Štvrtok s Piatkom idú dokopy...

V poslednej dobe je toho na mňa veľa... asi preto, že nič nerobím... a to sa teda dá parádne... to máte potom toho plné dni... a ono sa to hromadí a hromadí... potom sa v tom topíte a neviete s tým už nič robiť... A hlavne keď do toho prídu aj ozajstné veci súvisiace so životom... Akou je trebárs nahrávanie CD s kapelou, ktorá je na pol ceste k zohratosti a máte dva týždne do štúdia, pritom sa vám zdá, že tie tri nástroje nebudú hrať nikdy spolu to isté. V skutočnosti to potom vyzerá tak, že trávite večery pri kombe alebo v pivnici s kapelou...dookola to isté... začiatky, slohy, refrény, medzipasáže, sóla, konce... každá pieseň rovnaká... do nekonečna...

V takej chvíli treba dušu vybalansovať... A veľmi som sa potešil, keď som našiel na nete anonsu, že niekde v Bare U Očka vo štvrtok 19. marca sa hrá folk... Stano Kalman a Peter Piatko. No idem, lebo v ten večer skúšame, som v Bratislave, a som zvedavý, či tento krát získam CD Ulica, hlavne keď je to po úmornej skúške... a možno tam bude aj Homer s tým svojim Hele, Vočko...

Samozrejme nestíham, lebo nám to s kapelou ide... Dorazil som, keď sa na pódiu už hralo. To je dobre, aspoň ma hneď po vstupe ovalila príjemná hudba a atmosféra, ktorú tvoril, na môj vkus, akurátny počet návštevníkov. Hneď som sa do toho obliekol. Toto je ten veľký Stano Kalman?... To je obyčajný človek, potešil som sa... Objednal som si pivo... Desiatku alebo dvanástku?... Desiatku... Deväťdesiat sedem... euro... To je dobré... Ďakujem... Úsmev, pekná čašníčka, čo by asi povedal Vočko, keby čapoval on?...

Nikdy som Stana Kalmana naživo nevidel, ja sa teraz iba zoznamujem so scénou, a pritom som toľko počul. Škoda..., ale raz treba začať. Chvíľu postojím... Páčili sa mi naivné texty s myšlienkou, naivné v tom zmysle, že hovorili jednoduchou rečou ľudí, o ktorých Stano spieval. Cítil som sa ako jedna z uhoriek v jeho sladko-kyslom náleve, on ma nepozná, ale ja ho už môžem volať Stano, teší ma...

Na jednom zo stolov som spozoroval nejaké CD... Ha há, Peter Piatko, nechal som pivo na pulte...  Keď sa niekto baví, neruším..., ale asi ho vyrušil môj tieň keď som pristúpil, otočil sa... Kto by tohto človeka mohol mať nerád keď dokáže toto so svojimi ústami... úsmevisko ako na bilboarde (predstavte si, že toto slovo som v slovníku cudzích slov z osemdesiateho tretieho nenašiel, v Slovníku Slovenského jazyka ani nehľadám, možno sa píše s dvoma „l“, sakra... ). Môžem kúpiť nejaké CD?... A do Martina toho 27. neprídeš?... To sme sa dohodli, ale teraz idem len tak okolo zo skúšky a tak... Tak zostaň, daj si pivo... Aále, neviem...chcú odo mňa vstupné...(ja už som len pako - takáto výhovorka). Peťo to u krásnej čašníčky vybavil. Toto je môj hosť... Naozaj neviem, či si zasluhujem pozornosť tohto chlapíka, ale zatváril som sa pritom tak, že to on ma prehovoril, aby som zostal (malá výčitka). Kúpil som si CD Ulica, jupííí a usadil na stoličku pod vešiak, tak by sa to malo, povedal som si, keď príde človek na nejaký koncert sám, aby nevyzeral divne za prázdnym stolom. Vo výhľade som mal možno trochu viac aktívnu dievčinu, bola to Mima, viem, lebo ju Stano medzi piesňami niekoľkokrát utišoval. Nakoniec som si priradil "bio" k tvári, keď zahral pieseň o Superstar. Tak už mi je to jasné. 

Som tu autom a tak som si dal ešte jedno pivo...

Mima odtrúbila na pivovej fľaši, a tentokrát bolo jej trúbenie aj trochu na mieste, začiatok vystúpenia Petra Piatka s Romanom Zábojníkom, ktorý vraj tiež hráva aj punk, no fajn.... Pri vedľajšom stole sa stretlo jadro kapely Atmosferik (hrali sme spolu v DNV, keď koncert rozpustili policajti),  spoznal som basáka a ten musel pozerať (a počúvať), lebo Zábojníkova basa bola úžasná, jazzová, ale aj nie... tento chlapík ma nepozná, ale ja ho už môžem volať Roman, keď dovolí, trebárs aj Elvis, teší ma... Zaznela celá „Ulica“. Prechádzal som sa ňou s pánom v klobúku, varil si čaj z duše, ochutnal som predhryznuté pery, zaplakal nad svojimi dlžobami, prešiel sa alejou podpazuší, uličkami hypermarketu, spomenul si na Zuzkine nohy aj tieňohru konárov na stene na Trnavskej ceste 11, vypočul hádam najlepší jazzfolkový text všetkých mojich počutí (Vraciame sa), bol som preťatý tenkým pásikom svetla v prievane, zakorenil som sa... A bolo toho aj viac, ale piesne z tretieho CD som počul prvýkrát (v Martine musí byť „Pierko“, lebo inak ratatatatá, už sa teším). Pár prídavkov... ale aj tak málo, zavzlykal som s prítomnými.

Večer to bol príjem ný nad moje očakávania, ďakujem účinkujúcim...

PS: Už viem prečo chodia ľudia na Piatkove koncerty, lebo stále im je málo... Mima bola fantastická, od tej chvíle už trochu viac rozumiem niektorým ženám... a navyše som si znova overil, že sa takýto koncert najlepšie vychutnáva spod vešiaka, dopil som druhé pivo, utrel si pery a potom... vŕzgal stoštyridsať nocou...

...lebo v taške ma čosi pálilo...

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.