Strunobranie 2003

Finále v Banskej Štiavnici 11.-12.7.2003

Strunobranie je, napriek tomu, že ide o súťažný festival s krajskými predkolami a majestátnym finále, pomerne málo medializované. Nech pátram ako chcem, napokon písanie o celoštátnom finále ostáva zase len na muzikantovi, aj keď nie účinkujúcom. Preto ani v tomto článku nečakajte objektívne hodnotenie, ale len jeden z možných mnohých pohľadov.
Pohyboval som sa v dejisku finálového koncertu ako malá súčasť organizačného štábu a striehol na zaujímavé vystúpenia, pozoruhodných muzikantov a búrkové mraky. Strunobranie bolo totižto posledné tri roky prenasledované nepriazňou počasia, ak sa prietrže mračien, likvidujúce strechu aj aparatúru, dajú takto nazvať. No, ale tentoraz, čuduj sa, svete, spadlo počas celého víkendu dokopy asi tak 100 kvapiek, ak nerátam nejaké to prevrhnuté pivko.
Koncerty sa začali, ako obvykle, už v piatok o dvanástej, čo je tak trochu nevďačný termín na vystúpenie, pretože proste v piatok napoludnie sú ešte ľudia v práci. Rovnako je to aj o tretej alebo štvrtej, keď sa začína prvý súťažný koncert. To pracujúci ešte len uháňajú na stanicu alebo sadajú do auta. Až tak okolo ôsmej chytá štiavnický amfiteáter správnu atmosféru, pre ktorú sa tam muzikanti radi vracajú. V sobotu je to oveľa lepšie. Doobedňajší folkáčsky koncertík „Folkfórum“ v podkroví kultúrneho centra Rubigal býva síce veľmi komorným podujatím, ale už na pravé poludnie sa na námestí vytešovalo niekoľko desiatok miestnych aj cezpoľných počas vystúpení strunobraňáckych účinkujúcich, aj náhodne okoloidúcich muzikantov a druhý súťažný koncert už sledovalo plné hľadisko amfiteátra.
Začnem hosťami z Českej republiky. Skupina Koňaboj hrá čosi, čo by som nazval rockovaným folklórom – bezchybne, s nasadením. Myslím, že aj na scéne, kde folkrock veľmi rozdielnej kvality začína byť rozšírený ako dychovka, je táto kapela výnimočná a stojí za pozornosť. Pesničky skupiny Poupata prechádzajú už prvou fázou ľudovenia. To znamená, že už si ich ľudia hrajú a spievajú, ale zatiaľ ešte vedia, od koho tie pesničky sú.
Sklamaním pre mňa nebol sám František Nedvěd, ale jeho sprievodné cédečko. O dôstojnom závere takéhoto festivalu mám naozaj iné predstavy. Napríklad ním mohla byť kapela Heaven’s Shore, ktorá bola vrcholom piatkového večera. Zloženie skupiny je galsko-slovenské. Dvaja jej členovia pochádzajú z Veľkej Británie, ich materským jazykom je galština, bežne používaným jazykom angličtina a počas ich niekoľkoročného pobytu na východnom Slovensku zvládli aj slovenčinu s úsmevným anglickým prízvukom. Hrajú pravú keltskú muziku, raz štylizovanú moderne, inokedy archaicky. Rozprávajú málo, ale vtipne. Jednoducho skvelý koncert.
Pochvalu si však zaslúžia aj minuloroční laureáti – skupina Kalumet, ktorá, našťastie, neopustila spirituály a gospely, v ktorých je doma.
No a teraz k samotnej súťaži. S rozhodnutím poroty plne súhlasím. Vyhodňare zase raz bodovali, a to úplne právom. Pamätám sa na to, ako nás pred pár rokmi šokovala rusínskym folklórom strieknutá Hrdza. Dnes to už nie je len pozoruhodný úlet, ale fenomén ovenčený dokonca Trampskou Portou! Kapela úspešne prežila výmenu speváčok a pokračuje vo svojom štýle – veľmi tvorivo a pritom stráviteľne!
Bobova diéta robí tiež stále krajšiu muziku a takisto v nej cítiť ten najlepší vplyv folklóru. Melodická, originálna, bohatá muzika. Bobovi s Molkom som si dovolil vytknúť iba jednu vec: že neudržali pokope folkrockovú skupinu Triot, ktorá sa mohla stať vo svojej oblasti najlepšou kapelou v strednej Európe. Bohužiaľ, nestalo sa tak, Triot už nefunguje. Ale okrem Bobovej diéty na Strunobraní bodoval aj niekdajší trioťácky harmonikár Mikuláš Štec. Tentoraz s gitarou ako sólový pesničkár. A to bolo veľmo dobrééé! Plíhalovsky hravé, veselé pesničky ušité zo slovenského jazyka zoštrikovaného rytmickým zákonom – to je naozaj umenie. Pekná muzika, pekné texty, veľmi sympatické, skromné vystupovanie.
Podobným prekvapením bola aj Barbora Hašková. Spolu s kamarátom Christianom predviedli kus pokojnej muziky s krásnym, dušu hladiacim spevom. Titul „objav festivalu“ im naozaj sedí. To je, ako keď uvidíte v lese kameň a on vás čímsi zaujme. Možno o rok bude naleštený a vybrúsený ozdobou galérie. Tak nejako som vnímal Barboru.
Popisovať širokospektrálnu muziku skupiny Acoustic flash je pre mňa priveľmi náročné, na to proste nemám. Kapela, ktorá začala kdesi na pomedzí džezu a bluegrassu, stále kdesi snorí a báda. Robí to však citlivo a so zreteľom na to, že tú ich muziku bude musieť niekto aj počúvať, takže to musí za to stáť! No a to sa im darí. Skvelí hráči, invenčné skladby.
Nech mi láskavo odpustia tí, ktorých som nespomenul, ale netrúfam si popísať celý festival. Hral tam naozaj výber toho najlepšieho, čo sa na Slovensku urodilo. Množstvo už dobrých, ale aj zatiaľ nádejných muzikantov, kopec dobrej muziky, tanečné ukážky – najmä írskych tancov - v podaní levického tanečného divadla „Urania“.
Celkom sa mi pozdával aj konferanciér Rado Mešša z Prešova. Naozaj profík, ale pritom nie „vlezlý“. Snáď konečne nádej, že sa aj na slovenskej folkovej a country scéne vypracuje časom nejaký originálny a dobrý speaker.
Škoda, že rovnakú nádej nemožno vyjadriť aj v oblasti ozvučenia. Ja to jednoducho nechápem. Prečo v Čechách na každom dedinskom festivale zvukári perfektne a rýchlo zvládajú svoju prácu? Bez prestojov a na prvé zapnutie im to všetko funguje, koncerty bežia bez zádrheľov a zvuk je dobrý. U nás mi na koncerte celoštátneho významu zvukár pokojne povie, že prestávky medzi kapelami budú najviac desať minút a nechápe, prečo sa trpko smejem. No už sa nesmejem, keď počas prestávok zvukár spoza pultu sám odchádza na javisko inštalovať mikrofóny, prípadne otvorí kufor a začína rozmotávať ďalšie káble. To už potom človeka neprekvapí, že sem-tam nepočuť nejaký nástroj, ani to, že zvukár nevie, že keby to celé nenechal tak hlúpo hulákať, tak by bolo aj rozumieť tomu, čo muzikanti spievajú. A najhoršie na tom je, že takáto úroveň ozvučenia je na Slovensku považované za štandard.
Bohužiaľ, sme opäť pri stave folkovej, country a trampskej hudby na Slovensku. Veď tí zvukári sa to nemajú kde naučiť! Drvivú väčšinu ich práce, ktorá ich, mimochodom, musí uživiť, tvorí ozvučovanie rocku, techno a repete. Toto je tienistá stránka faktu, že šoubiznis nás ešte nepostihol.
Ale hlavné je, že sa stále hrá a spieva a preto zaplať Pánboh za Strunobranie! Festivaly takejto muziky sú vždy nabité radosťou z mnohých stretnutí s kamarátmi aj s muzikou. Jazdí sa tam kvôli atmosfére a tá je na Strunobraní naozaj veľmi dobrá. Z jeho samej podstaty vyplýva poslanie poskytovať priestor na rozbeh. Je to skvelá šanca najmä pre začínajúcich muzikantov. Jazdím tam rád práve preto, že tam koľko ráz objavím klenot – prípadne hneď niekoľko. No a v tomto smere ma Strunobranie ešte nikdy nesklamalo.

Dušan

Výsledky:
Hrdza (Prešov – laureát Strunbrania
Bobova diéta (Košice) – laureát Strunbrania
Mikuláš Štec (Košice) – laureát Folkfóra v rámci Strunbrania
Letokruhy (Handlová), Náhodní pocestní (Vrútky) - Cena festivalu za hodnotný výkon
Acoustic flash (Bratislava), Daniel Axmann zo skupiny Pacipacifik (Zvolen) - Cena festivalu za inštrumentálny výkon
Metelica (Bardejov) - Cena festivalu za vyrovnanú hudobnú a textovú zložku
Barbora Hašková (Bratislava) - Objav festivalu

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu