nohe. Tvorivosť a inšpirácia potrebujú svoj čas, nie ten, ktorý im pridelíš. Napríklad ja nie som nočný človek, čiže všetko, čo môžem urobiť, robím cez deň. A keď cez deň, v čase, keď môžem niečo urobiť, chodím do práce, tak v noci spím. Takže vlastne nič neurobím.

Vždy som si myslel, že hudobníci sú noční vtáci...
Ja chodím spať o desiatej – jedenástej. Pre mňa je dôležité mať deň pre seba, aby som niečo urobila. Ale hudobníci sú asi zväčša takí: už len preto, že večer hrajú, potom nejdú hneď spať atď... Jasné, že sa im obráti biorytmus. Ja zatiaľ takýmto životom nežijem, lebo tak často nehrám. Ale aj tak nezáleží na tom, či si hudobník alebo nie. Sú aj úradníci, ktorí žijú nočným životom a doobeda spia v úrade... :)

Kde si nabrala odvahu seknúť s prácou a vrhnúť sa do ničoho?
Tiež by ma to zaujímalo. Ale nevrhla som sa do ničoho, vedela som dosť presne, čo chcem robiť, akurát asi nikto neveril, že to môže takto fungovať. Aj ja som bola zvedavá.

A keď si začala hrať, mala si už hotový materiál a začala si rozmýšať, ako ho vydáš. Vtedy vznikol aj plán založiť Slnko records?
Plán vznikol, keď sme nahrali September s Danom Salontayom. Rozmýšľali sme, ako ho vydať. Navyše som sa v tom čase sama rozhodovala, akou cestou ďalej pôjdem a čomu sa budem venovať. Pochopila som to ako akúsi ponuku pre mňa, že toto budem teraz robiť.

Chodili ste aj po vydavateľstvách?
Nechodili. Ale poznám ľudí, ktorí chodili. A poznám aj tých, ktorí vo veľkých vydavateľstvách nahrávajú. Zistila som, že to nie je nič pre nás. Nie som navyše ten typ, ktorý by dokázal presviedčať vydavateľov, aby za každú cenu vydali našu hudbu.

A asi by to bolo aj o prispôsobovaní, nie?
Tá nahrávka bola hotová a chceli sme ju vydať takú, aká bola. Ale tým sa ani netreba zaoberať. Keď sa pozrieš na situáciu vo veľkých vydavateľstvách, pochopíš, že o takúto hudbu nemôžu mať záujem, lebo sa nedá odhadnúť, ako to môže so záujmom o ňu dopadnúť. Oni pracujú s viac-menej overenými vecami a ich cesty sú už prešliapané. Nakoniec investujú dosť peňazí. My sme vtedy stáli na začiatku lesa a nevedeli sme, či z neho na druhej strane vyjdeme. S tým sa ťažko podniká.

Takže ste vymysleli Slnko records. Napaľované CD priamo od hudobníkov, to je veľmi pekná myšlienka.
Bola to skôr z núdze cnosť: vydávať a zarobiť tak, aby som nejako prežila. Páčilo sa mi to spojenie – že tomu venujem čas a nebude to nejaká ďalšia práca, všetko bude jedným smerom. Systém napaľovania sa mi zdal najprijateľnejší, mohla som vydať viac druhov platní v malých nákladoch. Tak, ako si to ľudia objednávali, tak som to dorábala. Celý čas sa to tak trochu točilo: z toho, čo sa vrátilo, som kúpila nový materiál atď...

Aj samotné nahrávanie bolo také komorné, priamo niekde doma v obývačke?
Nie, nie. Nahrávame v trnavskom Štúdiu J u Milana Tokolyho. S Dlhými dielmi a tiež so Slide&Udu. Ostatní ako Kladivo, Solovic, Charon a Martin Burlas si robia viac-menej veci doma alebo to kombinujú.

Presadila si teda Slnko records a vlastne aj svoju hudbu. Ako to bolo s koncertmi? Mali ste na začiatku kde hrať a ako je to teraz?
Na začiatku sme hrali hlavne v Divadielku v podzemí na Bernoláku. Je to o tom, čo si zariadiš a vybavíš. 80 percent koncertov si sami zariadime. Musíš zavolať organizátorom, povedať „chcem tu hrať“ a dohodnúť podmienky. Možno nejaké zábavnejšie či zavedenejšie kapely sú žiadanejšie. Nás sa to netýka.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu