Vetroplach, Kvety & hudba

Druhá nedeľa v mesiaci doposiaľ stabilne patrila koncertom z Komorného štúdia v Rock FM rádiu. Minulý čas používam zámerne, pretože to, čo platilo v minulosti, už platiť nemusí, ale o tom neskôr. Aj tento koncert si ľudia našli a prišli sa naň pozrieť v celkom početnom zástupe.

Vetroplach sa predstavil pekne.

Hoci nezneli príliš smutne (Mandarinky, Kto je Martin O.?), príbuznosť a možno aj inšpiráciu v skorších, a teda rýchlych Blur či súčasných Eels alebo Ash rozhodne nepopreli, a pokiaľ ide o vizuál, hlavne spevák mi neuveriteľne pripomínal kapelu Weezer. A navyše sa možno mnohí zamysleli, že pokým napríklad v USA je podobná hudba považovaná za „rádiovky“, u nás je to úplne naopak. Bolo príjemné vidieť a počuť slovenskú kapelu, ktorej zvukové impulzy chvíľami dokážu človeka posunúť hlboko do sedadla rovnako ako pri spomínaných zahraničných trvalkách.

Približne o pol deviatej prišli zahrať Živé kvety.

Zneli síce inak ako na krste, tvrdšie, (najmä kvôli neprítomnosti gitaristu Mareka Pastiera, namiesto ktorého hral Leďo z kapely Princovia), ale pokiaľ nie ste ortodoxní strážcovia škatuliek, v tomto prípade folkových, určite vám to neprekážalo. Živé kvety predstavili svoj aktuálny album, pridali niekoľko nealbumových piesní, napríklad ódu na večery v Divadle Stoka. Aj pri tejto piesni vyšla na povrch textová konkrétnosť a presnosť, čiže potešení boli určite aj folkáči, ktorí majú radi, keď pesničkár tne do živého. Do rádia išla ako posledná Načo je taká láska – fantastická pieseň, ktorá môže znieť vždy inak, podľa nálady.

Hudba

V rámci najlepšej nálady sa rozhlasový poslucháč odpája a, pokiaľ mu to jeho zmyslovosť dovolí, môže sa započúvať do relácie o „pouličnej kultúre“. Dostávam sa k úseku, na ktorý som odkazoval vo vyššej časti tohto článku. Aj z našej rubriky V krátkosti ste sa mohli dozvedieť, že Folkfórum sa vrátilo k pôvodnej hodinovej minutáži. Tento nešťastný krok vedenie verejnoprávneho (!) rádia – konkrétne jeho tretieho okruhu, Rock FM – odôvodňuje snahou tvoriť „kultivované hudobné rádio, ktoré je ústretové k inej hudbe a zároveň si chce udržať významné postavenie v konkurencii hudobných rádií na Slovensku“, (Ľuboš Černák, šéfredaktor Rock FM rádia). Práve toto vyjadrenie vo mne vyvoláva husiu kožu. Isteže, verejnoprávny rozhlas žije z rovnakých poslucháčov ako rádiá komerčné, s tým sa nedá nič robiť a o každého potenciálneho poslucháča sa treba biť. V tejto súvislosti však treba rovnako prízvukovať, že práve verejnoprávny rozhlas sa musí starať aj o menšinových poslucháčov. Teda o tých, ktorých hudobný či skôr chudobný prúd valiaci sa zovšadiaľ neuspokojuje, ktorí hľadajú niečo viac. To však Slovenský rozhlas robí len sčasti. A to, podľa mňa, nestačí!

Underground, alternatívne country, trip-hop, house, drum ’n’ bass, nu jazz, funk, techno, či spomínaný hip-hop – to všetko čaká na svojich poslucháčov, ktorí však často netušia, kde takúto hudbu hľadať. Azda v najväčšej koncentrácii sa nachádza v Nočnom živote na Rock FM, ktorý je k dispozícii od desiatej do polnoci, v sobotu v podobe Kompasu či relácie Stereo, v nedeľu sú to Hudba sveta či Folkfórum. A napriek tomu kritizujem. Od relácií sa totiž upúšťa (viď časť Nočného života, ktorý kedysi od polnoci do druhej brilantne pripravovali Horňáková, Lučenič či Krajči), iné sa skracujú (Folkfórum) alebo sú ich moderátori využívaní len v akomsi obmedzenom a zabetónovanom režime (napríklad Lučenič má svoj program Oldies Jam, využívaný ako náhrada Pop antikvariátu s Ferom Horom, ktorý už v Rock FM nevysiela).

Samozrejme, do dvojhodinovej relácie (a tobôž nie do jednohodinovej) sa nedá vtesnať všetka žiadaná hudba, ktorá sa cez deň nevysiela pre komerčné chúťky Rock FM rádia. Nemyslím si, že je namieste, keď sa spevák kapely Vetroplach počas kratučkého dvadsaťminútového vystúpenia vo verejnoprávnom médiu musí stále pozerať na hodinky a rozmýšľať, či si môže dovoliť zahrať štyri alebo päť pesničiek. Keby sa rovnaká situácia odohrala v nejakom z komerčných médií, asi by sme ju pochopili tak, že komerčné rádio sa ľudomilne podieľa na prezentácii mladých kapiel, takže tá hodinka raz za mesiac na živé vystúpenie je tak akurát. Pri štátnej inštitúcii však takúto ústretovosť uplatňovať nemôžeme. Na porovnanie, v Anglicku roky funguje sieť rádií BBC, ktorá má jeden okruh vyhradený na prezentáciu kultúry zo všetkých strán, teda aj na prezentáciu alternatívnej hudby. Alebo u našich juhozápadných susedov vysiela 24 hodín denne stanica FM4, ktorá patrí pod rakúsku verejnoprávnu ustanovizeň a ktorá sa nebojí ani takého kozmopolitného a súčasného prístupu, že prakticky polovicu svojich relácií vysiela v angličtine!

U nás skrátka chýba alternatívne médium. O televízii ani nehovoriac, prezentácia slovenských interpretov v nej je absurdná. Mimochodom, koľkí z vás videli videoklip od Šiny? Ani si nedokážem predstaviť, v akej relácii na našom slovenskom piesočku by sa dal odvysielať.

Ale naspäť k rozhlasu: možno sa časom nájdu odvážlivci, ktorí sa pokúsia oprášiť starý dobrý Ragtime a ktorí sa tak vydajú na tŕnistú cestu po slovenskom reklamnom trhu... Bohužiaľ, v našej spoločnosti zrejme stále chýba túžba začať spoznávať niečo nové a prestať sa uspokojovať s hlúpym a vyumelkovaným priemerom, biznisom a peniaze prinášajúcimi „hviezdami“. Smutné je, že sa podľa toho správa aj štátna rozhlasová inštitúcia, ktorá si z poslucháča vytvorila dobrodruha odkázaného na nezmyselné vysielacie časy a neustále prispôsobovanie sa...

Známe príslovie hovorí, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Nie je tak trochu plytké uspokojiť sa s ním?

Matej Lauko

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu