Nachádzate sa tuExfónia striedala melancholickosť s veselosťou

Exfónia striedala melancholickosť s veselosťou


petiar 11 august 2003

Osemnáste Folkfórum Live ste mohli zažiť práve včera, v jeho rámci sa predstavila kapela Exfónia. Ak ste si v letnej horúčave priali aspoň nachvíľu pocítiť upršanú hudobnú melanchóliu, nechýbali ste pri rádiu, poprípade priamo na Mýtnej 1.
Juraj Maxián – gitara, spev, ústna harmonika
František Horváth – basgitara
Peter Lipa ml. – klávesy
Peter Preložník – klávesy
Miro Hank – bicie

Jednoducho charakterizovať, čo Exfónia hrá, sa dá len veľmi sťažka. Predstavte si fúzie medzi bluesom, jazzovým a swingovým prelomom, k tomu pridajte dva výborné keyboardy, značnú dávku improvizácie (v záveroch skladieb, žiaľ, nie vždy dotiahnutú do podareného konca) a celé to „šmrncnite“ trochou folk-rocku. A keď ste si to všetko už úspešne predstavili, zrejme vám aj tak nič konkrétne nevyšlo. A ste doma! Exfónia skrátka nie je nič striktne ohraničené. Skôr abstraktné a zadumané...

V rámci hodinového hrania kapela predstavila jedenásť piesní, koncert otvorila skladbou Trhací kalendár. Oceňujem najmä tieto dve podoby Exfónie: ich melancholickosť a zvláštne rýmy. V prvom prípade sa jednoznačne vyfarbila skladba, odohratá už ako tretia v poradí, Zabité roky. Za povšimnutie tu stojí spracovanie textu Jozefa Urbana. A tiež – práve pri jej počúvaní som nadobudol príjemný dojem, že by sa slastne vychutnávala tak okolo tretej nadránom, poprípade pri daždivom návrate z nejakej poriadne hlučnej párty. A takých hrala Exfónia viac (Nápev o hľadaní, Trojbodková láska...). Pokiaľ ide o spomínané zvláštne rýmy, najviac sa mi zapáčil tento: Predám svoj mozog / už mi praská / vyvolávacia cena / láska. Išlo o skladbu Predám svoj mozog, ktorá bola prídavkom a predstavením kapely zároveň. Bohužiaľ, v čase jej hrania (cca 21.10) sa už poslucháči pri rádiu venovali úplne inej hudbe, takže „prídavková“ pieseň, ako aj predchádzajúca s názvom Strihanie krídel zazneli len pre auditórium Komorného štúdia.

Počas koncertu sme sa niekoľkokrát presunuli zo smutnej a ku kapele skutočne pasujúcej upršanej atmosféry do podstatne veselšieho bluesového či swingového prostredia (U Fleku). V spomínanej skladbe sa Juraj Maxián predviedol aj s ústnou harmonikou a pekným abstraktným frázovaním (nechávam účes vybuchnúť a vlaky znásiľňovať tunely), klávesy Lipu a Preložníka stáli tiež za zmienku.

Na závery v jednotlivých piesňach si však Exfónia mohla dať väčší pozor a v prípade improvizácie sa snažiť dostať z toho všetko, čo sa dá. Nie vždy to tak pôsobilo. A, ako aj pri niektorých iných slovenských bluesových formáciách, chýbal im akýsi odhad, kedy skončiť a kedy ešte neskončiť. Inými slovami, niektoré bluesovky mohli svoju spontánnosť podčiarkuť pokojne aj šesť-, sedemminútovou dĺžkou, niektoré azda nie.

Bol to každopádne príjemný a zaujímavý večer.

Matej Lauko

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie


Najnovšie komentáre