Vandermúza 2003

Šamanovi sa na jednu lúku pár kilometrov od Púchova podarilo znova pričarovať Vandermúzu. Zdá sa, že toto, v poradí už šieste stretnutie folkáčov, trampov, tulákov, vandrákov a podobne postihnutých ľudkov sa stáva akýmsi rodinným festivalom – napriek tomu, že z roka na rok sa počet zúčastnených zväčšuje, občas som mala pocit, že sa tam každý s každým pozná. A to je fajn. S Vadermúzou som sa zvítala až v sobotu na obed, keď práve znela gitara Lýdie Novotnej, flauta Kaje Komarovej a basgitara Martina Krivánka, jednoducho – Šiesty (ne)zmysel. Pôvodná basgitaristka Kamila Trávničková mala teraz na starosti perkusie. Len z počutia viem, že ešte v piatok hrali Duo Hups, Peter Piatko a Milan Haško, skupinka Andersen a iní, a že Peter Lachký mal už v čase môjho príchodu za sebou dve vystúpenia. (Náhrada za vlaňajšiu absenciu?)

Počas dopĺňania pitného režimu mi trochu unikla trojica Holdon, ale i Glanis, ktorú si pamätám ako kapelu s krásnymi viachlasmi, Letokruhy, o ktorých som počula, že majú vynikajúcu banjistku, a kapela Druhý dych, v ktorej pôsobí dvojica Andrej Miko a Adriana Škultétyová – keď ich omrzí Druhý dych, prezlečú sa do zoskupenia Duo na druhú. Náhodní pocestní si doma zabudli bicistu, takže zneli o niečo „folkovejšie" ako obyčajne. Napriek tomuto prívlastku sa ich hudba, aj zásluhou saxofonistu a klarinetistu Adriana Mikušáka, chvíľami blíži k jazzu.

Existujú jednotlivci či skupiny s niečím, čo ťažko definovať, možno to najviac vystihuje slovko charizma, a ktorí privedú publikum do varu už hneď v prvej pesničke, udržia ich v tom až úplného konca a ani sa pritom nemusia namáhať. Hoci na Vandermúze bolo viacero kvalitných skupín, máloktorej z nich sa podarilo to čo Hrdzi. Už dlhší čas nahadzujú na festivaloch latku tak vysoko, že tá sa potom už ťažko preskakuje. Za Hrdzou nasledovali Montana, Alvarez a Nota bene, a ktorí ich poznáte, viete, že ani tieto kapely sa na neúspechy počas svojho účinkovania sťažovať nemôžu, "hrdzavá" muzika však ešte dlho visela v povetrí, až sa mi zdalo, že v ten deň sa už asi nikomu nepodarí zožať taký úspech. Až Nota bene svojím rockovo-ľudovkovým soundom získalo takmer taký silný aplauz ako Hrdza.

V podvečernom bloku sa objavili niektoré kapely hudobnej spoločnosti GRAN – Jasoň, Ozvena, Mince vo fontáne, Rolničky aj kapelka graňáckym kruhom veľmi blízka – kremnický Tajf s lídrom Marošom Vojtkom, organizátorom komorného festivalu Kremničká bašta. Na mieste gitaristky však stál Robo Neuschl – člen Jasoňu a Andersenu, čím si v ten deň ako jediný účinkujúci zahral na pódiu trikrát. Lesní Škriatkovia, dôležitý člen GRANu, tentoraz bez speváčky, predstavili i pár pesničiek zo svojho novučičkého, takmer ešte teplého CDčka Za zákrutou, ktoré vyšlo v júni tohto roku. Pri poslednej piesni zrežíroval kapelník Ďateľ menšiu show – na pódium sa vyrojilo niekoľko škriatkovských kamarátov/iek a srdečne, ako sa na Slovákov patrí, si priamo pred očami divákov popripíjali na kamarátstvo pravou domácou.

Rado Tiňo prišiel bez svojho Aspolu, ale zato si ukradol hrdzovského perkusionistu Lukáša Maťufku, a tak sme mohli počuť jeho staré známe pesničky v trošku inom ošatení. (Či vlastne takmer bez ošatenia. A veď – teplo bolo.) Janka Xena Kúdelová sa toto leto rozhodla, že dá festivalom pokoj, ale Vandermúze aj tak neodolala (kto by aj?). Už pár mesiacov badať v jej tvorbe zmeny nielen čo sa týka textov, ale aj po hudobnej stránke akosi „šansónovatie", i keď nie je ťažké identifikovať jej rukopis a melódie, kde môže naplno ponúknuť svoj trojoktávový hlasový rozsah.

Ak som predtým spomínala charizmu, ktorá sálala z Hrdze, aspoň tak ako oni pritiahol pozornosť publika aj Oravec Robo Hulej. Tento chalanisko s fantastickým hlasom a s piesňami, ktorým nechýba poetickosť, ale ani čierny humor či sebairónia si poľahky získa publikum nielen svojím: "Ľudia, to sú všetko hovadiny, neberte to vážne..." Keď už spomínam Huleja, musím spomenúť hosťa z Prahy Jeronýma Lešnera. Títo dvaja pesničkári majú spoločnú bezprostrednosť, akou sa obracajú k divákom, ktorých všetkých brali ako starých známych. Návšteva zo západu bola príjemným sprestrením, tým viac, že Jeroným je vynikajúci inštrumentalista, originálny pesničkár a inteligentný zabávač.

Nedeľu odštartoval Robo Mareček – folkovej pospolitosti zatiaľ takmer neznámy. Tento mladý chalanisko síce výborne spieva a takisto na gitaru hrá veľmi dobre, ale on aj jeho pesničky (síce príjemné, ale niekedy trochu naivné) musia ešte nejaký ten čas zrieť. Skupinka Holdon si zopakovala vystúpenie zo soboty, po nich sa namiesto Vaša Jánskeho nečakane zjavil Petiar, čím sa podelil o prvenstvo v počte státí na pódiu so spomínaným Robom Neuschlom.

Zlatý klinec Vandermúzy sa blížil, po Jeronýmovi Lešnerovi nám zahral Samson a jeho parta. Neviem, nakoľko je Samson známy slovenskému publiku, ale od prvej pesničky si dokázal získať pozornosť publika, a hoci poludňajšie slnko v pečení nepoľavilo a plno ľudí už bolo na odchode domov, pred pódiom sa zhromaždilo obrovská kopa ľudí a spontánne odmeňovali Samsona potleskom.

Kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu