Toto zažijem len na komornej scéne.

V roku 2009 to bolo po prvý krát, kedy som vstúpila do bieleho stanu, ktorý sa nazýva Komorná (alternatívna) scéna. Vedela som, že tam budú vystupovať rôzne folkové skupiny, či jednotliví pesničkári, no nikdy ma nenapadlo, že sa toto pre mňa niekedy stane takou menšou drogou.

V rokoch 2009 aj 2010 som si komornú scénu užila na festivale Lodenica, avšak to pravé orechové prišlo až tento rok. Scéna bola presunutá na Stupavský širák a ja som mala pocit, že tu to už nebude ono... a práve naopak! Príroda po okolí a vzdialenosť od hlavnej scény, kde sa zdržiavala väčšina návštevníkov urobila svoje. Neviem teda ako to vnímali ostatní, no ja som sa tu cítila omnoho lepšie a ,,folkovejšie“ ako na Lodenici.

Akoby som tento rok lepšie nasávala všetku tú energiu a atmosféru, ktoré mi spríjemňovali môj ,,pobyt“. Viete... ono na tejto scéne zažijete momenty, ktoré by ste inde nezažili... až máte pocit, že ste sa ocitli v úplne inom svete... Rada by som bola, keby ste to po prečítaní tohto môjho ,,vypísania sa“ pochopili a zároveň pocítili to, čo som cítila ja, keď som sedela v centre diania.

Všetko to začalo prvým vystúpením pesničkára menom Peter Janků. Na pódiu sa nenachádzal sám. Tento rok ho sprevádzala aj manželka, ktorá vystupovala spolu s ním. Na tom by nebolo nič neobyčajné, keby sa tam s nimi nenachádzal syn Tomáško (snáď si dobre pamätám meno).  Malý, veselý človiečik spestril toto, i tak príjemné vystupovanie. Usmieval sa, škeril sa od ucha k uchu a odrazu sa na pódiu nachádzala detská radosť, rodinná spolupatričnosť a láska.  Ja osobne som to vnímala presne takto.

Potom nasledovalo vystúpenie skupiny Mysami (len medzi nami...moja srdcovka). Celé vystupovanie bolo energické, svieže a príjemné nie len pre uši, taktiež pre dušu. Všetci prítomní sme si to užívali a o to bola naša radosť väčšia, keď sme sa dozvedeli, že ďalší vystupujúci nie sú po ruke a tak sme si užívali ,,Mysamákov“ o niečo dlhšie. A potom to prišlo... sólo jedného z nich. Had (Ivo Weiss) má vždy svoj spôsob ako sa priblížiť publiku. Vzal stojan s mikrofónom, gitaru spolu so svojím úsmevom a už sedel v tráve blízko nás. A takto sa nás priam dotýkal svojou hudbou. Bolo to síce krátke, no ja osobne som si toto sólo veľmi dobre zapamätala.

Určite by stálo za to spomenúť ďalších vystupujúcich počas prvého dňa, no ja sa presuniem k tomu ďalšiemu, ktorý začal textárskou dielňou. Táto dielňa je sama o sebe pre mňa niečím výnimočným. Okolo 11-tej hodiny sa v stane zišli účinkujúci, ktorí sa pohybujú v oblasti folkovej hudby ako napr. Kefo, Radiar, Petiar, Slávek Janoušek... a MY. Spolu s nimi tam sedeli ľudia, ktorí sa hudbe nevenujú, ktorí prišli aby si vyskúšali niečo nové, spoznali ich ,,tajomstvo“. A presne to je ono... sú to ľudia, ktorí sú ochotní nám umožniť, aby sme pochopili ako taká pesnička vzniká. Mali sme možnosť vytvoriť vlastný text, ktorí mal samozrejme nejaké tie pravidlá, aby sa s tým dalo pracovať a ku koncu sa dala vytvoriť pesnička. Celé to má svoje kúzlo. Bolo tam veľa smiechu, myšlienok, trpezlivosti a odvahy. Ja osobne som tú odvahu v sebe nikdy nenašla a do textárne sa zapájam len ako pozorovateľ... ale možno raz... kto vie?

Ozaj! A myslím že to bolo práve počas textárne, kedy som zažila jeden z tých (pre mňa) silnejších momentov. Možno to bude znieť zvláštne, možno to každý nepochopí... Na sebe som počas týchto dní mala moje obľúbené tričko s nápisom MILUJEM OBJATIA. Nazývam ho svojou identitou. Viete, každý máme svoj spôsob ako ľuďom naznačiť kto sme.  Nápis si čítali mnohí a ostal im úsmev na tvári. Vraveli, že je to milé a podobne... avšak bol to práve Slávek Janoušek, ktorý to tričko viac, než pochopil. Keď si ho prečítal, vykročil ku mne s otvorenou náručou. Objali sme sa. Objatie je najkrajší spôsob ako sa podeliť o svoju energiu, ako sa dve duše stretnú v tichom pochopení... takto to vnímam ja. A preto bola toto pre mňa výnimočná chvíľa... Slávek Janoušek nám odovzdal kúsok seba počas vystúpenia, ale toto bolo pre mňa čosi silnejšie.  Pred niekoľkými hodinami som ho počúvala, keď sa nachádzal na pódiu a teraz sa s ním objímam... pre mňa to bolo vzácne, nech si kto chce čo chce hovorí.

Aby ste nemuseli veľa čítať a aby si moje prsty oddýchli, spomeniem už len jedinú vec, zážitok. Bolo to ku koncu programu. Čakala som, že už budem pospávať a len ťažko donútim svoje uši, aby počúvali... oči, aby boli otvorené a aby som vôbec ešte vnímala. Avšak nedalo sa inak, keď sa to všetko blížilo ku koncu. Vtedy sa celá scéna prebudila. Nikdy nezabudnem na ten pohľad ako za mnou poskakovali ľudia a predo mnou tancovali dvaja pesničkári, ktorí sršali energiou počas vystúpenia Števa Šantu a mne sa kútiky úst zodvihli do šťastného úsmevu, pretože som pochopila, že aj keď to skončí, tá energia prešla do každého z nás a len ťažko sa jej zbavíme počas najbližších dní.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.