V slepej uličke slovenskej kultúry alebo Folk z posledného radu

Vo štvrtok 19. decembra prichádzam na ďalší večer z cyklu "Folk z prvej ruky" pána M. Turčana do bratislavského V-klubu. Kamarát a kamarátky mi z posledného radu dávajú znamenie, aby som neplatil nič (vstupné je dobrovoľné). Chvíľu sa ich snažím prehovoriť, aby sme si šli sadnúť dopredšie. Berú to ako vtip - na rozdiel odo mňa tu nie sú prvýkrát.

Krátko po siedmej hodine sa slova chytá M. Turčan. Rozpráva príbeh z detstva - je o Vianociach a v podobnom duchu sa má niesť celý dnešný večer. Predtým, než začne hrať prvú pieseň, ospravedlňuje neúčasť svojich spoluhráčov. Jeden z nich mal byť Boboš Procházka, ktorý momentálne hrá v Mamute. Po pesničke rozmýšľam, či by som ešte stihol toho Boboša... Vzápätí moderátor (M. T.) vyzýva niekoho zo svojich štyroch hostí (na mená si nespomínam), ale trebárs i z publika, aby prispeli svojím príbehom. Vekový priemer zúčastnených je pomerne vysoký (kazím ho len ja, kamarát, kamarátky a skupinka mladých sympatických dievčat, ktoré ako by si pomýlili dátum, čas a miesto). Akási pani nám číta citlivý, smutnoveselý a neuveriteľne sladký príbeh o Vianociach. Pointa mi je odkniekiaľ známa. Spomínam si, v jednom z bratových komiksov o káčerovi Donaldovi som čítal čosi podobné. M. T. sa snaží taktne naznačiť, aby ostatní nemali svoje príbehy také dlhé. Vyznieva to veľmi sprosto, podobne ako časté politické narážky. Čo tu robia tie mladé baby? A čo tu sakra robím ja? Zmena – M. T. spieva. Halfplayback. Pieseň je z jeho „folkovej opery“ Hodina H. Uniká mi podstata slova „folk“. To je hanba. Ďalšie príbehy, znovu citlivé a samozrejme sladké. Neuveriteľne sladké. Začínam cítiť cukrovú vatu. Na pódium sa dostavuje gitarista a s ním oná skupinka mladých dievčat. Spievajú – je to niečo medzi kresťanskou piesňou a koncertom Spice Girls. Asi som si pomýlil dátum, čas a miesto. Dievčatá odchádzajú. Úplne. Premýšľam, či by som ešte stále stihol ten koncert Boboša Procházku a mám pocit, že slovo „folk“ je akýsi žólik, ktorý sa hodí úplne na všetko. Cítim sa podvedený. M. T. medzitým znovu spieva. A znovu príbeh – tentokrát o kocúrikovi, ktorého pani stratila a po mesiaci našla takmer mŕtveho. Kamarát mi núka mačacie jazýčky (dík). Na pódiu je ďalšia hudobná vložka – pán sadá ku klavíru (zvukár nadáva) a slečna/pani spieva dve piesne takmer profesionálne. M. T. si obľúbil halfplayback a znova a znova nám spieva piesne zo svojho muzikálu. Do rytmu sa občas trafí. Rozmýšľam nad tým, prečo sa na tých bielych pruhoch na prechode pre chodcov tak šmýka. Neviem. Halfplayback blbne. Blbnem aj ja. Príbehy pribúdajú, mačacie jazýčky sa minuli. M. T. kašle na pokazený halfplayback a spieva len s gitarou. Bolo by to omnoho prirodzenejšie, keby si pamätal akordy. Chce to vzdať, ale publikum ho presviedča, aby pokračoval, že je to tak lepšie. M. T. vyrastá asi tak o 2 cm a pokračuje. Končí. Končím tiež.

5jar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu