Vandermúza nám z roka na rok krásnie

Bol raz jeden festival, narodil sa v roku 1998 a rodičia mu dali meno Vandermúza. Keďže mala dobrých rodičov ktorí sa o ňu starali, prebaľovali ju, kŕmili, tak sa 9.-11.augusta 2002 dožila Vandermúza piatich rokov... a oslavy týchto okrúhlych pätín sa zúčastnila aj redakcia folk.sk

Mali ste tu možnosť uvidieť a upočuť veľa hudobných skupín a pesničkárov. Vašo Janský – učiteľ zemepisu, je výborným gitaristom a skladateľom na slovenskej folkovej scéne, no jednu vec by som mu predsa len vytkla... Namiesto ezotericko-erotickej (ezorotickej) piesne „Čiernobiela“, ktorú mám veľmi rada, zahral blues o záchode :D ale inak sa mi jeho vystúpenie veľmi páčilo. Skupina Turkovci je mladá veľmi nádejná skupina, láskavého charakteru a len čo sa trošku viac zohrajú a nájdu si v tvorbe „svoj priamy cieľ“, bude to aj vďaka príjemnému vokálu sympatická hudobná konkurencia. Šutrák ma veľmi milo prekvapil. Jeho tvorba je trampského razenia s veľmi peknými melodickými piesňami. Piesne píše slovenské, aj české. Bolo počuť, že Šutrák vie, čo robí... Skupinka FolkArt je na scéne už dlhšiu dobu, no neviem prečo, ale veľmi často ich hrávať nevidím, je to škoda. Tibor Zsido – tipe, nás ohúril trampskou piesňou a potom na pódium prišiel Milan Šeroník. Tento má taktiež texty pozostávajúce z trampského života a na pódium si so sebou priviedol hráča na djembe a perkusie. Trošku mi k sebe nešli, lebo Milan má kľudné piesne „obyčajného“ razenia a jeho spoluhráč na mňa pôsobil dojmom, ako keby ušiel z rockového koncertu, hral veľmi temperamentne, ale akoby sa nemohol popri Milanovi dostatočne prejaviť. Janka Mačovská je pesničkárka s hlbokým, nadmieru zaujímavým hlasom a textovo zaujala piesňami zo života. Po nej som na pódium prišla ja – Jana Kúdelová. Hneď na začiatku vystúpenia sa mi pokazil snímač na gitare a ako náhradu som dostala v rýchlosti pádom poškodenú, a teda nenaladiteľnú gitaru. Takto som divákom predviedla "zvláštne", dalo by sa povedať "takmer jazzové" vystúpenie. Peter Medvecký – učiteľ hry na gitaru z Dolného Kubína nám predstavil svoje piesne hradného nádychu. Roba Huleja už diváci poznajú vďaka jeho energickému prejavu a vyspievanému hlasu. Po ňom nastúpil český hosť Jeroným Lešner. Tento v programe nebol, no „akoby náhodou“ sa na festivale zjavil a prísediaci si ho veľmi radi vypočuli, čo bolo vidno aj z počtu vytlieskavania späť na pódium. Večer sa mali premietať diáčiky z ciest, no svetlo vypovedalo svoju poslušnosť, tak sa ľudia premiestnili na tanečný parket a k bufetu, kde nám cvrlikala skupina Country team z Trnavy.

Na druhý deň som si vypočula skupinu Mince vo fontáne, na ktorú klepnem snáď len to, že majú novú speváčku. Zatiaľ ešte veľmi vyspievaná nie je, no Mince si ju hádam vychovajú. Predviedli nám svoje klasicky veselé piesne a trošku prebudili ľudí k životu. Skupina Pohoda má názov veľmi identický, lebo jej piesne sú naozaj pohoda... Alvarez je súbor dobrých hudobníkov a taktiež je to aj na ich tvorbe poznať. Skupina Hrdza je nikoho nekopírujúca, svojská, kvalitná a ľudová. Tento krát si so sebou nepriviedli speváčku, no úspešne ju nahradili dve púpätká zo skupiny Bobova diéta. Toto vystúpenie sa mi veľmi páčilo aj vďaka pekne zvládnutým husliam. Skupina Montana je košická kapela s výborným zvládnutím vokálov a inštrumentálne zaujali kvalitnou hrou na elektrické husle. Pavúčica Tekla by oči vyvaľovala :o) Skupina Jasoň prišla bez speváčky Marušky, čo bolo na ich vystúpení aj dosť cítiť. No čo, chrípka je väčší pán. Priznám sa, od skupiny Túlaví som stihla asi polovičku piesne, z čoho som usúdila, že z toho veľa neusúdim. Skupinka Lesní škriatkovia sú permoníci hrajúci piesne ovládnuté trampským životom, jednoduché, inštrumentálne ničím zbytočne nepresýtené a príjemne zvládnutá basgitara. Túto skupinu poznám minimálne od roku 1994 a ako jedna z mála skupín hrajú pôvodnú trampskú pieseň. Skupina Tajf je z krásneho mestečka Kremnica a ako si ich stáli poslucháči mohli všimnúť, v kapele nastali malé zmeny. Čo mi tam tak trošku chýbalo, tak to bola tvorba odídeného klávesistu, ktorý mal piesne zalievané jazzovou vodou. No v ostatku Tajf neutrpel novým zložením žiadnu ujmu a pochválim Maroša Vojtka za dobrú artikuláciu pri spievaní, lebo toto nie je v každej skupine vždy pravidlom. Rolničky prekvapili asi všetkých na festivale, lebo to už neboli „klasické Rolničky“. Priviezli si so sebou cimbál a k nemu aj dobrého muzikanta a tomu sa prispôsobili aj ich piesne. Veľa ľudí prekvapili. Skupina Náhodní pocestní je z Vrútok, a je to celkovo vyzretá kapela. Výborne zvládnutá basgitara, vokály, texty, podčiarknutie saxafónom... čo chcieť viac? Až budem veľká, tak aj ja chcem mať okolo seba takých muzikantov. Skupina Glanis je súbor siedmych hudobníkov z Piešťan. Vidno, že voda z piešťanských kúpeľov má rozmanitý vplyv. Tu sa to zobrazilo na čistote hlasu speváčky. Skupinu Andersen som premeškala, no neušlo mi, že je to prerod kremnickej skupiny Zvony Bells. Ak sú takí dobrí ako pôvodná skupina, tak sa konkurencia môže triasť. Skupina Holdon doplatila na môj hlad, čiže som ich taktiež premeškala. Letokruhy nás ohúrili svojou svižnou trampskou tvorbou a taktiež mladou šikovnou banjistkou. Víchrica je country skupina z Popradu, ktorá na našich pódiách ešte neprestupuje veľmi dlho. L.P.S. – lacná pracovná sila ... využíva viacnásobné vokály, čo je veľmi dobre, len nejaké to sólo by sa po inštrumentálnej stránke kde-tu hodilo. Skupina Solares je trampsko-folková skupina, vekovo veľmi mladá 13-15 rokov. Je to veľmi dobré, ak sa niekto venuje muzicírovaniu od skorého veku, neskôr potom už nemusí toho toľko doháňať. Ich kvalita bola neumerná k ich veku. Skupina Kamínky bez oznámenia nedorazila. Skupiny Private Music a Čári máry sa taktiež nedostavili. Bobova diéta je pre mňa takým malým veľkým tohtoročným objavom. Piesne majú veľmi nápadité, kvalitne zahrané, textovo na vysokej úrovni. 2 speváčky túto skupinu veľmi podtrhujú. Krásny čistý vokál kontra veľmi nízko posadený, občas až olovený hlas. Obe dievčatá vedia veľmi dobre s hlasom pracovať. Tu taktiež môžete zbadať, že skupina aj vie o čom spieva, patrične sa k textom tvária a pohybovo tiež nie sú žiadne béčka, najmä speváčka Tinka. Duo Hups máte možnosť poznať už z viacerých slovenských a českých festivalov. Sú veľmi dobre zospievaní a speváčke nerobí problém vyspievať sa až do najvyšších výšin. Taktiež chválim hru na husle a celkový štýl tvorby. Skupina Druhý dych je z Bratislavy a Trnavy. Speváčka Adriana má čistý prejav a textovo sú to piesne o živote, o láske. Možno to bude vyzerať, že som na tomto festivale bola zaťažená na husle a na basgitaru, ale v tejto skupine taktiež basgitarista Andrej Sikora nezaháľa a každým vystúpením sa zlepšuje. Jazdci sú už dúfam každému známi, lebo ich piesne nás už roky sprevádzajú na každom kroku. Stačí si pustiť Slovenský rozhlas a nemôžete ich piesne nepoznať. Tu som si otestovala, ktoré ich piesne si ešte viem s nimi zaspievať. Skupina Ozvena ma prekvapila už len svojou prítomnosťou, lebo som ich už dlhšiu dobu nepočula. Uzrela som tu 2 nové speváčky, z toho jedna bola druhý krát celkovo na javisku. Chýba tam ešte zospievanie, zapamätanie si textov, možno práca s hlasom... a bude to OK. No obávam sa, že stará Ozvena je stará Ozvena a to mi trošku chýbalo. Uvidíme, aké to bude, keď sa skupina zohrá. Večer nám k testovaniu tanečného parketu hrala skupina Pacipacifik zo Zvolena.

Festival sprevádzalo množstvo hier a taktiež zápolenie o Kráľa a Kráľovnú Vandermúzy. Bolo zaujímavé, ako niektorí ľudia, napriek tomu, že nemajú skúsenosti s vystupovaním pred publikom, boli prirodzení a sebavedomo kopali trému do zadnej časti tela. Večer sa zapaľoval oheň, pri ktorom sa ešte veľmi dlho hralo a spievalo. Taktiež ma prekvapila prítomnosť Čajovne a Úschovne. Burza vecí s výťažkom určeným pre Detský domov, je taktiež výborný nápad. A ak vás to už nebavilo v Čajovni, alebo byť odložený v Úschovni :D, tak ste sa mohli prihlásiť a zahrať si na Open scéne.

V nedeľu nám oči a uši otvorila skupina Kaktus band, hrajúca svižné country piesne. Janko Kulich nemohol prísť. Potom na pódium prišla skupina ASPOL. Radko Tiňo si so sebou na Vandermúzu priviezol aj zápal priedušiek a na môj obdiv jeho vystúpenie dopadlo k spokojnosti, bez väčších problémov.

Takým veľkým sklamaním pre divákov bolo azda len to, že nedorazila čerešnička na tortičke – česká skupina Nezmaři... no nahradilo ju zopár skupín, ktorí sa ešte v nedeľu na festivale nachádzali a aspoň z časti zotreli slzičku v očiach poslucháčov. Mám Nezmarov veľmi rada, no dovolím si tvrdiť, že ich oznámenie príchodu-nepríchodu bolo dosť nezodpovedné, lebo sa ozvali štvrť hodiny pred vlastným vystúpením, že nestíhajú prísť na Slovensko... čo k tomu dodať (umelci na seba nechávajú dlho čakať). Nechcela by som byť vtedy v koži organizátorov.

Napriek terajšiemu záplavovému počasiu festival dopadol veľmi dobre. Maximálne 3 krát sa tadiaľ prehnala búrka, ale s tým si každý tramp vie poradiť a väčšinu času bolo pekne, bez dažďa, hoci pod mrakom.

Skončila Vandermúza a mne zostáva už len posledný verdikt. Bolo tu veľa známych aj neznámych skupín, či pesničkárov, čiže každý si aj štýlovo mohol prísť na svoje. Potancovalo sa, aj sa čosi popilo... a hlavne, ak chcete stretnúť priateľov, otestovať si spacák, zahrať a zaspievať si, nezabudnite o rok prísť. Je to veľmi dobre zvládnutý festival, aj po organizačnej, aj po kvalitatívnej stránke a každý sa tu má možnosť cítiť sa ako doma (samozrejme bez TV). Jedla a pitia bolo taktiež v bufetoch nadostač, hoci teplá medovinka by neuškodila...;o) Šaman, Zelená linka, 6.zbor skautov z Púchova, Turistický oddiel mladých z Púchova a veľa ďalších kamarátov sa nám postarali o príjemne strávený víkend.

O rok bude mať Vandermúza 6 rokov a bude o rok skúsenejšia, krajšia, aj zlaté vlásky jej podrastú a čochvíľa sa po nej začnú aj mládenci obzerať... takže dovidenia na Vandermúze 2003 v Mostišti, kamaráti

spís(k)ala janka

PS: a aby ste neboli odkázaní len na môj názor, tak vás týmto v nižších riadkoch pozývam na článok od našej novej členky redakcie, Kačice:

Mostište pri Púchove. 9., 10. a 11. 8. 2002. Tak to je miesto a čas, kde a kedy som poprvýkrát vo svojom živote zažila festivalové strasti a radosti. V Púchove som tak trochu s obavami vystúpila z vlaku dúfajúc, že na stanici objavím niekoho, kto na chrbte vlečie obrovský batoh a dominujúca farba jeho oblečenia je kakizelená. Stalo sa. Predo mnou akoby zo zeme vyrástlo Duo Hups, ktoré som počula na niekoľkých folkových akciách. Nuž, a v trojici sa človeku hneď lepšie kráča v ústrety neznámu. Takže povzbudenie pre prípadné budúcoročné prváčatá: žiadne strachy, ak pricestujete sami, určite narazíte na niekoho, kto vás s istotou dovedie na miesto určenia.

Keď moja noha vstúpila poprvýkrát na posvätnú pôdu vandráckych múz, na pódiu sa už činil Vašo Jánsky. Istý čas mi trvalo, kým som sa na mieste zorientovala a zabývala vo svojom novom plátennom domove, takže moje ušné a očné senzory toho veľa nevnímali. Jedným okom a jedným uchom som zaregistrovala, že v hraní sa striedajú Šutrák, skupinka FolkArt, ktorá ma i takto na diaľku vcelku zaujala, Milan Šeroník, dve Janky – Janka Mačovská a Janka Kúdelová. To som sa už usídlila na drevenej lavičke a ako poslušná žiačka som sa snažila dávať pozor, čo rozprávajú (pardon, hrajú) páni učitelia a panie učiteľky. Svoje umenie zaujať predviedli aj Turkovci, Peter Medvecký či Robo Hulej. Ten druhý vie nepochopiteľným (alebo pochopiteľným?) spôsobom priviesť diváctvo do varu nielen svojimi pesničkami a ich interpretáciou, ale aj svojou vlastnou maličkosťou. Na druhom pódiu sa práve začínal Vanderbál, na ktorom hral Country Team, ale tí, ktorí tancovačku odkladali na tú správnejšiu a nočnejšiu hodinu, naozaj neľutovali. Po Robovi Hulejovi sa objavilo prekvapenie – český pesničkár Jeroným Lešner. Počula som ho poprvýkrát, no myslím, že bol v ten večer oprávnene zlatým klincom, a to nielen preto, že bol jediným zahraničným hosťom, ktorý na Vandermúze vystúpil. Jeroným svojej gitarke rozumie a vie s ňou veľmi zručne „narábať“, dovoľujem si to tvrdiť aj napriek tomu, že som hudobný poloantitalent. Zaklincoval mňa aj ostatných do drevených lavíc i do zeme tak pevne, že bez niekoľkých prídavkov sme neboli schopní odísť.

Neviem, či organizátori pokladajú desiatu hodinu ráno za vhodný čas začínať folkovanie, fakt je ten, že na druhý deň v sobotu 9. 8. v túto skorú rannú hodinu mnohí dospávali včerajšok alebo sa iným spôsobom zbavovali dôsledkov Vanderbálu a ďalších radovánok predchádzajúcej noci a ani účinkujúci sa do hrania akosi nehnali. Nakoniec prifrčali z Kremnice Andersen a Tajf a musím povedať, že lepšie sa deň snáď ani nemohol začať. Obe skupinky predviedli fantastické vystúpenie.
Počasie v sobotu sa asi tiež chcelo zahrať a zjavne ho to aj bavilo, tak sa rozhodlo, že na nás občas znenazdajky zošle dážď, aby po niekoľkých minútach výdatnej sprchy mohlo opäť vykuknúť slniečko naše každodenné. Tak tomu bolo aj teraz a Tajf nám priniesol dažďový tajfún, ktorý paradoxne prestal vtedy, keď sa skupinka Víchrica rozhodla ukázať, čo vie. Po Víchrici nasledovali Letokruhy, Glanis, trio Holdon a Náhodní pocestní. Je ťažké hodnotiť, ako kto hral, keď sa na vás znesie spŕška zoskupení a sólistov, ktorých mnohých z nich počujete poprvýkrát. Vtedy vám v ušiach dlhšie rezonuje skutočne len to naj, aj napriek tomu, že tí ostatní tiež hrali vynikajúco. Z tých, ktorých som doteraz nepočula, vo mne zanechal dlhotrvajúci dojem spokojnosti už spomínaný Jeroným Lešner, Náhodní pocestní, Bobova diéta alebo skupinka Holdon. Keď som si vypočula Náhodných pocestných, prišla som na to, že Radiar o nich vo svojich článkoch zo Strunobrania spred mesiaca neklamal. :-) Výnimočné okrem bicích (aj keď ani tie už vo folku nie sú ktovieakou raritou) bol aj saxofón, čím zámer byť iní ako ostatní úspešne zvládli. Dosť nepríjemné bolo, a to sa netýka iba Náhodných pocestných, že každý interpret mal na hranie priestor okolo 20 minút, čo sa samozrejme nedodržovalo, a keďže sa neskoro začínalo hrať, nastával všeobecne známy časový sklz a radosť z hrania či počúvania trochu kazila myšlienka: „Koľko toho ešte môžeme zahrať?“ Náhodní pocestní museli zo svojho vystúpenia poriadne odkrojiť, čo bola škoda, pretože podľa mňa patrili naozaj medzi to najlepšie, čo tohtoročná Vandermúza priniesla, dôkazom čoho boli aj diváci hlasito protestujúci proti ich odchodu z pódia.
Zdá sa, že na východe sa asi vrece so zaujímavými interpretmi muselo poriadne roztrhnúť. Napríklad Bobova diéta z Košíc, Duo Hups, ktoré sa nenápadne, ale isto dostáva do horných folkových desaťtisíc, alebo Hrdza, ktorá je už istý čas známa svojou kvalitou a ich vystúpenie na Vandermúze tento fakt len potvrdilo.

V ďalšom popoludňajšom bloku nazvanom FOLKY-NEFOLKY vystupovali L.P.S., ktorých názov sa dá interpretovať niekoľkými spôsobmi, jedným z nich je aj „lacná pracovná sila“:-), Solares, spomínané Duo Hups, Bobova diéta, Druhý dych a Jazdci. Bobova diéta je okrem iného zaujímavá svojimi dvoma speváčkami – Silviou – len tak medzi nami, so svojím načúvajúcim okolím som sa zhodla na tom, že má krásny hlas – a Tinkou, ktorá má takisto zaujímavý hlások, ako ktosi z kapely povedal – „jediný chlapský hlas v kapele“. Na Jazdcoch si dážď opäť zajazdil a slabé nátury sa mu s úspechom podarilo vyhnať do stanov alebo pod iné prístrešky. Mimochodom, medzi najvďačnejšie takéto miesta patril priestor pri stánkoch s pivom. A ja vôbec netuším, čím to bolo.
Ďalší blok, tentokrát opäť so slniečkom, odštartovali Mince vo fontáne, po nich vystupovali Alvarez, Pohoda, Hrdza, Montana, Jasoň, Túlaví, Rolničky a Lesní Škriatkovia.Malá "pikoška":po pódiu sa nezriedka potulovala gitara Rada Tiňa z Aspolu, ktorej popularita rastie a časom sa pravdepodobne stane slávnejšou ako jej majiteľ. Gitarka totiž preputovala rukami niekoľkých gitaristov či gitaristiek, bola vždy poruke pre tých účinkujúcich, ktorí si nechali doma túto pre hranie úplne nepodstatnú vecičku, alebo keď sa niekomu v zápale boja s akordami pretrhla nejaká tá strunka.
Notoricky známe a klasicky príjemné vystúpenia predviedli Rolničky, Minciari a Jasoňáci, Hrdza si pribrala speváčky z Bobovej diéty na oplátku za to, že predtým bobovcom požičali basu. Až ma láka nazvať všetko toto požičiavanie nástrojov a ľudí tak po školsky – medzipredmetové vzťahy. :-) Pre mňa nové a takisto celkom príjemné boli Alvarez, Montana či Túlaví. O Rolničkách sa asi netreba veľmi rozpisovať, zožali tradičný úspech, a tentokrát si so sebou priniesli aj cimbal. Ako poslední pred hosťom sobotňajšej Vandermúzy vystúpili Lesní Škriatkovia. Škriatkovia podobne ako predtým Náhodní pocestní uzatvárali jeden blok a kvôli starému známemu časovému sklzu mi ich vystúpenie pripadalo trochu rozpačité. Vadilo mi, že pesničky hádzali ako na bežiacom páse. Otvorili päť okienok, v každom bola jedna pesnička, okienka sa postupne zatvárali a ani som nestačila ja raz otvoriť a zatvoriť ústa, Škriatkovia zmizli späť (či spať? :-D) do svojho lesa. V každom prípade aj táto kapelka potešila srdiečko okolosediacich. Po nich nám zahrala senická Ozvena, a potom hurá na Vanderbál, kde v túto noc vyhrával Paci-pacifik.

V nedeľu ráno sa opakovala história z predchádzajúceho dňa – ľudkom sa nechcelo na pódium, a tak sa začalo hrať až pred jedenástou. Ako prví vystúpili Kaktus band, ktorých som v procese balenia počúvala zo stanu len jedným uchom. Myslím, že to bolo niečo na spôsob country s hravými a sem-tam aj vtipnými textami. Po nich som už zaujala miestečko, odkiaľ som nielen dobre počula, ale aj videla. Teraz prišlo na mušku trio ASPOL; ale čo sa stáva spevákom pred vystúpením? Ochorejú. Tak to bolo aj s Radom Tiňom, ktorý však aj napriek hnevajúcemu hrdlu pesničky odspieval, tentokrát i s výpomocnou silou – Jankou Kúdelovou.
V nedeľnom programe malo byť účinkujúcich viac, ale smola je smola, nedostavili sa. Ani trampskej skupine Nezmaři z Českej republiky, ktorí mali byť šľahačkou Vandermúzy, sa nepodarilo docestovať. Náhradným programom boli účinkujúci, ktorí si zahrali v predchádzajúce dni. Ale to som už trielila domov na juh, zanechávajúc za sebou zelenú lúku, na ktorej som na počudovanie za celý čas žiadneho zajaca sedieť nevidela. :-))),
Vandermúza však nie je len o hraní... Stretnete tu ľudí, ktorých ste sto rokov nevideli alebo sa zoznámite s novými, ktorých o sto rokov stretnete znovu. A možno práve tu. Našlo sa čosi aj pre súťaživé typy, v sobotu večer nechýbal slávnostný oheň. Neďaleké rybníky lákajú zaplávať si (najväčší nátresk je v nich najmä v noci) a z vlastnej skúsenosti viem, že sú aj priestorom na zoznámenie sa. Neobyčajné na tom je, že človeka, ktorému ste vo vode v čase okolo magickej polnoci potriasali pravicou, na druhý deň podľa tváre nespoznáte. :-))))

Kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu